Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Na stretnutie prišla exministerka zdravotníctva Andrea Kalavská (42) v rúšku, ktoré ušila s dcérou, ruky sme si už nepodali. Lekárka internistka, ktorá sa vrátila k svojmu pôvodnému povolaniu, teraz pomáha Univerzitnej nemocnici v Bratislave zvládať krízovú situáciu, s ktorou sa musí dnes popasovať každý.

Kde má naša najväčšia nemocnica najväčší problém?

Univerzitná nemocnica sa v súčasnosti pripravuje na zvládnutie veľkého počtu pacientov nakazených koronavírusom, ktorí budú potrebovať intenzívnu zdravotnú starostlivosť.

Situácia so šírením koronavírusu sa mení každým dňom. Niektoré fakty sa však nemenia. Kde všade môžeme ku nákaze prísť?

- Vírus môže byť naozaj všade. Stále platí, že je to vírusové ochorenie, ktoré sa šíri kvapôčkami, keď kýchame, kašleme, ale aj rozprávame. Môžu byť na mnohých povrchoch, ktorých sa dotknete. Ale na to, aby vírus prežil, potrebuje ďalší živý organizmus. Dôležité teda je teda nosiť rúška, aby sme chránili seba aj okolie. Vy neviete nič o tom, s kým som dnes prišla do styku, a naopak. Nebezpečné pri tejto infekcii je to, že choroba môže prebiehať bez závažných klinických prejavov. Doma, v rámci rodiny, nemusíte nosiť rúška, stačí poriadne dezinfikovať povrchy – od kľučiek cez mobily, a umývať si ruky. Lenže pri opustení bytu/domu už rúško musíte mať.

Určite si človeka, ktorý bude mať kontakt so svetom, ktorý pôjde na nákup s rúškom, vybavený zoznamom nutných vecí, aby sa dlho nezdržiaval. Nemusí ani chytať vozík, môže použiť vlastnú tašku. Minimalizovať treba aj rozhovory so známymi, ktorých stretnete. Po príchode domov opäť dezinfikujte a umyte si ruky. Plátenné rúško má výhodu v tom, že ho môžete oprať a prežehliť.

Nechoďte výťahom, ak žijete v paneláku, radšej zvoľte schodisko, a ešte kým opustíte byt, nasaďte si rúško. Najlepšie je však tráviť čas doma, čítajte knihy, vychutnávajte si prítomnosť jeden druhého a skúste mať dobrú náladu. Aj to posilňuje imunitu.

Mnohí sa pýtajú, načo sú epidémie pre ľudstvo dobré...

- Možno by som nepovedala, že dobré, ale možno pre niečo naozaj prichádzajú. Táto nás prinútila zastaviť, respektíve spomaliť naše životné tempo, porozmýšľať a vnímať prítomnosť inak, nielen cez prácu a termíny, prehodnotiť naše priority a uvedomiť si, čo je naozaj v živote podstatné. Veď často nevieme, či je pondelok alebo štvrtok... Ale aj teraz, keď sme doma, pozrime sa doľava aj doprava, či tu nie sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc, lebo sa nevedia o seba postarať. Vieme, kto je náš sused, či mu netreba hoci pred dvere priniesť veci, ktoré mu chýbajú?

V jednej z televíznych diskusií ste pomerne rázne a ostro povedali, aby dali ľudia lekárom a zdravotníkom pokoj a neotravovali ich zbytočnými vecami. Aká panuje medzi nimi nálada? Mnohí sú extrémne vyťažení...

- Lekári a sestry sú základným kolieskom v mechanizme, ktorý rozhodne o tom, či prežijeme, alebo nie. Áno, v tomto som tvrdá – netreba ich otravovať hlúposťami, napríklad recepty na chronické ochorenia si viete vybaviť aj telefonicky a cez e-recept. Ak máte len mierne zdravotné ťažkosti, buďte doma a liečte sa, akoby ste mali chrípku, a netrvajte na tom, aby obvodný lekár len pre vaše upokojenie zisťoval, či nemáte koronavírus.

Šetrime lekárov pre akútne stavy, a keď sa infekcia dostane do najhoršieho štádia, aby sme dovtedy nemíňali zdravotnícky materiál ani sily. Život ohrozujúce stavy, samozrejme, systém rieši...

Na COVID-19 vraj zomierajú ľudia nad 70-80 rokov. V Taliansku zomrel 47-ročný nakazený lekár, ktorého postihol infarkt.

- Tento človek nebol síce senior, ale ak mal srdcovocievne ochorenie, nákaza bola pre jeho život ohrozujúca. U mladších ľudí je priebeh relatívne ľahký, ale ak majú diabetes, choré srdce, autoimunitné ochorenie alebo iné chronické ochorenie, priebeh ochorenia môže byť veľmi vážny. Vírus agresívne napáda pľúca, v ťažkých prípadoch nemôžete dýchať a pri rozsiahlom postihnutí pľúc potrebuje chorý pľúcny ventilátor.

Keďže je vírus extrémne nákazlivý, sú použité pľúcne ventilátory bezpečné?

- Všetko sa dôkladne sterilizuje, nikto sa nemusí báť.&nbsp;

Aké lieky sa dajú použiť, keďže antibiotiká sú neúčinné?

- Pacientom sa podávajú lieky určené na liečbu HIV/AIDS a tiež určité antimalariká, keďže liečbu, ktorá by cielene liečila COVID-19, ešte nemáme.

Mnohí ľudia používajú ako ochranu aj slnečné okuliare. Pomôžu?

- Keďže vírus prenikne aj cez sliznicu oka, ide teda v istom zmysle o ďalší stupeň ochrany, ale okuliare, ktoré používajú zdravotníci, sú iné, uzavreté. Takže stále najlepšou ochranou je byť doma.

Viaceré štáty avizovali, že už pracujú na vakcínach proti COVID-19. Kedy sa ich dočkáme?

- Treba počítať s mesiacmi, aj obdobím vyše roka.

Profesor Jan Pirk, uznávaný český kardiológ, vyslovil teóriu, podľa ktorej by bolo najlepšie, aby sme sa koronavírusom nakazili čo najrýchlejšie všetci, získali tým imunitu a bol by pokoj. Čo si o tom myslíte?

- Ide o to, v akom čase by sa všetci nakazili. Pretože ak sa nakazia všetci od nula do 100 rokov v priebehu týždňa, garantujem vám, že smrtnosť bude strašná. Keď počet nakazených a chorých bude rásť postupne, a teda nákazu vďaka preventívnym opatreniam rozložíme v čase, máme priestor sa na kriticky chorých pripraviť, či už nákupom zdravotníckeho materiálu, prístrojov, ochranných pomôcok, ale aj zaškolením zdravotníckeho personálu, aby sa čo najlepšie vedel postarať o pacienta s COVID-19. Keď sa nákaza bude šíriť postupne, je možné ju zvládnuť lepšie. Osemdesiat percent chorých si ani nevyžaduje zdravotnú starostlivosť, sú doma. Možno 20 % chorých musí prísť do nemocnice a z toho sa dostane do kritického stavu 5 %.&nbsp;

Veľké množstvo chorých v krátkom časovom úseku nedokáže zvládnuť žiadne zdravotníctvo. Preto šírenie nákazy treba rozložiť v čase, aby mali lekári a iný personál čas venovať sa chorým a mali k dispozícii aj vybavenie. Keď príde na centrálny príjem sto ľudí, neviem sa im venovať tak, ako keď ich príde desať. Ak mám v zálohe dvadsať ventilátorov a potrebujem ich naraz 40, tak dvadsať ľudí teoreticky zomrie…

Takže ak by sme ochoreli všetci postupne, mohli by sme byť ako populácia chránení?

- Teoreticky áno, ak by pri infekcii koronavírusom bolo vylúčené opätovné nakazenie. Imunitu všeobecne získavame buď očkovaním, alebo prekonaním ochorenia. Keď bude isté percento populácie nakazené, príde k poklesu šírenia ochorenia. Tento koronavírus však poznáme len tri a pol mesiaca.&nbsp;

Kedy bude podľa vás situácia najhoršia?

- Analytici z Inštitútu zdravotnej politiky ministerstva zdravotníctva vypočítali, že situácia by mala pri týchto opatreniach, ktoré urobila vláda, kulminovať asi o tri mesiace.

Šíria sa rôzne klamlivé správy, aký hoax ste počuli vy?

- Počúvam ich veľa, najnebezpečnejšie je, že existuje veľa protichodných informácií. Treba počúvať autority, ktoré majú informácie a nesú oficiálne zodpovednosť za riešenie nákazy a svoje rozhodnutia, alebo lekárov s dlhoročnou praxou, a nie niekoho anonymného, kto si vymyslel teóriu doma na gauči v obývačke.

Hlavne zachovajme pokoj, vieme, čo máme robiť, pýtajme sa samých seba, čo môžeme urobiť, nehľadajme ideálny stav a nečakajme, že každému štát nadelí škatuľku s rúškami zadarmo. Ľudia sú zvláštni – dnes sa ma jedna pani opýtala, že čo majú teraz ľudia doma robiť, pretože sa nudí… Máte chuť povedať, aby sa išla opýtať doktora na centrálnom príjme alebo infekčnej klinike, či sa nudí.

V kritických situáciách sa odhaľujú charaktery. Vidíte to aj vy teraz okolo seba?

- Áno, keď som bola na misiách v Afrike alebo na Haiti, potvrdzovalo sa to tam každý deň. Ale vidím to aj teraz u nás. Na riaditeľstvo nemocnice zatelefonovala napríklad doktorka zo súkromnej kliniky, ktorá je teraz zatvorená, že ak treba, rada so svojím tímom príde pomôcť. Mohla ostať doma... Na druhej strane napríklad nechápem, ako môže niekto na internete predávať rúška po 15 eur za kus.

Nedávno som sa zhovárala s riaditeľom jednej nemocnice, že majú mnoho klientov z chránených dielní, ktorí by mohli šiť rúška. Dnes mi prišla esemeska: „Už šijeme, blahodarne to pôsobí na ľudí, lebo pomáhajú bojovať proti infekcii.“ Textilné rúško, samozrejme, nespĺňa najvyššie hygienické štandardy a nedáme ich lekárom na centrálnom príjme, ale zídu sa. Nechajme respirátory a rúška lekárom a zdravotníkom alebo predavačkám pri pokladni. Keď ideme na pár minút do obchodu alebo von, stačí aj textilné rúško.

Buďme k sebe pozorní a láskaví, zastavme sa, pozrime, čo sme zo sveta spravili mamonom a konzumom. A počúvajme a poslúchajme, ako som už spomenula, autority. Keď niekoho poslúcham, neznamená to, že nie som osobnosť. Osobnosť som práve vtedy, keď viem, čími radami sa mám riadiť. Bola som svedkom toho, ako traja ľudia čakali disciplinovane pred potravinami v rúškach a jeden pán chcel vojsť s tým, že na čo sa to hrajú. Tí ľudia nemlčali, ale rázne ho poslali von. Tlieskam im.

Ako prežívate túto epidémiu z pozície mamy dvanásťročného dievčaťa?

- Je mi ťažko, pretože sme sa odlúčili, aby som ju chránila, keďže sa pohybujem na verejnosti. Poznám viaceré kolegyne lekárky, ktoré sa odsťahovali, aby neohrozovali blízkych. Moja dcéra je teraz u mojich rodičov a je nesmierne hrdá na to, že šije rúška pre našich známych. Zabalí ich, označí menovkami a ja ich roznesiem tak, že podám cez okno auta a odchádzam. Veľmi citlivo vníma situáciu. Máme knihu s názvom Choroby, ktoré zmenili ľudstvo, je o baktériách, vírusoch a parazitárnych ochoreniach, ktoré na nás odnepamäti vplývali. Teraz ju číta a povedala mi: Mami, myslela som si, že to, čo sa deje, môže byť len vo filmoch, ale ono je to skutočné.

Precitli sme, že nežijeme science fiction. Uvedomila som si to aj ja, keď som v sobotu na svojej prvej online prednáške pre študentov o tropických ochoreniach povedala vetu: „V súvislosti s globalizáciou, rozvojom cestovného ruchu sa náš svet mení na jednu veľkú dedinu...“ V decembri sme registrovali nákazu kdesi ďaleko v Číne, nemysleli sme si, že by nabrala také rozmery...

Keby ste mali porovnať svoje lekárske misie v zahraničí a terajšiu, pre Európu bezprecedentnú situáciu...

- Čím som staršia, tým je to horšie. Keď som bola mladá, úplne bez rodiny, myslela som si, že sa mi nemôže nič stať. Potom, keď som už bola mamina, odchádzalo sa mi ťažšie, bez dcéry som bola maximálne dva týždne a potom buď prišla za mnou, alebo som sa vrátila domov. No a keď som bola na Haiti po ničivom zemetrasení, zastihli nás ešte dosť silné dotrasy. Občas som si hovorila, že pre hlúposť matky bude moja dcéra polosirota! Naozaj som sa bála. Aj teraz to odlúčenie horšie znášam, keď sa ma opýta: Ako dlho budeš bezo mňa?

Boli ste vo vedení ťažkého rezortu. Ako sa vám teraz počúva kritika toho, že vláda nezabezpečila dostatok pomôcok pre zdravotníkov a ľudí?

- Je pandémia. Vláda každej krajiny chce pre svoj národ najviac rúšok, ventilátorov, respirátorov, s týmto nikto nepočítal. Musíme sa o pomôcky pobiť alebo podeliť. Čakať, že bude ideálny stav, je utópia. Pamätám si, keď som bola v Južnom Sudáne zmietanom vojnou – bolo navyše obdobie dažďov, takže lietadlá nepristávali. Bolo mi jasné, že mi nikto nedonesie nové rukavice ani ochranu pred moskytmi. Nenapadlo mi sťažovať sa, poobzerala som sa po tom, čo mám. V čase krízy to tak jednoducho je.

Dá sa oponovať, že nie sme predsa v Sudáne...

- Sme v kríze. Keby bola epidémia len na Slovensku, nakúpime pomôcky od susedov. Ale postihnutí sú všetci. Nemám informácie, ako na tom boli štátne hmotné rezervy, ale teraz treba brať realitu takú, aká je, a vyťažiť maximum z toho, čo je možné a s tým, čo máme. Kritizovať, čo bolo alebo čo sa malo urobiť, je to najľahšie.