Neďaleko Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach stojí stavba, kde bude pápež František slúžiť svätú omšu.

Za jej výslednou podobou a podobou celého areálu stoja dva manželské páry – architekti Michal Bogár s manželkou Máriou a Roman Ruhig s manželkou Emou. „Dobre, že ich máme a sú z toho istého fachu,“ súhlasia svorne. Tento špecifický projekt tak môže byť denne témou číslo jeden v oboch domácnostiach bez toho, aby utrpelo porozumenie v osobnom živote. Keď sa rozhodli, že sa spolu zapoja do architektonickej súťaže, niektoré práz­dninové rodinné plány išli bokom.

Architektka Ema Ruhigová v teréne.
Zdroj: archív Michal Bogár, Roman Ruhig

Skúšali aj v parku

„Za štrnásť júlových dní sme spracovali celý súťažný návrh. Bola to veľmi intenzívna práca, čo sa týka času aj výkonu,“ hovorí Michal Bogár, ktorý sa už v predchádzajúcej tvorbe venoval sakrálnej architektúre. Nápady, ktoré padali pri osobných alebo online stretnutiach, okamžite zapisovali, aby sa na ne nezabudlo, intenzívne si vymieňali skice a výkresy...

„Pri výbere materiálov, ako je drevo či látka na čalúnenie kresiel, sme sa napríklad všetci stretli v parku a snažili sme sa na látky aj vzorky dreva pozrieť pri rôznych svetelných podmienkach. Skúšali sme, ako budú spolu ladiť pod stromom aj na priamom svetle, pretože počas svätej omše sa bude slnko otáčať a za dve hodiny sa svetelné podmienky môžu meniť. Išli sme naozaj do detailov,“ hovorí Roman Ruhig.

Zodpovednosť k detailom potvrdzuje aj jeho kolega: „V stolárskych dielňach sme sledovali, ako stolár napúšťal drevo olejom, z ktorého bude oltár či sedací nábytok. Predviedol nám, ako olej vytiahne letokruhy, drevo trochu stmavne, potom na to pôjde vosková úprava. Ako spomínal Roman, pre nás bolo dôležité vidieť, ako sa drevo a látky správajú na dennom, nie umelom svetle.“

Presvedčili racionalitou

Na súťaž stvárniť liturgický priestor v Šaštíne bolo vyzvaných jedenásť kolektívov. Čím presvedčili porotu, aby na poli pri bazilike stálo práve ich dielo? „Určite zarezonovalo aj to, že sme pracovali s celou urbanistickou schémou areálu, aby vznikli určité priehľady. Napríklad z osi, ktorá smeruje k oltáru, vidieť medzi hlavným a vedľajším pódiom šaštínsku baziliku. Na jednej strane sme rozšírili zadanie o urbanistické vnímanie, na druhej strane sme zároveň pracovali na detailoch, vďaka ktorým sme vložili do mobiliáru určitú symboliku. Ale zavážilo aj to, že materiál a konštrukcie, ktoré sme navrhli, sú veľmi racionálne, úsporné a zrealizovateľné v relatívne krátkom čase,“ vysvetľuje Roman Ruhig.

Sochár Martin Lettrich s rozpracovaným krížom do presbytéria.
Zdroj: Archív Michal Bogár, Martin Ruhig

Úsporný režim

Architekti uvažovali tvorivo a zároveň triezvo, a tak využili kovové konštrukcie, ktoré sa používajú pri stavbe pódií na letných festivaloch. „Bolo by možné navrhnúť architektúru so špecifickým konštrukčným systémom a plášťom, ktorý by sa vytvoril na danú príležitosť. Otázka je, ako by sa potom využil takýto náročný objekt postavený na mieru. Chceli sme byť v tomto smere ekologickí. Použili sme teda štandardné konštrukcie, ktoré sa dajú zapožičať. Nič sa nemusí vyhadzovať a aj tých niekoľko prvkov, čo sú vyrobené na mieru, sa dá zrecyklovať,“ hovorí Michal Bogár.

Zároveň dodáva, že výhodou je aj preverená bezpečnosť. Konštrukcia, ktorá v týchto dňoch už stojí, je vytvorená z certifikovaných systémov, ktoré vydržia zaťaženie vetrom aj viac ako 130 kilometrov za hodinu.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.