Koronakríza nám otvorila oči v prípade mnohých profesií, ktoré boli akosi samozrejme neviditeľné. Medzi novodobými hrdinkami a hrdinami sú aj opatrovateľky a opatrovatelia, ktorí opustili svoje rodiny a dali sa zavrieť do karantény spolu s nakazenými seniormi v domovoch sociálnych služieb a padali od únavy. Zatlieskali sme im a život ide ďalej.

Títo ľudia však padajú od únavy celý rok a za svoju ťažkú fyzickú aj psychickú prácu vidia odmenu, ktorá je zahanbujúca. A povedie časom k tomu, že dnešnej mladej generácii nebude mať kto v starobe v zariadení podať vodu.

Svoje o tom vie aj Dana Grafiková, predsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska, ktorá si vyskúšala prácu doma v zariadeniach sociálnych služieb, v nemocnici, v terénnej službe aj na onkológii. Prízvukuje, že komora je občianske združenie, ktoré nebojuje proti zamestnávateľom a nenahrádza odbory, ale hľadá riešenia so všetkými, pretože platí: spokojný zamestnanec = spokojný klient.

Musia odísť predčasne

„Stále čítam o tom, koľko nemocníc a zariadení pre seniorov ideme stavať, ale neviem, kto v nich bude pracovať,“ pokrčí ramenami napohľad krehká žena, ktorej práca sa však dá prirovnať k tej baníckej. „Čochvíľa budem mať 57 rokov, mala by som pracovať do šesťdesiatich štyroch, ale netuším, či to zvládnem. Veľa opatrovateliek neodchádza totiž do bežného dôchodku, ale do invalidného. Odchádzajú im kríže, kĺby...“ hovorí.

Ona sa už neraz dávala zdravotne do poriadku, keď sa starala o imobilných klientov, ktorí nemali zdvíhacie zariadenia. Aj to je napríklad jedna z bežných boľačiek v našich zariadeniach.

Zohnať sestru je ťažké

„Aj mnohé opatrovateľky, ktoré sa vrátia zo zahraničia a chcú pracovať doma, sa po mesiaci či troch otočia a idú naspäť alebo do inej sféry. Napríklad preto, že im chýbajú základné pomôcky, na ktoré boli zvyknuté vonku. Musia zdvíhať a manipulovať s ťažkými klientmi, často s viac ako stokilovými. Silných mužov, ktorí pracujú v tomto povolaní, je minimum,“ netají Dana Grafiková.

Ak sa podľa nej neprijme kvalitný zákon o dlhodobej starostlivosti, na ktorom už štát pracuje, nikam sa nepohneme. Len taká drobnosť, ktorú bežný laik nevníma – opatrovatelia sa často pohybujú na hrane zákona, pretože by nemali robiť zdravotné úkony, ktoré patria do kompetencie zdravotných sestier. Napríklad podávať lieky či ošetriť preležaninu.

V zariadeniach sociálnych služieb nie sú totiž len samí vitálni starčekovia a babičky, ako je to na reklamných letákoch, ktorí len potrebujú nakúpiť, pozhovárať sa, pomôcť s hygienou, vyprať či sprevádzať na prechádzke. Sú to často ľudia s vážnymi diagnózami, aj so psychiatrickými, či ležiaci. „Zohnať zdravotnú sestru do sociálnej sféry, kde bude mať podstatne nižší plat, neskutočne namáhavú prácu a vyhorí skôr ako v nemocnici, je skoro nemožné. Opatrovatelia teda často suplujú aj ich prácu,“ hovorí otvorene Dana Grafiková.

Je pravda, že ani politici, ktorí schvaľujú zákony, často netušia, že zariadenia sociálnych služieb poskytujú sociálne služby, teda jedlo, bývanie, pranie bielizne, upratovanie a podobne, a personál v nich je odmeňovaný tabuľkovými platmi pre sociálne služby, nie zdravotníctvo. Lekár tam len dochádza. S výnimkou zariadenia, ktoré je špecializované a má na to zdravotnícky personál.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.