„Odmalička som rád recitoval. Išlo mi to tak dobre, že som dvakrát vyhral Hviezdoslavov Kubín, celoslovenskú súťaž v&nbsp;umeleckom prednese, kde začínal aj herec Július Satinský. Keď som cítil, že v&nbsp;recitácii sa už nemám kam posunúť, rozmýšľal som o&nbsp;dabingu. Skontaktoval som sa s hercom Jankom Kronerom, ktorý je naším rodákom, spolu sme dokonca zašli do štúdia. No vycítil som, že toto nie je môj svet,“ usmieva sa Róbert Balušík. Napokon sa rozhodol pre štúdium technológií a&nbsp;neskôr aplikovanej informatiky v&nbsp;Olomouci. Práve cesta do Česka ho postavila pred novú výzvu.

Róbert od narodenia trpí vzácnym svalovo-kĺbovým ochorením. Má stuhnuté kĺby, ochabnutejšie svaly. „Jedenásťkrát ma operovali. Napriek tomu nezohnem kolená, nezdvihnem ruky, nechytím do nich lyžicu a&nbsp;nenajem sa. Bez pomoci si neuviažem ani šnúrky na topánkach. Píšem na počítači, pomocou špeciálne upravenej myši,“ hovorí mladík, pri ktorom neprestávame otvárať ústa. Smartfón, ktorý má pred sebou na stole, ovláda lakťom, posúva ním aj tácku s&nbsp;vodou. Kávu, ktorú si objedná, pije slamkou. Neustále sa pritom usmieva a&nbsp;šíri okolo seba dobrú energiu.

„S&nbsp;kamarátom sme už na strednej škole založili malú firmu. Dnes sa so svojím tímom venujem online službám na internete, vyrábame tiež aplikácie na mieru. Cítim sa ako plnohodnotný človek, no trápia ma problémy s&nbsp;mobilitou. Ak sa chcem niekam odviezť, vždy k&nbsp;tomu potrebujem niečiu pomoc. Odmalička sa odo&nbsp;mňa takmer nepohla mama Eva, vozievala ma aj na rýchlik do Olomouca,“ pokračuje Róbert. Keďže sám nedokáže vystúpiť ani po troch schodíkoch do vagóna, do vlaku vchádzal cez výklopnú plošinu, ktorú mu poskytli. Železničiari však po pár mesiacoch študentovi oznámili, že plošinu používať nemôže, nie je totiž vozičkár!

„Z Považskej Bystrice do Olomouca ma rodičia každé dva týždne viezli autom. Miešal sa vo mne hnev a smútok. Pýtal som sa sám seba: Nedokážem ich odbremeniť a aj so svojím postihnutím šoférovať sám?“ vracia sa do minulosti Róbert.

S&nbsp;kamarátom zašiel na výstavu moderných pomôcok pre zdravotne ťažko postihnutých do Nemecka, kde si vraj pripadali ako v&nbsp;krajine zázrakov. Napríklad preto, že chorá žena tam svoj invalidný vozík riadila len pomocou sily svojho dychu! „Nadchlo ma auto, ktoré vodič ovládal cez joystick. Nebolo to sci-fi, v&nbsp;Nemecku ich už jazdia tisíce,“ hovorí.

Róbert cítil, že takéto šoférovanie zvládne. Pri Stuttgarte zašiel do firmy, ktorá autá s joystickom prerába. „Nemci vedeli, že mám choré ruky a&nbsp;nohami nezošliapnem pedál. Potvrdili, že jedinou mojou šancou na ovládanie auta je lakeť. Najskôr mi ho oskenovali. Podľa skenu spravili 3D model držiaku, ten vyrobili a vložili na joystick do auta. Tam, kde býva riadiaca páka,“ vysvetľuje Róbert. Na takto upravenej testovacej dodávke najazdil za päť dní skoro tisíc kilometrov, väčšinu v&nbsp;bežnej premávke. Auto, označené len nálepkami autoškoly, podľa neho fungovalo, akoby ste sa na počítači hrali hru.

„Keď som joystick lakťom zatlačil dozadu, pridal som plyn. Potlačil som ho dopredu, brzdil som. Smerom do bokov som otáčal kolesami. Svetlá, stierače, trúbu a&nbsp;smerovky som ovládal hlasovými povelmi,“ nadchýna sa Róbert Balušík.

Nasledujúce viac ako dva roky však narážal na bariéry, s&nbsp;ktorými nerátal. Riešil zákony, možnosti štátnej pomoci aj autoškoly. „Šoférovať smiem len s&nbsp;vodičským preukazom. Ten si s&nbsp;mojím postihnutím na bežnom aute urobiť nemôžem,“ konštatuje.

Nevzdal sa a&nbsp;zistil, že oprávnenie robiť vodičský kurz na aute ovládanom joystickom má jedna z&nbsp;autoškôl v&nbsp;Česku. Róbert Balušík ju už kontaktoval, takéto motorové vozidlo však najskôr musí mať.

„V&nbsp;Nemecku stojí prerobenie 60-tisíc eur, tie, žiaľ, nemám. Mama sa o&nbsp;mňa celý život stará, otec gazduje na malom salaši. Za dva a&nbsp;pol roka som na hľadanie východísk z&nbsp;mojej situácie minul asi 10-tisíc eur. Len 3D výroba držiaka na joystick ma vyšla na 1&nbsp;300 eur. Nemci sa čudovali, že mi to vyrazilo dych. No oni svojim zdravotne ťažko postihnutým občanom preplácajú deväťdesiat a&nbsp;viac percent ceny pomôcky, v&nbsp;mojej situácii je to najviac desať percent,“ porovnáva Róbert Nemecko so Slovenskom.

Auto by si kúpil za vlastné, nikto by ho už nikam nemusel rozvážať. „Keby ľudí ako ja štát viac podporil v&nbsp;začlenení sa, nestáli by ho len mesačný invalidný dôchodok. Platili by dane a&nbsp;pre spoločnosť by boli prínosom,“ uzatvára Róbert. Na splnenie svojho neobvyklého sna, ale aj rozbehnutie mobility pre ďalších podobne postihnutých Slovákov a&nbsp;Čechov rozbehol zbierku.

Ak by sa mu desiatky tisíc eur na prerobenie auta podarilo vyzbierať a&nbsp; všetko by dopadlo podľa jeho predstáv, stal by sa mobilný. Róbert Balušík by tak bol prvý Slovák, ktorý osobné motorové vozidlo ovláda lakťom cez joystick. Na nemeckých cestách to už zvládol...