Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Aj bratislavská zoo si bude obrazne povedané lízať rany z dvojmesačného uzavretia ešte dlho. „Len na vstupnom sme za to obdobie prišli o vyše 180-tisíc eur, nehovoriac o príjmoch z ostatných aktivít, ktoré bežne robievame,“ hovorí riaditeľka Ing. Miloslava Šavelová a vidieť, že s radosťou sleduje rodiny s deťmi, ktoré vchádzajú do areálu takmer z plného parkoviska. A to je ešte len desať hodín dopoludnia.

Vyštudovaná ekonómka, ktorej kedysi vo sne nenapadlo, že raz bude žiť zvieratami, netají úľavu z toho, že nemuseli riešiť žiadnu krízovú situáciu s výpadkom ošetrovateľov a iných ľudí, ktorých k zvieratám nezoženiete „z ulice“. Boli však pripravení na všetko. „Vytvorili sme dva pracovné tímy chovateľov a zoológov, ktorí sa počas celého obdobia nestretávajú. V prípade výskytu koronavírusu v niektorom z tímov boli ľudia ochotní ostať pracovať uzavretí v zoo,“ hovorí. Ubytovali aj cezpoľných, aby neboli zbytočne ohrození cestovaním vlakmi či autobusmi.

V histórii zoo sa stali dva prípady, keď zamestnanci bývali v areáli kvôli záchrane zvierat. „Raz to bolo počas okupácie v roku 1968. Vtedy stáli v okolí tanky a bolo zložité dostať sa von a dnu, takže potrební ľudia ostali vnútri. Kritickou bola aj snehová kalamita v roku 1988. Nejazdila MHD, ľudia museli ostať doma, zavreli sa školy. Vtedy sa len na traktore priviezol do zoo vtedajší riaditeľ, ošetrovatelia, výživári či údržbár, aby sa postarali o zvieratá. K bráne im nosili ľudia jedlo...“ spomína riaditeľka, kráčajúc s nami k výbehu surikát. Je v havarijnom stave, pretože surikaty si svoj domov doslova prederavili chodbičkami a prepadol sa. O pohľad na hyperaktívne surikaty však neprídete, sú v oddelenom výbehu, aj s mláďatami, ktoré sa narodili počas karantény.

Hoci koronakríza narobila v zoo finančné škody, priniesla aj isté pozitíva. Ošetrovatelia mali na zvieratá viac času. „Hrošíkom napríklad vybudovali koridor, ktorým sa zvieratá presúvali na veľkú trávnatú plochu. A odrazu samica, ktorá dva roky nejavila záujem o partnera, doslova pookriala a dva dni sa párili. Myslíme si, že konečne bude prírastok,“ teší sa riaditeľka.

Najviac citlivé na ľudské choroby sú ľudoopy, preto pozorne načúvali pokynom ústredia asociácie európskych zoo a akvárií. Vďaka disciplíne sa obľúbeným a najviac ohrozeným primátom nič nestalo. „Chvíľu si zvykali na to, že k nim ošetrovatelia chodia v rúškach a štítoch. Spozorneli, boli zvedavé, ale keďže ich poznajú podľa hlasu aj pachu, nebol to pre nich stres,“ hovorí Miloslava Šavelová.

Do zoo je stále prístup len s rúškom na tvári, vidieť však, že to nevadí ani deťom. Na otázku, či sme dnes kultúrnejší ako kedysi alebo skôr naopak, riaditeľka hovorí: „Nemáme radi, keď ľudia kŕmia zvieratá, ale vo všeobecnosti je úroveň návštevníkov lepšia. Keď boli napríklad pred rokmi šelmy za mrežami, nie za sklom ako dnes, ľudia im všeličo hádzali, len aby ich videli v pohybe. Nechápali, že aj oni majú svoj biorytmus, keď oddychujú.“

Zoo musela riešiť aj to, že niekto hodil do korytnačky obrovskej kameň. „Boli sme bezradní, mala narušený pancier. V Helsinkách mi poradili, že pomôcť môže zubný technik. Naozaj, vyplnil jej pancier špeciálnou hmotou. Bolo to aj preňho zaujímavé, veď kedy sa mu ešte stane, aby namiesto odtlačkov zubov bral odtlačok panciera?“ smeje sa šéfka zoo.

Smutnejšie skončil pred rokmi vďaka návštevníkom Toby, nosorožec tuponosý. Odborníci nevedeli rok zistiť, prečo chudne a trápi sa. Nepomohla žiadna liečba. Pitva ukázala, že v žalúdku mal tetrapakový obal od ovocného džúsu. Dnes stojí vypreparovaný Toby v kancelárii riaditeľky, ktorá tieto zvieratá miluje. „Sú úžasné a je ich čoraz menej,“ hovorí.

Kvôli koronakríze je dlhší čas sama aj Aďka, „vdova“ po nosorožcovi Nikovi, ktorý uhynul minulé leto. „Hneď ako to bude možné, privezieme jej dve kamarátky z Anglicka, rovnako staršie dámy a spolu tu dôstojne dožijú. Teraz sa jej venujeme, aby jej nebolo smutno,“ dodáva.

Mimochodom, „venovať sa nosorožcovi“ znamená napríklad schovávať milované ovocie tak, aby bolo zviera nútené hľadať ho podľa čuchu, ktorý má na rozdiel od zraku výborný.

Chodiac po areáli zoo sa riaditeľka zo zvyku pristaví pri niektorých výbehoch, kontroluje, či je všetko v poriadku. Mnohé si zaslúžia rekonštrukciu. Našťastie ľudia aj firmy vraj reagujú na prosbu o pomoc a keďže teraz sú prioritou surikatie zničené chodbičky, aj pre ne sa zíde každé euro.

Miloslava Šavelová však prízvukuje, že chod zoo, ktorá sa pýši napríklad projektom na záchranu saharskej antilopy pred vyhynutím, ohrozený nie je. „Zvieratá dostávajú, čo potrebujú,“ hovorí. Rozhodne sú ďaleko od úvah riaditeľky nemeckej zoo v meste Neumünster Vereny Kaspari. Pre denník Die Welt v apríli povedala, že spísali zoznam zvierat, ktoré ako prvé utratia, ak nebudú mať peniaze na krmivo. V najhoršom prípade by nimi nakŕmili aspoň šelmy. „Takýto scenár by sa u nás nemohol stať,“ uzavrela riaditeľka bratislavskej zoo, reagujúc na zrejme zúfalú nemeckú kolegyňu.

Riaditeľka zoo o prekvapení počas karantény, o zbytočnej smrti nosorožca aj o obetavosti ľudí

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Riaditeľka zoo o prekvapení počas karantény, o zbytočnej smrti nosorožca aj o obetavosti ľudí

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Zarobia menej ako pri koňoch! Kto nahradí opatrovateľky, ktoré po pandémii odídu od seniorov?

„Ľudia nemajú byť rukojemníkmi cestovných kancelárií," hovorí dovolenkárka

Martin statočne bojoval s rakovinou. Je dojemné čo pritom urobil pre svoju lásku

Tlmočníčka posunkového jazyka Eva Šoltysová: Prečo musím nosiť v práci čierne šaty

Celý život v rúšku! Koronavírus Tomáša nevystrašil, s mamou je v karanténe viac ako osem rokov!

Výber pre vás