Cesta k dnešnému šťastiu však bola spočiatku dláždená bolesťou. Na začiatku totiž bola havária a potom úraz. Ďalšie náhody už boli príjemnejšie...

Jedného dňa do Škody 110, ktorú mladému Milošovi Rácovi podaroval otec, napálil iný vodič. „Bol som tri týždne v kóme, na chvíľu som stratil pamäť. Mám pocit, že vtedy sa vo mne niečo zobudilo,“ hovorí umelec. Ešte počas vojenčiny, ktorá bola za minulého režimu povinná pre všetkých mužov, začal tvoriť.

Prvé sošky urobil skôr zo zábavy – vymodeloval postavičky z kultového kresleného seriálu o Bolekovi a Lolekovi, ktoré pozná celá jeho generácia. Nie, už ich nemá, ostali vraj u veliteľa pluku neďaleko Prahy. 

Učil sa na sochách

Neostalo len pri rozprávke a opäť zaúradovala náhoda. Jeho kamarát bol vyštudovaný umelecký štukatér, ktorý v Prahe reštauroval sochy. „Neoplatilo sa mi cestovať na priepustku z Česka na Slovensko na tri dni, tak som mu pomáhal. Vedel som, ako prilepiť prst alebo dorobiť soche kus chodidla či nosa,“ spomína na časy, keď sa naučil veci, ktoré sa mu neskôr hodili.

 

Po tom, ako si odkrútil vojenčinu, začal podnikať – otvoril si ručnú umyvárku áut. Prišiel však úraz chrbtice, ktorý ho odstavil od fyzickej práce. „Počas dlhej maródky som začal vymýšľať sochy z umeleckej hliny,“ hovorí Miloš Rác, ktorý si urobil ateliér v betónovej garáži na okraji Považskej Bystrice. Nič útulné, hlavne v zime drsné.

A vtedy zaúradovala ďalšia náhoda. Keď jednu sošku uvidel jeho známy, človek, ktorý mal blízko k umeniu, očarila ho. „Pomohol mi dohodnúť výstavu v považskobystrickej galérii. Do termínu otvorenia som ešte dorábal sochy...“ spomína. Zožal úspech, predali sa takmer všetky, prišli dokonca ľudia z múzea v Brne aj v Martine.

Za sochu s rozhádanými milencami dostal aj ocenenie.
Zdroj: Miloš Rác

Polienko pod nohy

Miloš Rác netají, že úraz vnímal ako poleno pod nohy od života a mal krízu, ale odmietol sa opustiť. „Treba sa nad to povzniesť. Keď človek pozitívne myslí, tak aj pozitívne ten život nejako prejde, so šťastím. Viete, ja som ani nečakal, že v umení dosiahnem veľa, túžil som len sám sebe dokázať, že viem robiť sochy a maľovať, mať výstavu. Napokon som vystavoval v zahraničí, dokonca v kanadskej Ottawe. Pandémia prekazila výstavu na našej ambasáde vo Washingtone, teraz sa však črtá New York,“ hovorí spokojne.

„V živote netreba nič siliť, ale ani sa báť, to je strašne dôležité. Lebo keď sa neustále bojíte názoru iných, berie vám to energiu. Veci robte hlavne s láskou, vtedy to vyjde výborne – a pamätajte, že nie každému sa musí všetko páčiť. Je veľa štýlov v umení, každý si môže vybrať,“ dodáva.

Ako stretol Joža Ráža a čo pre neho urobil, sa dočítate na nasledujúcej strane.