Búrania tabu a šírenia osvety v takej chúlostivej, ale pritom bežnej veci, ako sú duševné poruchy a depresie, nie je nikdy dosť. U našich českých susedov sa toho ujal režisér a herec Miroslav Hanuš (56), účastník populárnej tanečnej šou StarDance. Umelec, ktorého si môžete pamätať z filmu Vratné láhve alebo Lidice, priznal, že siahol na fyzické aj psychické dno, z ktorého ho dostali odborníci. So svojou chorobou sa už vyrovnal natoľko, že si vie sám určiť, kedy lieky potrebuje a kedy to zvládne len zmenou životného režimu.

Zameraný na výkon

Herec zažíval to, v čom sa možno nájde veľa z nás – bol úzkostný typ, zameraný na výkon a kládol na seba veľké nároky. Ešte aj dovolenka bola pre neho vyčerpávajúca, pretože sa chcel čo najlepšie venovať rodine. „Ak si vystaviate život na presvedčení, že sa máte maximálne starať o ľudí okolo seba, zvlášť o rodinu, tak sa váš život uzavrie do sledu povinností,“ povedal pre Magazín DNES.

„Môže sa stať, že sa nedokážete jednoducho oceniť a povedať si: Veď všetko funguje, urob si chvíľku pre seba. Stres sa zväčšuje, prehlbuje, takto to môže ísť roky. Meliete z posledného, vy to nevnímate, ale vníma to vaše okolie,“ povedal a dodal, že ho jedného letného dňa, keď trávili čas na chalupe, jeho manželka poslala za psychiatrom poradiť sa. Bolo to ako z medicínskych skrípt – odborníci stále upozorňujú, že veľa majú v rukách práve príbuzní, ktorých blízki jednoducho neoklamú, pretože ich poznajú.

Anketa
Ste perfekcionista, ktorý venuje príliš času práci a nevie oddychovať?
  • 65%
  • 35%

Boleli ho zuby

Miroslav Hanuš sa chvíľu bránil, nemal pocit, že by bol na pokraji síl, a myslel si, že k psychiatrovi patria iba blázni. Napokon šiel. Lekár mu predpísal lieky, chodil na sedenia, stav sa upravil. Lenže po rokoch sa depresie vrátili. Snažil sa ich maskovať aj vyhláseniami o tom, v akej skvelej pohode je, ale trápilo ho aj telo. „Hrozne ma boleli zuby. Nie chvíľu, ale pol roka nonstop,“ prezradil.

Potom ho bolelo koleno aj rameno, dostavila sa nespavosť, potom zasa únava a spavosť. Keď dvakrát skolaboval na javisku, uvedomil si, že to tak nemôže ísť ďalej. Lekár mu navrhol niekoľkotýždňové odtrhnutie od povinností aj osobných vzťahov. Nastúpil na sedem týždňov do nemocnice a potom nasledovalo šesť rokov skupinových terapií. „Nejaké krátkodobé prepady vás budú sprevádzať do konca života. Ale v posledných dvoch-troch rokoch som už schopný určitých pokojnejších postojov a rozhodnutí. Napríklad niekomu dokážem povedať: Ja si to takto neprajem,“ vyznal sa herec, ktorý upozorňuje na rozdiel medzi prepadom nálad a skutočnou depresiou, ktorá človeka úplne paralyzuje.  

Chyby príbuzných

Herec je vďačný svojej manželke, choreografke Jane (57), za to, že rozpoznala, že melie z posledného. Nazval ju citlivou, ale zároveň pragmatickou ženou. Zachovala sa ako profesionál. Lekári hovoria o tom, že rodinní príslušníci často napáchajú na svojom príbuznom veľké škody, aj keď mu, samozrejme, chcú pomôcť. Aké robíme najčastejšie chyby?

  •  Ignorujeme psychické ťažkosti – psychická porucha sama od seba nezmizne, treba požiadať o pomoc obvodného lekára, psychológa alebo psychiatra, či organizáciu pacientov s duševnými ochoreniami. Neuchyľujte sa k bylinkám, čajom, homeopatii či meditáciám bez odporúčania lekára. Bez liečby môže dôjsť až na samovraždu – podľa Národného centra zdravotníckych informácií v roku 2018 ukončilo život samovraždou 533 ľudí, o samovraždu sa pokúsilo 773
  • Vysmievame sa, pohŕdame – psychická porucha nie je prejav slabosti, neschopnosti alebo unikania pred problémom. Je to ochorenie ako každé iné. Môže prepuknúť po traume, strate blízkeho, zamestnania alebo aj bez zjavnej príčiny
  • Obviňujeme z nedostatočnej snahy „vzchopiť sa“ – to, že človek nedokáže zvládať ani bežné úkony, nie je lenivosť či sebeckosť, ale dôsledok utrpenia. Psychická porucha má potenciál paralyzovať vôľu človeka, preto sa pacienti môžu javiť ako málo pracovití či neschopní rozhodnúť sa.
  • Chceme ich za každú cenu rozveseliť – výčitky ani nútenie do činnosti, ktorá sa nám zdá zábavná, je chyba. To, že sa nedokáže rozveseliť, je pre neho frustrujúce a cíti výčitky.
  • Ukazujeme im, že aj my máme problémy a obavy – duševne chorý človek nedokáže byť empatický, má dosť problémov, aby zvládol vlastnú existenciu.
  • Preháňame to so starostlivosťou – ak ho budete chcieť odbremeniť od všetkého, odradíte ho od snahy robiť pokroky, bude sa cítiť na ťarchu a neschopný.