Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

&nbsp;„Pred chvíľou sme oživovali pacienta po infarkte,“ hovorí, sadajúc si do kresla v lekárskej izbe. Pôsobí vyrovnane a spokojne. „Áno, cítim sa vo svojom živle. Po štvorročnej pauze od aktívnej medicíny som opäť s pacientom,“ hovorí.

Bolo ťažké vrátiť sa po štyroch rokoch?

- Je to ťažké. Predstavte si, že ste na pozícii, kde môžete meniť veci, máte rozhodovaciu právomoc a potom ste na pozícii, keď počúvate. Keď sa vrátite, máte úplne iný obraz o svete, úplne inak vidíte tie diery, viete, ako by ste to riešili. Ale taký je život. Žiadna moc nie je doživotná, s tým treba počítať. Teraz je mojou prácou pomáhať ľudom, nie systému. A byť lekárkou ma veľmi baví. Mala som spočiatku, samozrejme, rešpekt, ale je to ako bicyklovanie, ktoré nezabudnete. Treba len oprášiť rutinu...

Čo vás najviac mrzí, že ste nestihli na ministerstve?

- Je toho milión. Hovorím si, Andrea, mohla si toho urobiť oveľa viac. Ale nedalo sa. Chcela&nbsp;som zreformovať zdravotníctvo, chcela&nbsp;by som, aby nemocnice vyzerali krajšie,&nbsp;boli lepšie vybavené, aj pre lekárov, aj pre pacientov, a aby mali sestričky podmienky, pre ktoré by sa im tu oplatilo pracovať. Máme ich málo.(Pokračovanie na nasledujúcej strane.)

Počas ministrovania ste urobili aj rozhodnutia, ktoré sa nie všetkým páčili...

- Áno, a mala som preto aj veľa výhražných mailov aj&nbsp;esemesiek. Raz som našla pred vchodom do môjho domu rozsypané smeti…

Ako ste sa s tým vyrovnali?

- Nemohla som čakať, že všetci budú z mojich rozhodnutí nadšení. Ale keďže som vedela, že to robím v snahe zlepšiť situáciu, ktorú som riešila, bola som schopná urobiť potrebné kroky aj za cenu vyhrážok.

Patrili ste medzi odborníkov, ktorí ovplyvňovali naše životy počas koronakrízy. Zrejme dostávate otázky, či príde druhá vlna COVID-19. Príde?

- Už sa uvoľnili opatrenia, ktoré tu boli, ale ešte nie je všetko za nami.&nbsp;Už&nbsp;nie je povinná štátna karanténa, ktorá nám výrazne pomohla, ľudia&nbsp;už môžu&nbsp;cestovať&nbsp;a mnohí sú menej disciplinovaní, musíme byť preto dvakrát takí ostražití, ako sme boli na začiatku koronakrízy. Neviete, kto sa vo vašom okolí s kým stretol, pokojne sa sem môže dostať niekto z Ukrajiny,&nbsp;Ameriky&nbsp;či Brazílie… Na druhej strane, nemôžeme ostať sedieť vo svojich domovoch, treba pomôcť aj ekonomike a začať žiť. Ale určite nie tak, ako pred koronou. Stále treba dodržiavať odstupy, nosiť rúško v interiéroch a umývať si ruky.&nbsp;Vírus je stále tu a je aktívny.

Išli by ste dnes do kina?

- Nie. Na omše chodím, ale do kina si určite nepôjdem sadnúť a jesť s niekým pukance… Chápem, že ľudia chcú žiť normálne, ale musia si uvedomiť riziko. Keby sa to dalo, čo sa nedá, hlavne by som nechala zatvorené hranice Slovenska. A potom by sme možno mohli ísť aj do toho kina. Ak by boli hranice zatvorené, žila by som oveľa slobodnejšie.

Na dovolenku teda do zahraničia nepôjdete, hoci cestujete rada, však?

- Určite by som si išla rada odpočinúť s rodinou niekam k moru. Mám rada Grécko. Ale nepôjdem, ostanem na Slovensku. Je to príležitosť, aby sme videli prírodu, hrady a zámky. Ani do hotela nepôjdem, ani do wellness, hoci to milujem, ale možno si prenajmem chatku a dám tak zarobiť ľuďom, ktorí podnikajú v cestovnom ruchu.&nbsp;Ak sa bude dať, zájdem tam do reštaurácie na vonkajšiu terasu. Mohla by sa zdvihnúť druhá vlna spolupatričnosti.

Keď som pred krízou cestovala, vždy mi bolo sympatické, že trebárs Francúzi či Taliani podporovali svoj región. Kúpite si od suseda, ktorý chová kozy, syr, on si zasa kúpi vankúše, ktoré šijete. Pomôžme si aj my navzájom, inak sa nám bude všetkým ťažko žiť. Kamarátka mi nedávno ponúkla, aby som si kúpila rúška od jej známej. Hovorím jej, ale veď si ušijem. Ona na to: Ale ona má obchodík, ktorý jej veľmi nejde, podpor ju. Tak som si dve objednala…

Patríte k ženám, ktoré sa obliekajú s veľkým vkusom. Boli ste si už napríklad nakúpiť nové oblečenie?

-&nbsp;Nechodila som ani predtým často do obchodov, ale áno, už sme boli pre dcéru niečo nakúpiť. Samozrejme, v rúšku, dávali sme si pozor na odstupy a dezinfekciu rúk.&nbsp;Určite sme si tam nedali obed.&nbsp;Stále&nbsp;sú&nbsp;však najväčšou hrozbou&nbsp;otvorené hranice,&nbsp;takže aj v obchodných centrách to nebude bezpečné.&nbsp;Každý bude potenciálne nebezpečný. Ale opakujem, žiť sa musí a nemôžeme zvyšok života prežiť v nejakej miestnosti.

Cestovanie by sme si však odpustiť mohli. Naozaj ma to ťaží. Aj keď sú krajiny rozdelené podľa rizika na červené a zelené, ale aj v zelenej krajine sa predsa môžete stretnúť s ľuďmi z veľmi nakazených oblastí. Myslím, že to nie je možné odkontrolovať. Keď prídete ráno v hoteli na švédske stoly, kto bude mať rúška? Kto bude mať rukavice?&nbsp;Budete si istí, že pred vami nebol v miestnom obchodíku niekto z rizikovej krajiny?

Viete, možno by stačilo, aby sa tí, ktorí si nedokážu teraz odoprieť zahraničný výlet, prešli po internom oddelení alebo po onkológii. Tí ľudia, ktorí tam ležia, by boli šťastní, keby mohli ísť aspoň domov a keby ich nič nebolelo. Som za to, aby si ľudia plným priehrštím užívali život, ale keď sú na to podmienky. Počkajme preto ešte, kým to bude bezpečné. Z môjho okolia sa napríklad nikto nechystá do zahraničia.

Málo sa už aj testuje na COVID-19, však?

- Áno, oveľa menej, a pritom je situácia potenciálne nebezpečnejšia. Treba vytvoriť nový systém, ako testovať. Plošne? Náhodne? Podstatné je, aby sa testovali tí, ktorí prídu z červených krajín.&nbsp;Počty nakazených stúpnu.

Vráťme sa ešte k nemocniciam. Zrejme je stále potrebné mať pripravené lôžka pre pacientov s COVID-19. Ale napríklad primár interného oddelenia jednej z nemocníc sa posťažoval, že sa musia starať o infekčných pacientov s kliešťovou encefalitídou, pretože infekčné oddelenie je vyhradené pre pacientom s koronavírusom, ani jedného však nemajú… Netrpia pacienti s inými chorobami kvôli tejto pohotovosti?

-&nbsp;Nikto nevedel, čo bude. Keď sme videli masové hroby v Taliansku a Španielsku, snažili sme sa urobiť to najlepšie, čo sme vedeli.

Pamätáte si, ako ľudia tlieskali aj zdravotníkom v prvej línii. Boli naozaj všetci v prvej línii? Nemenovaný lekár mi povedal, že má ťažké srdce na kolegov, ktorí ostali doma a nechali pacientov napospas chorobe. V priebehu týždňov, keď osamotene ordinoval, odhalil niekoľko nádorov. Keby ľudia čakali, nedopadli by dobre...

- Poviem to takto.&nbsp;Každý&nbsp;sme iný, niekto má rád to&nbsp;vzrušenie, pocit, že&nbsp;sa chce obetovať. Inak sa správa ten, kto je sám,&nbsp;kto nemá rodinu, inak&nbsp;zasa&nbsp;matka&nbsp;štyroch detí. Každý máme inú výbavu&nbsp;a každý sa, verím, správa najlepšie, ako&nbsp;vie.&nbsp;Je to na svedomí každého,&nbsp;niektorí boli&nbsp;odvážnejší ako druhí,&nbsp;ale&nbsp;mne to neprináleží súdiť.

Medzi&nbsp;tými&nbsp;adrenalínovými,&nbsp;obetavými bola napríklad&nbsp;doktorka Alena&nbsp;Koščálová, ktorá viedla infekčnú kliniku na&nbsp;Kramároch&nbsp;a bola akýmsi nárazníkom pre všetkých. Ale&nbsp;aj&nbsp;mnohí&nbsp;iní lekári prejavili odvahu, do práce chodili v tej najväčšej vlne aj matky, ktoré majú malé deti. Svoju robotu odviedli aj&nbsp;sestričky,&nbsp;upratovačky, sanitári...&nbsp;Klobúk&nbsp;dolu.

Zmenila korona u lekárov vzťah k podriadenému personálu v tom zmysle, že odhalila ešte viac, ako sú títo ľudia potrební?

- Ja som si vždy vážila každého človeka, či je to minister alebo sanitár. Každý je niečí otec, syn, niečia mama, sestra, každý sme dostali do vienka niečo iné, máme rôzne životné okolnosti a nič ma neoprávňuje robiť sa lepšou, ale ani horšou ako iní. Na to som citlivá. Treba sa pozerať na ľudí nie cez ich tituly alebo aké majú postavenie, ale ako si robia svoju prácu. Mám vlastne čerstvú skúsenosť.&nbsp;Bola som minister, teraz som obyčajný doktor.&nbsp;Sú ľudia,&nbsp;ktorí sa ku mne správali inak, keď som mala moc. Niekedy som sa cítila až trápne.&nbsp;A sú&nbsp;ľudia, ktorí sa ku mne správajú stále&nbsp;rovnako, veď som stále&nbsp;tá istá&nbsp;Andrea. Súdiť ma majú podľa toho, ako žijem, a&nbsp;nie podľa toho, či mám v rukách možnosť rozhodovať. A napokon, každý, kto je hore, by si mal uvedomiť, že čím je vyššie, tým&nbsp;rýchlejšie padá…&nbsp;(Smiech.)

Ako relaxuje vyťažená doktorka Kalavská?

-&nbsp;Rada si posedím občas s&nbsp;kamarátmi, ale som skôr samotár. Takže dobre mi urobí niekoľkokilometrová prechádzka vo vinohradoch a som tiež blázon do kvetov. Zo záhradníctva si vždy nejaké donesiem a už neviem, kam ich mám sadiť. Keď sa starám o svoje ruže, hortenzie a mnohé iné kvety, som takisto vo svojom živle. Sú krásne, voňajú, urobia radosť. Paráda.

Vrátila by sa do ministerského kresla?&nbsp;„Občas som si hovorila, že to už nechcem zažiť. S odstupom času mám ale pocit, že by som rada dokončila to, čo som naštartovala.&nbsp;Určite by to bolo za iných podmienok,“ hovorí&nbsp;Doc. MUDr. Andrea&nbsp;Kalavská, PhD., MHA. „Ak človek nie je oddaný veci, nechce robiť na plné obrátky, nech do ministerského kresla radšej ani nejde, lebo stráca len čas,“ dodáva.

ROZHOVOR Exministerka Andrea Kalavská šokuje: Výhražné maily, esemesky aj smeti pred domom

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

ROZHOVOR Exministerka Andrea Kalavská šokuje: Výhražné maily, esemesky aj smeti pred domom

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Tonka má rakovinu. Keby žila v ČR, nemusela by o liek prosiť. "Ja tu chcem byť pre svoje deti!"

Odborník na závislosti MUDr. Okruhlica: Komu môže koronavírus paradoxne pomôcť

Vanesske náhle zlyhali obe obličky. TAKÉTO silné gesto kvôli nej urobilo štyridsať Slovákov!

Pri skoku do bazéna si zlomil chrbticu a zvyšok života mal preležať. TOTO dokázal Jozef z Oravy

Právnička vložila svoju frustráciu z pokriveného zdravotníckeho systému do románu. Neoľutujete

ROZHOVOR: Andrea Kalavská o víruse, odhaľovaní charakterov, svojom strachu aj odlúčení od dcéry

Výber pre vás