Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

"Bol pekný slnečný marcový deň v roku 2015. Teda až do momentu, keď sa na chvíľu všetko zastavilo. V jednej sekunde sa nám zmenil život. Zrazu som mala pocit, že som len divák, že realitu vnímam akoby z iného priestoru. Videla som svojho syna, ako bezvládne leží na čerstvo napadanom snehu. Jeho duša už blúdila niekde v medzipriestore", – takto sa začína kniha s jednoduchým názvom Maxim. Chlapec, ktorý prežil.
Je to strhujúca učebnica prístupu k zdrvujúcim životným situáciám. Ale aj súhrn vzácnych poznatkov o tom, čo môže pomôcť človeku s poškodením mozgu.
<h3>Vnútorný pokoj</h3>
Život šťastnej rodiny Mariety a&nbsp;Romana Kováčovcov otočila naruby synova predobedňajšia jazda na svahu v&nbsp;talianskych Dolomitoch. „Vtedy štrnásťročný Maxim nevybral zákrutu a&nbsp;v&nbsp;plnej rýchlosti narazil do stromu. Dozvedeli sme sa to od jeho kamaráta, ktorý s&nbsp;ním lyžoval. Okamžite sme sa rozbehli k&nbsp;nemu, zalarmovala som karabiniera a&nbsp;ten zavolal vrtuľník. Spočiatku nemohol pristáť,“ spomína Marieta Kováčová na minúty, ktoré sa jej zdali ako večnosť, ale aj na to, ako jej pri pohľade na bezvládneho syna napadlo nepodstatné: Len aby v&nbsp;tom snehu neprechladol.
„Napriek všetkému som cítila veľký vnútorný pokoj, verila som, že to bude dobré, že to Maxo zvládne,“ hovorí. Vrtuľník odletel do veľkej nemocnice v&nbsp;meste Bolzano, kde sa o&nbsp;chlapca rýchlo postarali.
Po hodine čakania si uvedomila, že má lyžiarske nohavice od snehu celé mokré a&nbsp;že si ani neuvoľnila lyžiarky. Keď sa postupne vytratil traumatický šok, rozplakala sa. Slzy však rýchlo vysušila, odhodlaná všetko zvládnuť. „Cítila som, že všetko dobre dopadne a Boh stojí pri nás. Ako rodičia sme nemali čas zložiť sa.“ Pokračovanie na nasledujúcej strane.

<h3>Aj dva roky</h3>
Maxima sa nepodarilo po troch dňoch prebudiť z&nbsp;umelého spánku, upadol do bdelej kómy. Prevoz na Slovensko ešte neprichádzal do úvahy, preto sa manželia ubytovali neďaleko nemocnice. Marieta Kováčová netají, že bolo náročné ísť po pulzujúcom meste plnom šťastných ľudí, napriek tomu sa snažila čerpať silu aj z&nbsp;prichádzajúcej jari.
„Práve kvitli mimózy, žlté kvety, citlivé na dotyk. Aj náš Maxo bol ako ten kvet, nesmeli sme sa ho dotýkať, aby sme mu zbytočne nestimulovali tlak v&nbsp;mozgu,“ spomína.
Manželia prežívali nový stav každý po svojom, podporovali sa však. „Na smútenie nebol čas, zamerali sme sa na to, čo môžeme pre Maxa urobiť,“ hovorí. „V&nbsp;Bolzane nám lekárka povedala, že jeho komatický stav môže trvať dva týždne, dva mesiace, ale aj dva roky. Paradoxne ma to upokojilo, že sa nemusím naháňať mať všetko vo svojich rukách, telo si samo povie, koľko potrebuje času,“ dodáva. To však neznamenalo rezignáciu. Naopak.

<h3>Domáca telocvičňa</h3>
Keď sa po dvoch týždňoch dostali všetci traja na Slovensko, akčná mama sa pustila v&nbsp;nemocnici do zabezpečovania rôznych terapií, ktoré by mohli pomôcť synovmu mozgu aj bezvládnemu telu. Zabezpečila matrac proti preležaninám, podarilo sa zohnať zdvihák, aby s&nbsp;Maximom mohli manipulovať, neskôr špeciálny vozík. Keď Maxim otvoril oči, bola to neskutočná radosť. „Aj keď bol stále v&nbsp;kóme, neustále sme sa mu prihovárali, čítali mu, púšťali hudbu... Nemocničnú izbu sme mu vyzdobili plagátmi, fotkami rodiny, dresmi obľúbených hokejistov,“ spomína.
Radosť mali z&nbsp;každého malého pokroku. „Mám nafilmované, ako pohol prstom na nohe.“ Dôležité bolo udržiavať okolo syna pozitívnu atmosféru. Preniesli ju aj na nemocničný personál. Maxim sa nakoniec definitívne prebral na liečení v&nbsp;Kováčovej, po 129 dňoch od úrazu. Jeho prvé slová boli: „Mama. Ľúbim.“

<h3>Na lyžiach</h3>
Maxim sa učil prakticky všetko odznova vrátane sedenia. Aj preto znie neuveriteľne, že po deviatich mesiacoch od úrazu sa postavil na lyže. „Bola to šialená myšlienka a&nbsp;túžba, ktorú Maxim vyslovil. S&nbsp;obavami, ale dopriali sme mu, aby si v&nbsp;sebe vyriešil, čo potreboval, a&nbsp;myslím, že mu to pomohlo,“ hovorí Marieta Kováčová. Maxim teda zjazdil s&nbsp;pomocou priateľov veľmi mierny svah, neskôr to zvládol zopárkrát aj sám.
Veľkým psychologickým ťahákom bola pre Maxima škola a&nbsp;spolužiaci. Lenže si musel poradiť s&nbsp;limitmi – jeho mozog mal po traume problém s&nbsp;pamäťou, stratil zmysel pre organizovanie a&nbsp;plánovanie, rýchlo sa unavil.
Hľadanie správnej školy, ktorú by zvládal s&nbsp;radosťou, trvalo dlhšie, než čakali, nakoniec ju našli. Maxima, ktorý túžil vybudovať postkomatické centrum, kde by boli pre chorých odborníci pod jednou strechou, čaká maturita na pedagogickej a&nbsp;sociálnej akadémii.
<h3>Čo ďalej?</h3>
Ťažko skúšaná mama hovorí: „Vždy sme sa snažili nepozerať extrémne dopredu. Moje motto bolo: Žijeme naplno tento prítomný deň. Neviem, čo bude zajtra, lebo každý môj dnešný krok mení moju cestu. Samozrejme, mali sme vždy malé vízie do budúcnosti, pretože sme stále organizovali nejaké terapie, aby sme sa pohli vpred. Rozhodne sme neriešili budúcnosť. Prijala som daný stav s&nbsp;tým, že urobím všetko pre svoje dieťa, aby malo maximálne možnosti využiť svoj potenciál. Mali sme šťastie, že nám do života prichádzali ľudia, ktorí nás nasmerovali, pomohli nám,“ hovorí. Napríklad keď sa prihlásila na kurzy flamenca, zoznámila sa s&nbsp;opernou speváčkou Jitkou Sapara Fisherovou, ktorá robí terapiu spevom. Maximovi veľmi pomohla.

<h3>Vnútorné zdroje</h3>
Keď spomíname flamenco... aj rodič chorého dieťaťa potrebuje načerpať energiu. „Každý musí nájsť svoj zdroj vnútornej sily. Okrem tancovania mi robí dobre plávanie, prechádzky, knihy, otužovanie, turistika, stretnutia s&nbsp;priateľmi...“ vymenúva Marieta Kováčová.
Snaží sa držať pri zemi. „Život je ako vlna. Chvíľu sa na nej veziete, ale musí aj zákonite ísť dole. A&nbsp;na tom nie je nič zlé ani strašné. Dôležité je hľadať spôsob, ako zvládnuť, keď tá vlna klesá. Môžete sa rozhodnúť, že sa budete ľutovať, alebo môžete žiť tak, že využijete každú chvíľu dňa na to najlepšie, čo sa dá. Samozrejme, prídu momenty, keď je človek vyčerpaný, ale vtedy treba požiadať o&nbsp;pomoc partnera, rodinu, špecialistu,“ dopĺňa.
<h3>Je jej učiteľom</h3>
„Vďaka Maxovi, ktorý na sebe stále pracuje a&nbsp;má veľa plánov, som sa naučila veľmi veľa vecí. Rozšírila som si obzory v&nbsp;logopédii, psychológii, neurológii. On je mojím veľkým učiteľom, učí ma trpezlivosti a&nbsp;tolerancii,“ hovorí o&nbsp;synovi, vďaka ktorému sa vlastne aj dala na kurz písania. Výsledkom je kniha, ktorú určite v&nbsp;kníhkupectve neobíďte. Čas, ktorý s&nbsp;ňou strávite, rozhodne nebude stratený.
Marieta Kováčová sa medzitým pripravuje na novú etapu života. Priznáva, že sa vyrovnáva s&nbsp;postupným osamostatňovaním syna, ktorý ju už nepotrebuje tak ako pred pár rokmi. „Psychologička mi povedala, že aj vtáča so zraneným krídlom dokáže veľké veci,“ uzatvára s úsmevom.

ZÁZRAKY sa dejú. Ako sa Maxim dostal z bdelej kómy do života? Všetko je v knihe

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

ZÁZRAKY sa dejú. Ako sa Maxim dostal z bdelej kómy do života? Všetko je v knihe

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Muž, ktorý dostal Joža Ráža do kolien. "Musíte snívať," odkazuje Miloš Rác

Architekti, ktorí navrhovali presbytérium pre pápeža Františka: Záleží na každom detaile

Janka Liptáková dostala obličku najskôr od tragicky zosnulého motorkára, potom od sestry

Miška Kevélyová, ktorá záhadne ochrnula na Cypre: Cvičí s robotom

Šokujúca spoveď opatrovateľky: Napadlo ma už niekoľko klientov

Mladý otec prichádza o svalstvo. Absurdné pravidlo mu nedovolí liečiť sa

Výber pre vás