Vo dverách rodinného domu v Nových Zámkoch nás víta štyridsiatnička s krátkymi šedivými vlasmi. Také jej narástli po chemoterapiách a ožarovaniach. Zlepšovanie výzoru je posledná vec, na ktorú myslí. Na krku a ruke jej však predsa len visia vzácne šperky – z farebných gumičiek a korálok jej ich vyrobili deti Samko (8) a Lenka (7). Obe vedia, že mamina je vážne chorá. „Keď som začala chodiť do nemocnice, museli sme im otvorene vysvetliť, čo sa deje. Povedali sme im aj to, že je tu aj taká šanca, že tu raz nebudem a nebudem sa môcť o nich starať,“ hovorí, odkladajúc barlu a usádzajúc sa na gauč.


Antónia je jednou z mnohých tisícov matiek, manželiek a dcér, ktoré čelia rakovine vyčerpávajúcej telo, dušu aj rodinný účet. Akoby to samotné nestačilo, patrí aj ku skupine chorých, ktorí závidia onkologickým pacientom v iných krajinách.

Keby bola totiž napríklad občiankou Česka alebo Maďarska, nebola by v strese, či moderný liek, ktorý je podľa jej ošetrujúceho onkológa vhodný na jej stav, úradník v zdravotnej poisťovni odklepne alebo nie. Urobil by to automaticky. „Rodina ma už nahovárala, aby som si zmenila občianstvo a liečila sa v zahraničí. Mám opustiť rodinu?“ pýta sa, držiac manžela za ruku. 

Pomohli aj cudzí ľudia

Antónii niekto zhora nadelil rakovinu obličky s metastázami v kostiach, mozgu, chrbtici, pľúcach. Podstúpila operácie, ožarovania, chemoterapie aj biologickú liečbu. Ako ďalší krok navrhol lekár imunoterapiu. „Bolo to koncom minulého roka, lenže malo to háčik. Keďže poisťovňa liek neschválila, opýtal sa nás, či máme 5 000 eur na mesiac,“ spomína.
Priatelia, ktorí sa nemohli pozerať na zúfalstvo rodiny, rozbehli zbierku – jav, ktorý je žiaľ, alebo našťastie, na Slovensku častým javom. „Dobrí ľudia existujú,“ hovorí. „Manžel síce pracuje, ale splácame hypotéku a pomáhame aj Dávidovi, manželovmu synovi, vysokoškolákovi,“ hovorí, akoby sa ospravedlňovala, že nepredali strechu nad hlavou.

Peniaze zo zbierky stačili na tri mesiace. Keďže sa jej stav vďaka liečbe stabilizoval, dúfala, že poisťovňa ďalšiu žiadosť schváli. Nestalo sa… Prišli momenty hnevu aj zúfalstva, ale rozhodla sa nečakať na zázrak a zabojovať opäť.

Tragédia na prechode

Samko a Lenka nám pripravujú kávu, starostlivo uložia na tanierik ešte keksík, spýtajú sa ocina, či je to v poriadku. Spokojne sa potom usadia pri rodičoch, najväčšej istote. Otrasné pomyslieť, že tu už nemuseli byť. Potom, ako diagnostikovali Antónii rakovinu, si totiž rodina prešla peklom. Spolu so starou mamou, ktorá viedla deti na krúžok, zrazilo ich na priechode pre chodcov auto. „Lenku stihla odsotiť, ale Samka nie a ani ona sa nevyhla nárazu,“ spomína Antónia na hrozné dni, keď jej chlapcovi dávali lekári mizivú šancu na prežitie.
Netají, že nechápala, prečo im Boh nadelil takú skúšku. „Povedala som si v jednom momente, že keby mi ho Boh vzal, skončila by som s ním, prestanem sa s ním kamarátiť,“ hovorí. Našťastie sa predsa len stal zázrak, Samko prežil a chorá mama sa mohla vrátiť k liečbe a podstupovať ožarovania. V tom čase už bola bez obličky, s operovaným mozgom...


Netají, že cítila obrovskú krivdu osudu: „Mala som pocit, že s manželom robíme správne veci, pomáhali sme ľuďom v núdzi, posielali peniaze na Dobrého anjela aj Plamienku, lebo sme si hovorili, že máme relatívne dobrý a šťastný život, a mali by sme sa deliť s tými, ktorí ho taký nemajú. Pýtala som sa, prečo sa nám to teda stalo. Jedinou odpoveďou, ktorú som našla, bola tá, že Boh nakladá tým, ktorí veľa znesú. Skúša tých, ktorých má rád. Deti však hovoria, že dúfajú, že ma nemá až tak veľmi rád, aby si ma zobral…“

Každý deň mu ďakuje

Manžel Antónie, Miroslav, podchvíľou svoju drahú ženu objíme, pohladká po ruke. „Mám veľmi silného muža, iný by už odo mňa utiekol. Ale on tu bol a je stále pre nás. Hoci aj on mal čiernu chvíľu, keď bol so synom, ktorému museli zaviesť sondu do mozgu, na Kramároch. Chcel z tohto sveta odísť, zachránila ho našťastie pani sanitárka, s ktorou sme dodnes v kontakte. Bolo toho naňho už veľa,“ povie priamo.

„Každý deň manželovi za všetko ďakujem a on sa ma pýta prečo, veď ja by som preňho urobila predsa určite to isté. To je pravda,“ usmieva sa na muža, ktorému je vďačná aj za to, že pred ôsmimi rokmi súhlasil s adopciou dieťaťa do ich rodiny. „Mali sme už spolu Samka, ale ja som vždy cítila, že je správne dať niekomu domov. Manžel napokon súhlasil a tak sme prešli celým adopčným procesom, hoci sa nám mnohí čudovali. Páči sa mi, ako dnes manžel ľudí presviedča, aby to skúsili, že je to úžasné,“ hovorí žena, ktorá sa už rozlúčila so snom mať štyri deti. Teraz je dôležité, aby Samka a Lenku videla maturovať...

Mimochodom, koronakríza padla tejto rodine svojím spôsobom vhod. „Vzhľadom na diagnózu sme boli zvyknutí žiť v izolácii, ale odrazu sme boli všetci doma a užívali si každú chvíľu. Nerozumiem, ako môže mať niekto ponorkovú chorobu,“ hovorí.

Prečo ich nemáme aj my?

Za normálnych okolností by Antónia s kožou na trh nešla, zúfalstvo však donúti človeka k rôznym veciam… Prízvukuje, že nebojuje len za seba, ale za všetkých pacientov s rakovinou, aby mohli dostať moderné lieky tak ako ľudia v okolitých krajinách. Bez kriku, hľadania cestičiek, predávania strechy nad hlavou, prosenia o peniaze a modlenia sa, aby boli medzi vyvolenými, ktorí dostanú liek na výnimku. „Zo 75 schválených inovatívnych liekov na onkologické ochorenia je na Slovensku štandardne hradených z verejného zdravotného poistenia iba 26. Až 65 percent moderných onkologických liekov tak nie je bežne dostupných pre slovenských pacientov,“ napísala okrem iného v liste ministrovi zdravotníctva Marekovi Krajčímu.

Je smutné, že až keď ukázala médiám svoju tvár, hlasno poukázala na to, že ešte má právo liečiť sa, ľady sa pohli. Poisťovňa jej pred pár dňami prisľúbila, že uhradí liečbu na ďalšie tri mesiace.

Čo bude ďalej, sa uvidí. Koľko ľudí však nemá silu zabojovať o seba, s úradníkmi, so štátom alebo im nemá kto pomôcť so zbierkou? Sedia zúfalo doma, čakajú na zázrak, ktorý nepríde… Preto Antónia volá po zmene, ktorá pohne systémom. „Keď to ide u českých susedov, prečo to nejde u nás?“ pýta sa.