Na vysokej škole vyštudovala v anglickom jazyku manažment, no keď si chcela nájsť prácu podľa svojich predstáv, potrebovala k nej ešte jeden cudzí jazyk. Rozhodla sa pre francúzštinu, kvôli ktorej odišla do krajiny galského kohúta robiť opatrovateľku detí. „Najčastejšie slovo, ktoré som spočiatku používala, bolo arette, teda prestaň,“ usmieva sa Martina Mihalenková (43). Vo Francúzsku ostala tri a pol roka, ďalších päť pracovala na riečnych výletných lodiach. Plavila sa po celej Európe, bývala v Londýne, Paríži aj v Amerike. No čím viac sa túlala po svete, tým viac cítila, kde sa chce usadiť.

Nižná Písaná je koncová obec v&nbsp;úzkom údolí za Svidníkom. Za ňou sú už len hory, karpatské priesmyky a&nbsp;Poľsko. Nie je tu škôlka ani škola, obchod nahradila pojazdná predajňa.

Martina Mihalenková žije v&nbsp;poslednom dome pred vstupom do lesa. Dnes má tri deti, s&nbsp;najmladšou dcérkou je práve na materskej dovolenke. „Po návrate z&nbsp;cudziny som sa usadila v&nbsp;Bardejove, no necítila som sa tam šťastná. Voľba padla na Vyšnú Písanú, odkiaľ pochádza moja stará mama. Spočiatku sme sem dochádzali, napokon sme sa s&nbsp;partnerom rozhodli, že si v&nbsp;záhrade postavíme nový dom,“ pokračuje Martina.

K&nbsp;vidieckej usadlosti odjakživa patrí hospodárstvo a aj včely. „Nikto z&nbsp;našej rodiny nebol včelár, ja som o&nbsp;včelárstve netušila nič. Nevedela som, či ma bude baviť, no mať vlastný med sa mi zdal dobrý nápad,“ vysvetľuje s&nbsp;úsmevom Martina.

Romantická predstava maľovaných úľov na voňavej lúke ju nadchla. Navštívila včelársky zväz vo Svidníku, prihlásila sa na kurz. Chodila na prednášky, čítala knihy, sledovala internet, počúvala rady skúsenejších. No keď jej oznámili, že si má prísť k&nbsp;inému včelárovi pre prvé včely, kričala vraj to isté, čo pri prvom pôrode: Už? Ešte nie som pripravená!

Prvý rok do života včiel nechcela zasahovať, túžila, aby fungovali samy. „Jeden úľ sa mi čoskoro vyrojil, druhý som rozdelila, no do jednej časti sa mi nevrátila matka. Za tri mesiace som stihla toľko, čo iní včelári za desať rokov,“ opisuje Martina. Teraz sa stará o&nbsp;päť včelích rodín, ktoré sa v&nbsp;ekologicky čistom, no v&nbsp;klimaticky drsnom kraji, musia pasovať s&nbsp;množstvom nástrah. „Hlavnou potravou pre moje včely sú kvitnúce ovocné stromy. Prvý rok do nich nalialo, druhý dva razy zmrzli, tento apríl vo Vyšnej Písanej tri dni v&nbsp;kuse snežilo. Donedávna teploty nepresiahli pätnásť stupňov Celzia,“ dodáva.

Minuloročná včelárska sezóna bola na východnom Slovensku zrejme najhoršia za posledné polstoročie. Výkyvy počasia odrádzajú od včelárenia mnohých začínajúcich včelárov, aj Martina kvôli nim niekoľkokrát prišla o&nbsp;hlavnú sezónu výroby medu. Ešte pár rokov dozadu ju netrápilo, kto, kedy a s čím postrekuje zeleninu alebo ovocné stromy.

Vďaka včelám sa však na veľa vecí pozerá inak. Vníma, že vymierajú rôzne druhy opeľovačov, ako sú čmeliaky či včely samotárky, rovnako odchádza generácia starých a skúsených včelárov. Dnes je ich priemerný vek v&nbsp;okolí Svidníka asi šesťdesiat rokov, včelárky sú skôr výnimkou.&nbsp;

Prejdeme po lavičke nad potokom a&nbsp;ocitneme sa na voňavej lúke zaliatej slnkom. Na jej okraji stoja úle, včely si sadajú na kvety. „Prekvapilo ma, koľko pravdy zo života včiel je v rozprávke Včielka Maja. Včely žijú v&nbsp;úli v úplnej tme. Dorozumievajú sa tancom, vedia si odovzdať informácie o&nbsp;tom, ako ďaleko treba zaletieť pre nektár. Dianie v&nbsp;úli nemá na povel kráľovná, o všetkom rozhodujú robotnice,“ zamyslí sa Martina Mihalenková, ktorá rada pozoruje včeliu pracovitosť a húževnatosť. Niekedy sa prichytí, že k&nbsp;úľom plánovala ísť na chvíľu, no zotrvala pri nich dve hodiny.

„Mať do desať včelích rodín je hobby, kto ich vlastní päťdesiat a&nbsp;viac, má prácu na celý deň. Kto chce med predávať vo veľkom, musí mať v&nbsp;našich lesoch a&nbsp;kopcoch aj sto včelích rodín. V našom regióne sa znáška pre včely pritom končí lipou. Je tu málo agátu, o repke a slnečnici ani nehovorím. Snažíme sa preto vysádzať medonosné rastliny, ktoré produkujú nektár a peľ od augusta do októbra. Včelám tak zabezpečíme potravu až do neskorej jesene,“ vraví Martina, pre ktorú včelárenie&nbsp;znamená aj návrat k&nbsp;prírode a materiálom z&nbsp;nej.

Nadchla ju práca so včelím voskom. Zatiaľ v&nbsp;malých sériách produkuje tiež propolisové tinktúry aj balzamy z&nbsp;pergy, včelieho chleba, ktoré ponúka ako darčeky pod vlastnou značkou.

Jej métou vo Vyšnej Písanej je apiturizmus. Údolie, ktorým kráčajú turisti z&nbsp;Dukly na Devín, túži Martina Mihalenková skrášliť apidomčekom, miestom, kde by výletníci prespali vedľa včelích úľov a&nbsp;mali by šancu kúpiť si lokálne včelie produkty. Vyšná Písaná je odľahlá dedinka, no vedno so svojím okolím má čo ponúknuť ľuďom, ktorí už nechcú žiť v&nbsp;zhone. Keď sme v&nbsp;obci boli my, hľadala si v&nbsp;nej nový dom mladá rodina až z Prahy...

Milovníčkou včiel je herečka Angelina Jolie. Vo svojich prejavoch o&nbsp;prírode zdôrazňuje, aké dôležité sú pre život človeka a životné prostredie, ktoré ho obklopuje. Angelina pripomína, že včelárstvo podporuje aj zručnosť žien a&nbsp;je prospešné celej komunite.

Od zhonu Paríža utiekla do Karpát. Martinu zachránila záľuba, ktorá nadchla aj Angelinu Jolie

Výber pre vás

Od zhonu Paríža utiekla do Karpát. Martinu zachránila záľuba, ktorá nadchla aj Angelinu Jolie

Súvisiace články

Linda spievala v muzikáloch, o kariéru ju pripravila panická porucha. Úzkosť z nej vyháňa pes

Neskutočný životný príbeh Róberta z Považia. Bez pomoci sa nenaje, no šoféruje auto joystickom!

Prežil zemetrasenie aj epidémiu cholery. Jean z Liptova ale tvrdí, že koronavírus bol najhorší!

Čisté ulice, žiadna kriminalita, na penziu po päťdesiatke. TAKÉTO je Bielorusko očami Slováka

Maco na každom rohu. V dedine, pri ktorej medveď zabil človeka, už nikto nevôjde sám do lesa

Výber pre vás