Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

S Danou Košickou sme sa stretli na nábreží Dunaja v Bratislave. Sediac na tráve a pozorujúc rýchlo tečúcu vodu sme sa porozprávali o tom, ako plynú jej dni.
Z herečky, ktorá je pendlerkou medzi Bratislavou, kde nakrúca, a Košicami, kde má domov, sálala pohoda, akoby si táto žena vedela užiť aj nepríjemné obdobie, ktoré nám priniesli posledné dva roky. Je to tak. „Musím si zaklopať, nepocítila som ani ja, ani moje okolie zdravotné problémy, a dokonca som ani pracovne úplne nevypla, tak ako mnohí iní. Takže mne priniesla korona veľa pokoja, relaxu a hlavne sebapoznania,“ hovorí.
Slovo sebapoznanie znie tak hlboko... Môžete ho rozvinúť?
Keď máte priestor byť sám so sebou, keď vás neodpútavajú žiadne vonkajšie podnety, nič vás nenúti stále niekam chodiť, začnete sa pozerať do svojho vnútra a&nbsp;objavovať tam zaujímavé veci. Zisťujete, že to nie je až taká katastrofa a&nbsp;byť sám so sebou je veľmi príjemné.
Potešilo ma, že som nebola vydesená sama zo seba, naopak, potešilo ma to. Mal by si to každý vyskúšať. Táto doba nám akoby priniesla na podnose pozvánku: Buďte sám so sebou aspoň chvíľu. Niekto to možno nevie, rešpektujem to, ale ja som za to vďačná.
Je to legálna príležitosť stiahnuť sa pred inými do ulity, však?
Som introvert, ktorý žije a&nbsp;pracuje v&nbsp;extrovertnom prostredí, takže ja som sa vždy tak trochu sťahovala do ulity. Mám to v&nbsp;povahe. A&nbsp;teraz sa môžem stiahnuť ešte trošku viac, lebo tam nájdem pokoj, očistu, harmóniu, ktorú som si vytvorila sama. Viem, že keď ma tento svet a&nbsp;cirkus naokolo rozhádžu, tak sa tam vrátim a&nbsp;ono ma to pekne zharmonizuje, dá do rovnováhy.
Rovnováhu prináša aj príroda, vy pochádzate z&nbsp;Tatier. Navyše tam žije aj vaša mamina. Pekná kombinácia...
Narodila som sa v&nbsp;Starej Lesnej, kde žije moja mama, ktorá má vyše 80 rokov. Má svoje zdravotné problémy, takže sme boli v&nbsp;čase lockdownov veľmi dlho spolu. Myslím, že to pomohlo, pretože sme si po rokoch našli k&nbsp;sebe cestu.
Pozná to asi každý, intuitívne sa vzďaľujeme od svojich rodičov, nechceme sa im podobať. Len hlavne nebyť ako oni a&nbsp;žiť úplne inak. A&nbsp;zrazu zistíte, koľko máte spoločného a&nbsp;že ste len nerozumeli, prečo konajú tak, ako konajú. Takže mne korona otvorila cestu naspäť k&nbsp;mojim koreňom, k&nbsp;mojej mame, pochopila som ju...
Je teda niečo, čo ste si konečne povedali, konečne prebrali?
Nie, nebolo to nič konkrétne. Je to len o&nbsp;tom, že každá generácia má akoby svoj myšlienkový tok, iný spôsob uvažovania a&nbsp;ide skôr o&nbsp;prijatie tohto faktu. Prijať, že vaša mama má úplne iný spôsob myslenia, nesnažiť sa to zmeniť, ale pochopiť, prečo je to tak. Rešpektovať, že to, čo v&nbsp;živote robila, robila úplne najlepšie, ako vedela. To, čo ste vy vnímali ako krivdu, v&nbsp;jej pohľade bolo úplne inak.
Možno niekomu pomôže niečo si s&nbsp;niekým vykričať, ale ja som skôr našla cestu pochopenia človeka, nesnažiť sa ho zmeniť s&nbsp;ultimátom, že si budeme rozumieť len vtedy, keď budeme rozmýšľať obaja rovnakým spôsobom. Nech to má každý, ako chce...
A&nbsp;ako to máte s&nbsp;vašou dcérou, ktorá je už sama mamou a&nbsp;má svoj život?
My sme veľmi dobré kamarátky, ale je to zasa iná generácia, ktorá už vyrastá v&nbsp;niečom inom. Myslím, že moja generácia je vychovávaná tak, že živí teraz jednu generáciu psychoterapeutov, lebo tak sme boli vedení. Celé detstvo sme počúvali: Buď dobré dievčatko/chlapček a&nbsp;všetci ťa budú mať radi, Neplač, to sa nepatrí, Keď budeš zlá, nedostaneš hračku a&nbsp;podobne. A&nbsp;tak sme potláčali samých seba, svoje emócie, svoje ja.
Ale ja mám už s&nbsp;mojou dcérou iný vzťah. Prijala som totiž to, že nemám na všetko patent, nerozumiem všetkému, takže ju beriem skôr ako partnera. Nesnažím sa jej dávať múdre a&nbsp;dobre myslené rady. Načo to robiť, keď vás o&nbsp;to nikto nežiada?

Hovorí sa tomu&nbsp; nevyžiadaná pomoc a mnohí to robíme často...
Áno, skrátka, neposkytujem nevyžiadanú pomoc a&nbsp;funguje to. Čokoľvek moja dcéra robí, je to jej život, jej voľba, a&nbsp;keď sa ma nepýta na môj názor, ja ho nehovorím. Keď sa vcítim do jej situácie, neviem, či by som chcela, aby mi niekto rozprával, čo mám robiť. Jednoducho každý si potrebuje prežiť veci po svojom. Myslím, že je šťastná, teším sa z&nbsp;toho a&nbsp;nesnažím sa dávať veci do roviny, či ich robí dobre, alebo zle. Je to jej cesta, ktorú neposu­- dzujem.
Dcéra žije pri Bratislave, vy pendlujete medzi východom a&nbsp;západom. Vnuka zrejme vídate rásť skôr online?
Jednak žijem v&nbsp;Košiciach a&nbsp;navyše stále točíme, som vyťažená. A&nbsp;keďže som neustále vo veľkom kolektíve, nechcela som ísť k&nbsp;malému bábätku. Teraz sa už vídame viac, ale stále tam hrá rolu vzdialenosť a&nbsp;fakt, že v&nbsp;tejto situácii treba vedieť aj sedieť na zadku, a&nbsp;keď to nie je potrebné, nependlovať za každú cenu.
My si zapneme videohovor, kedy sa nám žiada, a&nbsp;sme možno viac v&nbsp;kontakte, ako keby sme bývali pri sebe. Ešte viac nás to ťahá jednu k&nbsp;druhej, ale necítime dramatický deficit. Je pravda, že mi trochu chýba fyzický kontakt, ale nie je to až taká katastrofa.
Máte ešte svoj život, nie ste zjavne odkázaná na to, kedy vám prinesú vnuka...
Nie som ten typ, ja nie som babka roka a&nbsp;asi ani nebudem. Vnímam to tak, že je to ich život, ktorý ide paralelne s&nbsp;mojím. Teším sa, že sú v&nbsp;mojom priestore, nie je to však zmysel ani náplň môjho života. Je to jeho súčasť. Nemyslím si, že je zdravý vzťah, keď sa babka upne na vnúča, lebo má syndróm prázdneho hniezda. Navyše, taká závislosť nemusí byť asi príjemná tej druhej strane... Ja hľadám zdravú strednú cestu a&nbsp;to nám vyhovuje všetkým.
Žijete intenzívne aj prácou. Momentálne sa opäť začali vysielať úspešné Sestričky. Akú časť života vám vypĺňajú?
Je pravda, že už niekoľko rokov žijeme s&nbsp;kolegyňami ako sestričky. Dostáva sa to aj do povedomia ľudí a&nbsp;nejde to úplne vygumovať. Keď som dnes išla po meste, zastavilo pri mne nákladné auto, vyklonil sa z&nbsp;neho veľký fešák a&nbsp;zakričal: Bojnice zdravia sestričku. Bolo to krásne. Ľudia si seriál s&nbsp;nami, skrátka, stotožňujú, už ho neviem celkom vylúčiť zo života. Zatiaľ sa stretávam len s&nbsp;milými reakciami. Už len čakám, kedy sa ma ľudia na ulici začnú pýtať, či im niečo zdravotné neporadím. (Smiech.)
Ale dúfam, že už majú odstup, nestotožňujú si nás celkom s&nbsp;postavami, ako to bývalo kedysi. My naozaj len hráme... Áno, Sestričky sú kus môjho života, keď som zažila veľmi veľa pekného.
Nie je to však práve oddychová idyla...
Je to pekné, ale náročné, sú za tým hodiny natáčania. Keď vidíte na obraze v&nbsp;televízii dvoch hercov, tak si treba uvedomiť, že okolo nich stojí ďalších pätnásť ľudí zo štábu. A&nbsp;vy musíte byť v&nbsp;strehu, vždy pripravená. Ale veľa ma to naučilo o&nbsp;ľuďoch, o&nbsp;sebe, pre mňa je to výzva, ktorá mi vošla do života.
Nakrúcanie je náročné, ale užijete si pri ňom zrejme aj zábavu. Spomeniete si na moment, ktorý vás rozosmial?
Takých momentov je veľa. Napríklad keď hráte vážnu scénu a&nbsp;zrazu vám začne padať mikroport. Kĺže sa čoraz nižšie a&nbsp;nižšie, vy hráte a&nbsp;cítite, ako vám padá do nohavičiek, vtedy to chce len premôcť sa, aby ste nevybuchli. Zábava je občas aj s&nbsp;komparzom, ktorého tam máme veľmi veľa, aby pomáhal vytvárať realistickú atmosféru. A&nbsp;niekedy sa medzi nimi objavia naozaj zvláštni ľudia.
Spomínam si na nádherného komparzistu, ktorý mal prísť k&nbsp;nášmu pultu, niečo si vypýtať a&nbsp;my sme mu mali medzi rečou podať nejaký papierik. Zapnú sa kamery, my ideme svoj dialóg a&nbsp;odrazu začal ten muž šialene búchať do pultu. Režisér všetko stopol a&nbsp;pýta sa, čo sa deje. Komparzista hovorí: Ona sa na mňa nepozrela! Skrátka, ostré nakrúcanie zastavil preto, lebo on mal v&nbsp;hlave vymyslené, ako bude scénka vyzerať, ale my sme mu zle zareagovali. Všetci sme sa váľali od smiechu.

Aké máte reakcie od zdravotníkov na to, čo vidia na obraze v&nbsp;Sestričkách? Neriešia, že zle držíte ihlu?
Počas nakrúcania scén, ktoré súvisia s&nbsp;nejakými úkonmi, je s&nbsp;nami stále niekto zo zdravotníkov – sestra alebo pri operáciách lekár. Istý čas som žila s&nbsp;lekárom chirurgom, a&nbsp;keď sa na to díval, povedal mi, že niektoré drobnosti sa v&nbsp;reáli dejú inak, ale nie je to dokumentárny film o&nbsp;nemocnici, takže je to v&nbsp;poriadku. Veľmi sa mu to páčilo a&nbsp;nemal výhrady. Točíme predsa hraný seriál z&nbsp;nemocničného prostredia, takže tam musí byť istá licencia poetiky, nemáme robiť presné záznamy operácií a&nbsp;lekárskych postupov. Iste, keby sa niekto chcel do toho obuť a&nbsp;rypnúť si, niečo tam nájde. Ale to je každého osobná vec.
Sleduje vás aj vaša sestra, ktorá pracuje ako zdravotníčka?
Áno, moja sestra, ktorá robí na infekčnom koronovom oddelení, pozná Sestričky. Pozerá ich celé jej oddelenie a&nbsp;držia nám palce. Od profesionálnych zdravotných sestier, ktoré som doteraz stretla, som nepočula negatívnu reakciu.
Na pľaci narábate s&nbsp;témou liečenia ľudského tela. Aký máte vzťah k&nbsp;svojmu zdraviu?
Ja sa snažím liečiť sama a&nbsp;spoznávať svoje telo, veriť mu. To je pre mňa základ. Nemám žiadne zvláštne metódy, naopak, keď sa nejaká objaví, utekám. Moje telo samo vie, čo potrebuje. Spontánne som napríklad prestala jesť mäso, pretože mi telo povedalo, že ho nechce. A&nbsp;zrazu išli kilá dole aj bez diét...
Odmalička tiež cvičím, je to už návyk, bez ktorého neviem byť. Ale každé telo je iné, treba sa naučiť počúvať ho a&nbsp;priateliť sa s&nbsp;ním. Poznám veľa lekárov, sú to moji kamaráti, príjemní ľudia, rada sa s&nbsp;nimi stretávam, ale nie v&nbsp;ambulancii. Ja som sa, skrátka, rozhodla byť zdravá.
Ako dlho už nejete mäso?
Je to už druhý rok. Pomaličky som prestávala jesť údeniny, lebo mi z&nbsp;nich bolo ťažko. Potom prišla korona a&nbsp;mne sa nechcelo ísť do obchodu medzi ľudí, tak sa mi nejako jedálniček scvrkol, zjednodušil. Zrazu som nemala doma mäso a&nbsp;ani mi naň neprišla chuť. Bol to prirodzený vývoj a&nbsp;nie zámer, počúvala som viac svoje telo a&nbsp;ono mi dávalo odpovede. Nie je v&nbsp;tom ani náboženstvo, ani iná filozofia, telo si to tak vypýtalo. Ja už napríklad nechcem vidieť ani sladké nápoje, ale nie preto, že by som si ich uvedomelo chcela odtrhnúť od úst, obetovať sa, ale jednoducho mi nechutia.
Nemám rada všeobecne zákazy. Keď mi niekto začne niečo zakazovať, čosi sa vo mne búri. Pokojne si dám jeden deň krémeše a&nbsp;potom nemám problém dva mesiace sa na ne pozrieť. Takže nemám rada, keď ma niekto ide zošnurovať hoci tým, že ma označí za vegetariána. V&nbsp;tom už cítim škatuľkovanie. Jednoducho dnes nejem mäso, ale možno sa zajtra zobudím, moje telo povie, že potrebuje živočíšnu bielkovinu, dostanem naň chuť a&nbsp;aj si ho dám.
S&nbsp;takýmto prístupom sa ľahšie žije...
Áno, zrazu ste slobodná, lebo mantinely vás zväzujú. Ja napríklad už nepijem alkohol, lebo mi nechutí, ale keď dostanem chuť na pohár vína, tak si ho dám. Je to naozaj oslobodzujúce, pretože žijete v&nbsp;súlade so samým sebou.
Seriálové sestričky sa vraj budú ocitať v&nbsp;hraničných situáciách. Ste v&nbsp;živote viac racionálny alebo emočný typ? Vyčítate si, keď panikárite?
Keď sa ocitnem v&nbsp;bežnej životnej situácii, ktorú jednoducho nezvládnem s&nbsp;chladnou hlavou, chvíľu panikárim. Potom si pokojne poviem: Aha, Košická, panikáriš. A&nbsp;prečo? To nevadí, že si sa rozklepala... Už sa totiž nesúdim. Voľakedy som sa súdila, chcela som stále zvládať všetky situácie, byť toho šéfom a&nbsp;mať to pod kontrolou. Potom som pochopila, že je to úplne jedno, ono to vždy nejako dopadne.
Jasné, že chcete byť vždy víťazom v&nbsp;danej situácii, chcete to zvládnuť tak, aby ste si povedali: Dala som to s&nbsp;prehľadom, som super. Ale tá víťazná emócia trvá 2 dni a&nbsp;potom na ňu zabudnete, takže ako vravím, je to jedno. A&nbsp;odrazu zistíte, že je to aj oveľa lepšie, keď sa viete zabaviť na tom, ako ste rozklepaná, a&nbsp;cítite sa hlúpo, keď neviete vyjsť z&nbsp;parkoviska, lebo rampa nereaguje na lístok. Ako malé decko si poviem: Bože, som stratená, čo teraz?
Keď však príde ku skutočnej hraničnej situácii, v&nbsp;ktorej naozaj o&nbsp;niečo ide, tak cítite obrovskú koncentráciu, načriete do svojej hĺbky, počúvate samého seba a&nbsp;presne viete, kam a&nbsp;ako máte ísť...
Váš prístup k&nbsp;životu je zrejme príťažlivý aj pre mužov, je to tak?
Ja beriem s&nbsp;obrovským nadhľadom už aj vzťahy s&nbsp;mužmi. Pre mňa sú muži z&nbsp;toho ľudského hľadiska úžasne krásne tvory. Keď sa oslobodíte od toho, čo by muž mal robiť a&nbsp;čo nie, zrazu začnete pozorovať tú krásnu harmóniu, ktorá môže nastať, ak máte odstup.
Ak nevstupujete do vzťahu s&nbsp;tým, že ho musíte mať, aby ste neboli sama, aby vás mal niekto rád. Ja som sa aj od tohto odstrihla, nebojím sa byť ani sama, ani s&nbsp;niekým, nemám potrebu závislosti. A&nbsp;toto nastavenie už ku mne ani nepúšťa istý typ mužov, ktorí nerezonujú s&nbsp;mojím spôsobom fungovania.
To sú akí muži?
Takí, ktorí potrebujú ženu zmanipulovať, potrebujú niekoho, kto by sa o&nbsp;nich staral, alebo ženu od nich závislú. Platí, že rovnaké typy sa priťahujú, a&nbsp;tak si isté ženy pritiahnu do života istý typ mužov a&nbsp;potom sa sťažujú.
Je pre mňa nesmierne zaujímavé sledovať, ako muži vnímajú a&nbsp;zistia, že pŕŕ, do týchto vôd nie, tam by som nemohol manipulovať. Všetko sa to deje na mimoverbálnej úrovni. Pre mňa je to krásna hra.
V&nbsp;seriáli má vaša postava problém so samoľúbym urazeným šéfom, ktorý sa mstí tým, že ju krivo obviní zo sexuálneho obťažovania.
Tam to ide trochu do extrému, ale prečo nie. V&nbsp;živote sa dejú aj extrémne veci a&nbsp;to, že som ich nezažila, neznamená, že neexistujú. Vyskúšala som si to pred kamerou, ale v&nbsp;živote ďakujem, neprosím, takého chlapa nepotrebujem.
A&nbsp;ako to máte aktuálne v&nbsp;živote so spomínaným priťahovaním opačného pohlavia?
Čo má prísť človeku do života, to mu príde, ja teraz nepátram ani nehľadám. Momentálne je mi veľmi, veľmi, veľmi dobre. Som sama so sebou, sama pre seba a&nbsp;prospieva mi to. Myslím, že by si to mala dožičiť každá žena a&nbsp;vôbec sa toho nebáť. Ženy majú obavy z&nbsp;tohto módu, a&nbsp;preto vhupnú do akéhokoľvek vzťahu, ktorý ide okolo nich, aj keď s&nbsp;ním nie sú stotožnené. Robia to len preto, že nevyskúšali byť samy so sebou. Dostali by podľa mňa aj iný ľudský a&nbsp;ženský rozmer, inú rovinu, ktorá by ich obohatila. Je v&nbsp;tom sebadôvera, sebahodnota, ktorá z&nbsp;vás potom vyžaruje, a&nbsp;nie hraná. Lebo hranú okolie hneď prečíta, sála to z&nbsp;človeka. Skrátka, neviete si len tak prikázať: Teraz budem sebavedomá a&nbsp;vyrovnaná, hoci vnútri som na nervy, a&nbsp;aby sa mi to podarilo, dám si tabletku...
Cesta k&nbsp;spokojnej vyrovnanosti ide podľa vás s&nbsp;vekom alebo ste vedeli byť sama so sebou aj v&nbsp;dvadsiatke, tridsiatke...?
Je to individuálne, každý to má nastavené inak. Stretávam veľa mladých vyrovnaných ľudí, ktorí sú zrelí a&nbsp;prešli si veľkým vývojom. Niekedy mám pocit, že sú zrelší ako ja. Ja som si asi potrebovala prejsť všetkými tými trampolínami a&nbsp;vyhadzovačkami aj hystériami, aby som k&nbsp;tomu dospela.
Niekto má tú cestu kratšiu alebo pozná nejakú skratku, asi na to neexistuje univerzálny recept. Je to cesta každého človeka a&nbsp;nesúvisí s&nbsp;vekom, lebo poznám veľa starších ľudí, ktorí sú, bohužiaľ, len starší. (Smiech.) Nepociťujem, že by ich to nejakým spôsobom posunulo...

Niektorým ženám pomáha v&nbsp;krízach spojiť sa s&nbsp;inými ženami a&nbsp;deliť sa spolu o&nbsp;emócie, názory a&nbsp;riešenia. Vy ste boli tvárou košického ženského projektu Madam klub...
Áno, boli to skôr stretnutia so zaujímavými a&nbsp;s&nbsp;úspešnými ženami, ale aj mužmi. Boli naozaj inšpirujúci – od kapitánky zaoceánskej lode až po kňaza, ktorý bol misionárom v&nbsp;Afrike. Ale ak mám byť úprimná, som skôr „samostatný špecialista“, ako hovorí známy český komik Jaroslav Dušek, nepatrím medzi ženy, ktoré by vyhľadávali veľké ženské platformy. Nerealizujem sa tak.
Nemáte potrebu vyrozprávať sa kamarátkam?
Nie, ja to nejako pustím do lesa. (Smiech.) Ženské klebetné veci sú väčšinou o&nbsp;sťažovaní sa, nadávaní a&nbsp;kritizovaní. A&nbsp;keď to vylúčite, zrazu zistíte, že nemáte tému – dáte si kávu, ale nemáte tému. Ja nebudem nikoho ohovárať, nech si každý žije, ako chce, nepotrebujem sa sťažovať, nemám na čo. To, čo žijem, je len výsledok mojich skutkov, nikto iný za to nemôže. A&nbsp;zrazu ten princíp klebetenia odíde.
Ak skutočne funguje priateľstvo, tak aj na takej báze, že sa s&nbsp;niekým nemusím ani pol roka vidieť a&nbsp;zrazu si len zavoláme a&nbsp;pozhovárame sa o&nbsp;bežných veciach, hoci o&nbsp;sadení kvetov. Ale všetky atribúty, ktoré sú princípom „ženského kŕdľa“, to je pre mňa únavné, berie mi to energiu a&nbsp;nepotrebujem to. Ale možno to niekomu robí dobre...
Ušetrenú energiu potom môžete dať do niečoho iného, napríklad do takej stavby domu... Nie každá žena sa na to sama dá. Vy ste si postavili na okraji Košíc svoje útočisko.
Áno, ja som to zrealizovala. Ale je to hrozné, nech to žiadna žena nerobí, rozhodne neodporúčam. Bolo to obdobie, keď som potrebovala byť hrdinka, dokázať, aká som úžasná, ale už nikdy viac. Je to vyčerpávajúce, únavné. Ale tiež sa dozviete veľa o&nbsp;sebe, o&nbsp;tom, čo nezvládate, občas si pripadáte úplne hlúpo, nezmyselne, musíte sa zaoberať vecami, ktorým vôbec nerozumiete a&nbsp;ani nechcete rozumieť.
Bol tento váš výkon reakciou na nejakú životnú udalosť?
Áno, vtedy som sa rozišla s jedným mužom... A keďže som zistila, že nie som bytový typ, a prišla možnosť mať dom, išla som do toho. Nebolo chlapa, ktorý by ho postavil, tak som sa rozhodla, že budem široko-ďaleko ten najväčší chlap. Nebola to pravda, ale dom som postavila. Je maličký, ale milujem ho, úplne mi stačí, som zaň vďačná. Stál ma naozaj hrozne veľa úsilia, peňazí a potu...&nbsp; &nbsp; 
&nbsp;

ROZHOVOR - Dana Košická o mužoch: Manipulátori sa mi už vyhýbajú

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

ROZHOVOR - Dana Košická o mužoch: Manipulátori sa mi už vyhýbajú

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Katka Koščová trávila s mužom dovolenku v karavane. Urobili jednu chybu

Docentka Zuzana Žilinská: Z čistého altruizmu obličku darovať nemôžete. Možno sa to ale zmení

Afganci si ma uctili ako hosťa. Mala som právo sedieť s mužmi pri obede, hovorí Zuzana Letková

ROZHOVOR Iveta Malachovská už vie, kde robila v manželstve chybu

Šokujúca spoveď opatrovateľky: Napadlo ma už niekoľko klientov

Mladý otec prichádza o svalstvo. Absurdné pravidlo mu nedovolí liečiť sa

Výber pre vás