„Večné debaty o dostupnosti liečby ju ubíjali... Ministerské drístanie znášala ešte horšie. Máme najmodernejšiu liečbu! Garantujme najlepšiu starostlivosť! Jasné, kamoši. A čo tak porovnať zahraničné odporúčania s naším zoznamom hradených liekov. Sranda, čo?!“ to je krátky citát z nevšedného románu, ktorý vznikol veľmi nečakane aj pre samotnú autorku.

Je o osude lekárky, ktorú mučí náš zdravotný systém, ale aj láska... Impulzom na napísanie príbehu, ktorý až na kosť odkrýva pocity bezmocnosti a hnevu, ale aj veľmi otvorene a s humorom opisuje partnerské vzťahy, bola frustrácia skúsenej právničky.

Len debatujeme

Katarína Fedorová, ktorá okrem iného vyučuje medicínske právo na Trnavskej univerzite, dlhé roky neúnavne pomáha najmä onkologickým pacientom vyznať sa v tlačenici. Boj o lieky, rôzne dávky a príspevky v prostredí, kde stále neplatia jednotné pravidlá, je nekončiaci. „Uvedomila som si, že pravidelne píšem odborné články, knihy, vystupujem na konferenciách, na ktorých debatujeme stále o tom istom a už presne viem, čo kto bude hovoriť, ale nič sa ešte nevyriešilo. Vždy je to o nejakom individuálnom pacientovi, ktorého príbeh sa objaví v médiách, následne mu poisťovňa vyhovie a uhradí drahý liek. Povedala som si, že asi o tom musím napísať detektívku, aby sa niečo pohlo,“ hovorí.

Príbeh sa začal rodiť jedného dňa, keď Katarína, rozvedená mama troch detí, ostala vďaka striedavej starostlivosti opäť na pár dní sama. „Úplne ma to strhlo a nakoniec sa tam okrem medicínskych problémov dostalo aj čosi z môjho súkromia a príbehov kamarátok. Azda mi úprimnosť chlapi odpustia,“ smeje sa.

Bojíme sa riešenia?

Aj hlavná hrdinka románu čelí frustrácii z toho, že chodí prednášať rôznym pacientskym skupinám o včasnej diagnostike a pritom si uvedomuje, že to nemá zmysel, lebo sa niektorí chorí potom nedostanú k liečbe. V boji o život tu často vládne chaos a ostrejšie lakte, pretože neplatia striktné pravidlá. „Žiaden zdravotnícky systém na svete nezaplatí všetkým všetko, ale mali by sme mať presne stanovené, čo zaplatí a čo nie. Bavme sa o tom, že ak chceme, aby zaplatil viac, mohlo by existovať napríklad pripoistenie,“ hovorí právnička.

Hlavný problém je podľa nej ten, že zdravotnícky systém je solidárny, poisťovne musia racionálne dbať na to, aby sa uspokojili čo najväčšie potreby čo najväčšieho počtu ľudí, a to všetko z jedného obmedzeného mešca. Obrazne povedané, nemôžeme liečiť jedného človeka liekom za milióny, najmä ak je v terminálnom štádiu, pretože potom nebudeme mať na antibiotiká pre desaťtisíce ľudí, ktorí si nimi môžu ľahko vyliečiť zápal pľúc. „Lenže systém je nabúraný v tom momente, keď sa dozvieme, že len minulý rok sa na lieky na výnimky vynaložilo 41 miliónov eur. Odkiaľ sa vzali? Ako sa chceme postaviť pred pacienta a povedať mu: Ty sa musíš podriadiť záujmom celku, takže liek nedostaneš, ale iný ho dostane a my ti nepovieme prečo...“ poukazuje na problém právnička.

„Ako môžeme argumentovať človeku, ktorý má rozsiahle metastázy, že mu neschvália liečbu, keď videl v televízii, že iný si ju vybojoval, hoci aj počas liečby zomrel...? Ľudia sa bránia, že celý život platili odvody, ale nemáme im odvahu povedať, že to je síce pravda, ale lieky sú drahé a potrebuje ich veľa ľudí. Nemáme na to odvahu aj preto, lebo tu máme mnohé korupčné škandály. Kým tu nemáme čisto, nemôžeme sa oháňať veľkými slovami typu: Žiaľ, nemôžeš dostať liek, lebo je tu solidarita, uskromni sa...“ hovorí.

Predala auto

Katarína Fedorová hovorí, že slovo zohnať či vybaviť si sa práve pre chýbajúce pravidlá stalo priam magickým. Pritom stačí, aby sme si zvolili politikov, ktorí by ponúkli riešenie, na ktorom sa zhodne väčšina – buď si budeme platiť každý všetko sám, alebo budeme hradiť všetkým aj drahé lieky, ale zvýšime dane alebo sa zriekneme trebárs diaľnic... „Lenže politici sa tvária, že všetci budeme mať všetko, dane sa nezvýšia, diaľnica sa postaví, lieky budú, stačí len nekradnúť. Ale nie som si tým istá, stále neviem o koncepčnom riešení, takže ostáva len dookola o tom hovoriť," vraví právnička, ktorá chce vidieť ďalej ako po naše humno.

Rozhodla sa preto rok študovať medicínske právo a etiku na univerzite v Edinburgu. „Podala som si prihlášku na doktorandský program a vzali ma. Lenže prišla aj výzva na zaplatenie školného 24 000 eur. Musela som predať svoju milovanú mazdu s prezývkou Cicka, požičať si od mamy a vytriasť úspory. Vykrvácala som, ale som prešťastná, že som to urobila. Neskutočne ma to posúva, vidím, že medicínske právo je niekde tisíc svetelných rokov vpredu. Dozvedám sa o konceptoch, na ktoré by som nikdy neprišla. Zaujímavé pre mňa bolo sledovať prípad pacientov, ktorí žiadali, aby im boli uhradené zo systému lieky, ktoré sa bežne nepreplácali. Súd im to zamietol práve s tým, že sa musia podriadiť princípu solidarity, teda nemajú nárok na extra drahý liek. Nehovorím, že s tým súhlasím, ale sú to zaujímavé prípady. Rovnako je zaujímavý model, že sa rozdelia platby za veľmi drahý liek, a a ak zlyhá, výrobca peniaze vráti poisťovni,“ vymenúva Katarína s iskrou v očiach.

Všetci do komercie?

Musí byť emocionálne ťažké neustále narážať na dramatické osudy ľudí, ktorí sa chytajú poslednej slamky, bojujú s úradníkmi o každú úľavu a nezriedka svoj boj o život ani nevyhrajú. Nemala chuť skončiť s touto pomocou? „Napadlo mi to, mám stavy, že som unavená, frustrovaná a najradšej by som sa orientovala do komerčnej sféry. Ale potom si poviem, že čo sa stane, keď to zabalíme všetci a pôjdeme do komercie? Mám tri deti a aj voči nim cítim nejakú zodpovednosť, nemôže byť každý v biznise. Ale prostredná dcéra už vyhlásila, že bude rozvodová právnička, tak sa smejeme, že nás bude živiť,“ hovorí s dávkou nadhľadu Katarína Fedorová.

Nechce sa hrať na Matku Terezu, ale netají, že má radosť, keď sa jej podarilo strhnúť študentov pre projekt, v rámci ktorého jej pomáhali riešiť problémy pacientov so sociálnym zabezpečením. „Boli šťastní, keď pomohli napísať na úrad odvolanie a človek získal pomoc. Právo sa často vníma ako prostriedok ku kariére a k peniazom, ale tu videli, že je aj inak užitočné,“ dodáva.

Smrť je prítomná

Dokázala sa naučiť nepripúšťať si k telu smutné príbehy pacientov? „Moja mama je onkohematologička, otec bol anestéziológ. Od môjho útleho detstva sa aj predo mnou viedli rozhovory o tom, kto zomrel, kto ako trpel, večne som bola na oddelení u otca alebo mamy,“ spomína.

Dokonca chodila k mame do jej služieb hrávať karty s pacientmi, aby ich zabavila. A to bolo v čase, keď sa na rakovinu masívne umieralo. „Mala som dvanásť rokov a v priebehu troch mesiacov moji spoluhráči zomreli. Nikto z rodičov to osobitne neriešil so mnou. Je mi, samozrejme, ľúto každého, ale smrť a utrpenie tu budú vždy. Väčšmi ma ničí systém, s ktorým nie som schopná pohnúť,“ hovorí.

Vyčistiť jej hlavu pomáha behanie. „Keby som nebehala, neviem, ako by som to vykrývala. Beh je to najúžasnejšie, čo môže byť,“ dodáva energická právnička s tým, že ani auto, ktoré vymenila za vzdelanie, jej zatiaľ nechýba, hoci si nevedela kedysi predstaviť, že bude bez neho. Vlaky z Trnavy, kde žije, predsa do hlavného mesta chodia, a prejsť sa v pohodlných teniskách jej robí dobre...