V kinách sa práve premieta film Amnestie.&nbsp; Odohráva sa v čase prezidentských amnestií Václava Havla, ktoré mu dodnes mnohí ľudia vyčítajú. Na slobodu sa dostala horda vyvrheľov, ktorí okamžite začali páchať trestnú činnosť. Od malých krádeží až po pedofilné vraždy, keď sa prepustený väzeň zamestnal ako sanitár na detskej interne, odkiaľ uniesol sedemmesačnú Barborku, ktorú znásilnil a udusil…

Násilie však vzplanulo aj medzi väzňami, ktorí sa na slobodu nedostali. Výsledkom bola veľká vzbura väzňov v Leopoldove. Začala sa hladovkou a končila podpálením budovy a smrťou jedného z odsúdených.&nbsp; Osem mesiacov po vzbure sa udiala ďalšia tragédia. Útek siedmich odsúdených, ktorých viedol Tibor Polgári, ktorý sa skončil smrťou piatich príslušníkov zboru. V Leopoldove sedí ešte stále zopár pamätníkov, ktorí surové udalosti zažili. Jedným z nich je aj Jozef Slovák, ktorý si tu odpykáva doživotný trest za viacnásobné vraždy žien. Mimochodom, ženy začal vraždiť,&nbsp; keď ho prepustili na amnestiu.

Jozef Slovák sa&nbsp; do dejín československej kriminalistiky zapísal nielen svojimi zločinmi, ale aj nadpriemernou inteligenciou. Prečítajte si jeho spomienky. Prekvapujúco, má rovnaký postoj, že amnestie boli chybou.

„Z môjho pohľadu to bola totálna katastrofa. Amnestia bola ušitá horúcou ihlou, nehovoriac o tom, že tí, ktorí ju pripravovali, sa do istej miery podriadili požiadavkám väzňov, ktorí štátne orgány tlačili, aby bolo prepustených čo najviac z nich. Hneď na druhý deň, teda 23. decembra 1989, bol v Leopoldove ustanovený tzv. akčný výbor, do ktorého sa až na pár väzňov takmer všetci zvolili sami. Traja z výboru dostali prerušenie trestu, aby išli do Prahy za Václavom Havlom dohodnúť podmienky amnestie. Na druhý deň STV odvysielala správu, že prezident bude rokovať so zástupcami väzňov z Leopoldova a potom bolo ticho. A na tretí deň sme sa dozvedeli, že tí, ktorí mali dohodnúť podmienky pre všetkých, si vybavili individuálne amnestie a viac sa do väznice nevrátili. To bol hlavný dôvod, prečo sa väčšina väzňov napálila a diania vo väznici sa ujali tí radikálne naladení.“ &nbsp;

Väzni čoskoro väznicu celkom ovládli. Vyhnali z nej personál a až do 28. marca v nej začali neobmedzene vládnuť.

Ešte predtým však vyhlásili hladovku, ktorou si chceli vynútiť prepustenie. Jozef Slovák si na ňu spomína s ironickým úsmevom: „O akej hladovke chcete hovoriť?! Vyhlásili ju 22. 12. a vianočné nákupy sa robili do 19. 12. Väzni mali teda jedlo minimálne na desať dní a potom vyrabovali ústavnú kuchyňu a vypekali si kurčatá a rezne. Takže aj keď sme od decembra nemali stravu z ústavnej kuchyne, až do môjho marcového odchodu z väznice som mal dosť zásob jedla, ktoré som si predtým kúpil v bufete. A rovnako na tom boli všetci. Okrem chleba bolo všetko. Tí chudáci, čo hovoria, že hladovali ako v stredovekej hladomorni, rabovali v ústavnej kuchyni jedna radosť.“

Slovák spomína, ako sa väzni vo dne v noci prechádzali po väznici a vyrabovali, čo sa dalo. Ústavný bufet, sklad v kuchyni a lieky z ošetrovne, z ktorých sa zdrogovali. „Panstvo z akčného výboru si nechávalo vypekať kurčatá a rezne. Ostatní boli radi, že im niečo nechali. Našťastie, sklady pre kuchyňu boli dobre predzásobené, takže sa každému vždy aspoň niečo ušlo. Najlepšie, samozrejme, výboru. Pár ráz som vybehol do ich miestnosti a pohádal sa s nimi. Major Gávorník mi radil, aby som ich nedráždil, lebo len čert vie, čoho sú schopní. Našiel sa aj jeden pobehaj, ktorý mi sľuboval železnou tyčou po makovici. O mne sa však vie, že sa nezľaknem len tak hocičoho. Nakoniec zahodil tyč, ktorou sa oháňal, a zutekal. Bol by som ho ňou tak zlátal, že by už nikdy nikomu nesľuboval tyčou po hlave!“

Jozef Slovák bol v Leopoldove iba do 8. marca, takže požiar už nezažil. Rozzúrení väzni ju podpálili až dvadsať dní po tom, čo odišiel. Tušil však, že sa schyľuje k tragédii.

„Medzi vzbúrených väzňov prišla komisia SNR, ktorá nič nevyriešila, len pridala olej na už zapálený oheň. Nasľubovali hory-doly, ale nič sa nedialo. Už po ich odchode sa hovorilo o tom, že väznicu zapália. Poslednú ranu však zasadil vtedajší prokurátor pre dozor nad výkonom trestu JUDr. Anton Fábry, ktorý sa doteperil v sprievode bacharov a vyzval väzňov, aby sa okamžite podriadili príkazom príslušníkov, inak tí, ktorí neposlúchnu, budú potrestaní za vzburu. Skončilo to tak, že mal čo robiť, aby odišiel so zdravou kožou. A hneď nato vyhnali z väznice bacharov, ktorí sa tam až do 28. marca nemohli vrátiť. Skoro dva mesiace bola väznica bez dozoru, a čo sa tu dialo, je kapitola sama o sebe. Viete, mentalita väzňov je taká, že konajú ako stádo.&nbsp;Keď sa jednotlivo pustíte do niektorého z nich, tvári sa, že on s tým nič nemá. Keď ich je však kopa, sú superhrdinovia. “

V Leopoldove napokon vzburu zvládli s pomocou jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek. Lenže atmosféra sa neupokojila a vyvrcholila o pár mesiacov ešte väčšou tragédiou. Pripomeňme si ju v skratke. 23. novembra 1991 sa skupina väzňov dohovorila na úteku. Zúčastnilo sa na ňom sedem odsúdených, ktorých vodcom bol Tibor Polgári. Neštítili sa ani vraždiť.

Prvou obeťou bol dozorca František Svoboda. Po skončení sčítania väzňov ho Polgári požiadal, aby mu otvoril mrežu, pretože chce do schránky vhodiť list. Keď tak dozorca urobil, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý ho niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda na mieste zomrel. Väzni sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Obliekli si ich uniformy a dostali sa až k bránam väznice. Odcudzili dva samopaly a štyri pištole. Tam usmrtili štyroch strážcov a ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Keďže jeden z väzňov sa im postavil do cesty, vodca vzbury Polgári ho zastrelil.

Jozef Slovák vtedy v Leopoldove nebol. Po tom, čo aj jeho v roku 1990 podmienečne prepustili na Havlovu amnestiu, sa sem vrátil až v roku 1993. Tentoraz na doživotie. Zavraždeného Františka Svobodu však poznal a jeho smrť ho nahnevala. „Čo sa týka úteku a ďalších udalostí, mal som možnosť baviť sa s niektorými z nich vrátane Urigu a Polgáriho. Niektorí sa snažili dokazovať, že ani nevedeli, ako sa do toho dostali, a iní klamali. Ale existuje záznam, kde sa Polgári na mňa sťažoval, lebo som mu povedal, že hlavu na krku má len dovtedy, než sa k nemu dostanem.

Sťažnosť veľmi neriešili, len sa ma spýtali, či som to myslel vážne. Asi čakali, že to popriem. Lenže ja nikdy nehovorím nič, čo nemyslím vážne, ak niečo poviem, nemám problém priznať to bez ohľadu na následky. Povedal som teda pravdu, že áno. Odvtedy Polgáriho držali ďaleko odo mňa. Aký som mal dôvod? Dôvod? Poručíka Svobodu, ktorého napadli na začiatku nožmi a surovo ho zabili pre nič za nič, som poznal. Bol to dobrý chlap...“

Pravda o krvavej vzbure v leopoldovskej väznici: Aká hladovka?! Okrem chleba sme mali všetko!

Výber pre vás

Pravda o krvavej vzbure v leopoldovskej väznici: Aká hladovka?! Okrem chleba sme mali všetko!

Súvisiace články

Herci prehovorili: Pokus o znásilnenie, krvavý incident aj tragická smrť

Pravda o orgiách. Čo sa naozaj dialo za stenami bytu, kde zvádzala mužov Gottova milenka?

Kauza unesených detí: V prípade synov Very Wisterovej figuruje viacero obetí!

Čaká to aj Kočnera? Prečítajte si, čo sériový vrah prezradil o živote v Leopoldove

VIEME PRVÍ Strieľanie a únos novinárov: Jožo Ráž má pre škandalózne video na krku kriminálku!

Sériový vrah žien Jozef Slovák prehovoril spoza mreží. Priznal, ako si vyberal obete!

Výber pre vás