Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Koronakríza nám otvorila oči v prípade mnohých profesií, ktoré boli akosi samozrejme neviditeľné. Medzi novodobými hrdinkami a hrdinami sú aj opatrovateľky a opatrovatelia, ktorí opustili svoje rodiny a dali sa zavrieť do karantény spolu s nakazenými seniormi v domovoch sociálnych služieb a padali od únavy. Zatlieskali sme im a život ide ďalej.

Títo ľudia však padajú od únavy celý rok a za svoju ťažkú fyzickú aj psychickú prácu vidia odmenu, ktorá je zahanbujúca. A povedie časom k tomu, že dnešnej mladej generácii nebude mať kto v starobe v zariadení podať vodu.

Svoje o tom vie aj Dana Grafiková, predsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska, ktorá si vyskúšala prácu doma v zariadeniach sociálnych služieb, v nemocnici, v terénnej službe aj na onkológii. Prízvukuje, že komora je občianske združenie, ktoré nebojuje proti zamestnávateľom a nenahrádza odbory, ale hľadá riešenia so všetkými, pretože platí: spokojný zamestnanec = spokojný klient.

„Stále čítam o tom, koľko nemocníc a zariadení pre seniorov ideme stavať, ale neviem, kto v nich bude pracovať,“ pokrčí ramenami napohľad krehká žena, ktorej práca sa však dá prirovnať k tej baníckej. „Čochvíľa budem mať 57 rokov, mala by som pracovať do šesťdesiatich štyroch, ale netuším, či to zvládnem. Veľa opatrovateliek neodchádza totiž do bežného dôchodku, ale do invalidného. Odchádzajú im kríže, kĺby...“ hovorí.

Ona sa už neraz dávala zdravotne do poriadku, keď sa starala o imobilných klientov, ktorí nemali zdvíhacie zariadenia. Aj to je napríklad jedna z bežných boľačiek v našich zariadeniach.

„Aj mnohé opatrovateľky, ktoré sa vrátia zo zahraničia a chcú pracovať doma, sa po mesiaci či troch otočia a idú naspäť alebo do inej sféry. Napríklad preto, že im chýbajú základné pomôcky, na ktoré boli zvyknuté vonku. Musia zdvíhať a manipulovať s ťažkými klientmi, často s viac ako stokilovými. Silných mužov, ktorí pracujú v tomto povolaní, je minimum,“ netají Dana Grafiková.

Ak sa podľa nej neprijme kvalitný zákon o dlhodobej starostlivosti, na ktorom už štát pracuje, nikam sa nepohneme. Len taká drobnosť, ktorú bežný laik nevníma – opatrovatelia sa často pohybujú na hrane zákona, pretože by nemali robiť zdravotné úkony, ktoré patria do kompetencie zdravotných sestier. Napríklad podávať lieky či ošetriť preležaninu.

V zariadeniach sociálnych služieb nie sú totiž len samí vitálni starčekovia a babičky, ako je to na reklamných letákoch, ktorí len potrebujú nakúpiť, pozhovárať sa, pomôcť s hygienou, vyprať či sprevádzať na prechádzke. Sú to často ľudia s vážnymi diagnózami, aj so psychiatrickými, či ležiaci. „Zohnať zdravotnú sestru do sociálnej sféry, kde bude mať podstatne nižší plat, neskutočne namáhavú prácu a vyhorí skôr ako v nemocnici, je skoro nemožné. Opatrovatelia teda často suplujú aj ich prácu,“ hovorí otvorene Dana Grafiková.

Je pravda, že ani politici, ktorí schvaľujú zákony, často netušia, že zariadenia sociálnych služieb poskytujú sociálne služby, teda jedlo, bývanie, pranie bielizne, upratovanie a podobne, a personál v nich je odmeňovaný tabuľkovými platmi pre sociálne služby, nie zdravotníctvo. Lekár tam len dochádza. S výnimkou zariadenia, ktoré je špecializované a má na to zdravotnícky personál.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Šéfka komory opatrovateliek súhlasí s tým, že táto práca je poslanie, dlho ju nemôžete robiť len mechanicky, bez vzťahu k ľuďom. „Ale poslanie neznamená, že prácu, ktorú vykonávate, nemáte mať zaplatenú. My nie sme dobrovoľníci. Robíme túto ťažkú prácu so srdcom, ale musíme aj z niečoho žiť,“ naráža na mzdu, ktorá sa začína na 623 eurách a mnohým sa často nepohne ani roky. Komora bojuje za to, aby sa zvýšila o 300 eur.&nbsp;

Byť opatrovateľom, či už terénnym, alebo v zariadení, nie je len nápor na telo, ale aj na psychiku. Dana Grafiková, ktorá roky pracovala na onkológii, sa naučila pracovať s emóciami, aby ju nešťastie iných nezložilo. „Môžem mať ľudí rada, byť k nim láskavá, ale nesmiem si ich problémy brať domov. Dalo mi to trochu práce, ale naučila som sa to,“ hovorí.

Napriek tomu má plnú hlavu spomienok a vždy ju zamrzí, keď sa stretne s faktom, že na starých ľudí si mnohí spomenú, až keď z nich môžu mať benefit. Tu je príklad za všetky.

Ako terénna opatrovateľka pracujúca pod obvodným úradom chodila k pánovi, ktorý žil v maličkej garsónke. Mal rakovinu v poslednom štádiu, bolelo ho telo aj duša. „Bola som jediná, kto mu pomáhal. Keď zomrel, prišla mi pozvánka na súdne pojednávanie. Zrazu sa objavil synovec, ktorý tvrdil, že sa o toho pána staral, dokonca s ním býval... Samozrejme, chcel získať jeho byt. Veľmi ma to vtedy nahnevalo, lebo nemám rada nespravodlivosť. Nikto si na toho chudáka nespomenul, kým nezomrel, nechali ho tam v nie dobrých podmienkach, a tak som vtedy povedala, že klame,“ hovorí.

Na terénnu prácu však spomína rada: „Zodrala som nejedny topánky a mám aj pekné spomienky,“ smeje sa.

Dana Grafiková by si veľmi priala, aby o práci opatrovateľov mohla hovoriť s väčším optimizmom, ale fakt je, že pri tejto práci zatiaľ vedia vydržať iba tí najsilnejší. A po pandémii, ktorá mnohých ešte viac zodrala a otvorila im oči, niektorí, žiaľ, uvažujú o odchode.

Predstavte si, že si urobíte 220-hodinový kurz opatrovateľstva a tešíte sa, že vás hneď vzali do zariadenia. Popravde, vzali by vás aj bez kurzu s tým, že si ho dorobíte za pochodu, pretože ste naozaj vzácna pracovná sila. Potom príde každodenná realita – veľa klientov, málo času. Napríklad ráno urobiť toaletu, prebaliť, okúpať, učesať... cítite, že nestíhate. Potom príde podávanie jedla.

Mnohí starkí majú problém s prehĺtaním, nemôžete sa ponáhľať, ale vnímate, že na vás už čakajú ďalší.

„Tej práce je často tak veľa, že ak ju chcete vykonávať kvalitne, dostávate sa do rozporu sama so sebou. Chcete to, ale neviete to urobiť,“ hovorí Dana Grafiková.

Stáva sa, že v niektorých zariadeniach ostane napríklad na noc jedna opatrovateľka aj na 60 ľudí! Bez zdravotnej sestry – ošetrovateľky, ktorá po osemhodinovej šichte prirodzene odchádza domov... „Klienti nie sú stroje, nedajú sa na noc vypnúť...“ konštatuje šéfka komory a v tej vete je povedané všetko.

Zmena celkového prístupu k opatrovateľom je nutná aj preto, aby zo systému vymizli ľudia, ktorí v ňom nemajú čo hľadať, pretože nemajú vzťah k svojej práci. Podotýka, že často sa rieši krivda na klientoch, ale o ubližovaní zamestnancom sa nehovorí. Agresia klientov nie je výnimočná. „Sú napríklad v strese, že vypadli zo svojho prostredia, alebo nie sú správne nastavení na lieky, alebo ich povaha je nevyspytateľná,“ hovorí Dana Grafiková s tým, že keď opatrovateľka skončí na péenke so zlomenou rukou, z minimálneho platu dostane v tom mesiaci ešte menej... „Mala by sa doriešiť aj ochrana zamestnancov,“ dodáva.

Sama má na tele pamiatky na útok klientov. „Napríklad na mňa zaútočil dvojmetrový silný muž. Situácia nebola ničím vyprovokovaná, mal len potrebu odrazu sa nejako prejaviť. Snažila som sa chrániť si tvár okuliarmi a rukami a volala kolegov o pomoc,“ spomína.

Problémov v opatrovateľstve je obrovské množstvo. „Aj preto chceme, aby sa stav zlepšil. O pár rokov budú tí, ktorí sa teraz starajú o ľudí, sami potrebovať pomoc a nebudú si ju mať buď z čoho zaplatiť v súkromnom zariadení, pretože z terajších minimálnych miezd budú mať minimálne dôchodky, a do štátneho sa nestihnú ani dostať. Robíme to aj zo sebeckého dôvodu,“ snaží sa odľahčiť Dana Grafiková tému.

Že sa vás téma opatrovateľov netýka, pretože vy svojho rodiča nikdy nedáte do zariadenia pre seniorov? Pozor na predčasné silné vyhlásenia. „Sú životné situácie, kedy je pri ťažkých stavoch, napríklad pri Alzheimerovej chorobe, lepšie umiestniť človeka do zariadenia. Nie každý to zvládne fyzicky a psychicky a často je to lepšie aj pre samotného seniora. Povedať, že ľudia sú odkladaní, nie je správne. Ale, žiaľ, stretávame sa aj s ,odloženými‘ starkými,“ hovorí. To je však už iná veľká téma...

- V zariadeniach sociálnych služieb pracuje približne 22 500 ľudí. Na jedného opatrovateľa pripadá aj viac ako 40 klientov! Chýba nám 25 percent personálu, situácia je kritická na celom Slovensku.

- Len v Rakúsku pracuje 35 000 slovenských opatrovateľov. Denne zarobia od 70 do 100 eur, ich honorár po odpočítaní odvodov je približne 800 – 900 eur v hrubom za 14 dní. U nás je priemerná mzda opatrovateľa na úrovni 623 eur, v Bratislave a jej okolí od 850 do 900 eur za mesiac.

Šokujúca spoveď opatrovateľky: Napadlo ma už niekoľko klientov

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Šokujúca spoveď opatrovateľky: Napadlo ma už niekoľko klientov

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Neskutočný životný príbeh Róberta z Považia. Bez pomoci sa nenaje, no šoféruje auto joystickom!

Vedúca sestra levickej pôrodnice pracuje v zdravotníctve 50 rokov: Odkaz mladým

Prežil zemetrasenie aj epidémiu cholery. Jean z Liptova ale tvrdí, že koronavírus bol najhorší!

Čisté ulice, žiadna kriminalita, na penziu po päťdesiatke. TAKÉTO je Bielorusko očami Slováka

Po kovide jej vypadali vlasy a bála sa ísť do práce. Príbeh lekárky zo Serede ženie do očí slzy

Veterinár Andrej Barta ošetruje aj zvieratá zo ZOO. Nájdu sa aj kuriozity

Stredoškoláci natočili 300 kratučkých videí o prežívaní korony. Z toho, čo uvidíte, vás zamrazí

Výber pre vás