Sympatickú Janku Liptákovú sme zastihli v pomerne stresujúcom období – do hektického pracovného kolotoča hlavnej účtovníčky v rodinnej firme sa pridalo ešte aj sťahovanie. „Keď si v správnom momente pripomeniem, čím všetkým som prešla, žiaden stres ma nezošrotuje,“ smeje sa.
Janke už v dvoch rokoch zistili, že jej obličky nepracujú, ako treba. Keď mala trinásť, povedali dosť. Do brucha jej teda lekári voperovali hadičku, vďaka ktorej sa musela doma každý večer napájať na prístroj, ktorý jej cez brušnú dutinu čistil krv. „Rodičia zažili šok, spočiatku si mysleli, že budú musieť narábať s mojou krvou,“ spomína na tínedžerské časy. Nebola to pravda, ale aj tak bolo treba úzkostlivo dodržiavať hygienu, aby sa nezaniesla do tela infekcia. Napriek veľkej opatrnosti sa zápalom nevyhla.
Z tohto obdobia si odniesla jeden moment, na ktorý nezabudne: „V nemocnici, kde som bola s mamkou, ležalo dievčatko, ktoré mi dalo obrázok Ježiša Krista. Bolo to silné, odrazu som vedela, že to zvládnem, nikdy to nevzdám, že aj moji rodičia sa budú menej trápiť, keď ma budú vidieť usmiatu, chodiacu do školy a zvládnu to spolu so mnou.“
Daroval jej 11 rokov
Keď mala Janka osemnásť, tragicky zahynul motorkár a jeho oblička bola pre ňu vhodná. Jej život sa zmenil. „Oblička vydržala krásnych jedenásť rokov,“ hovorí.
Lenže potom prišla odkázanosť na klasickú dialýzu. Ráno skoro vstať, utekať do nemocnice, sedieť v kresle niekoľko hodín, kým sa krv preženie cez „čističku“, a bežať do práce na polovičný úväzok. A to trikrát do týždňa. Navyše, niekedy bol, ako sa hovorí, deň „blbec“. „Krv sa napríklad zrážala v hadičkách, jednoducho to nešlo,“ spomína Janka na obdobie, keď mala v pravej ruke chirurgicky urobenú fistulu, ktorá jej v predlaktí rozšírila a viac spevnila žily, kam jej pri dialýze zakaždým pichli dve hrubé ihly.
Odkázanosť na dialýzu bola únavná a obmedzujúca. Aj preto, že si nemohla dopriať obľúbené jedlá, musela dodržiavať prísnu diétu. „Jedla som azda päť jedál dookola a snívala o obyčajnom chlebe s maslom a marhuľovým džemom. To je pre mňa topka,“ smeje sa. Chlieb s džemom však jedného dňa dostala na tanier a plakala od šťastia. Vďaka sestre Erike (41).
Volá ju Žanetka
Erika sa nemohla pozerať na sestrino trápenie s dialýzou a rozhodla sa ponúknuť jej svoju obličku. „Nikdy by som nevyslovila také prianie, že by som niekoho požiadala o jeho orgán. Ale sestra povedala, že chce, aby som mala krajší život,“ spomína na dojemný moment a fakt, ktorý ešte viac utužil vzťah všetkých troch sestier.
Po tom, ako primár Ľuboslav Beňa z košického transplantačného centra dal po všetkých testoch nakoniec operácii zelenú, sestry sa v jeden rozhodujúci deň zišli v jednej nemocničnej izbe. „Tie emócie boli veľmi silné, vyobjímali sme sa, poďakovala som sa jej ešte raz za dar. Veď sa chystala dať mi kus seba. Sľúbila som jej, že sa o jej obličku budem s láskou starať. Plakali sme obe od dojatia,“ hovorí.
Nasledujúce ráno už udalosti nabrali rýchly spád. „Erika mala trochu strach, takú operáciu nikdy nepodstúpila. Ale keď ju po dvoch hodinách priviezli na izbu, ešte omámená narkózou dvihla palec hore. Potom som išla na operačku ja...“ spomína.
Na dátum výnimočného dňa Janka nezabudne. Operácia prebehla 1. júna, na Deň detí, a nová oblička pracujúca v jej tele dostala meno. „Nazvala som ju Žanetka, ktorá má v ten deň meniny,“ vysvetľuje.
Majú aj štyri
Na Žanetku dáva veľký pozor. „Hladkám ju, starám sa o ňu, ako som sľúbila. Dúfam, že bude so mnou už navždy,“ hovorí Janka, ktorá má vlastne obličky tri.
Jej vlastné obličky, prakticky nefunkčné, nechali lekári na pôvodnom prirodzenom mieste a tá sestrina putovala do malej panvy, na miesto, kde bola už oblička od motorkára. „Tento fakt prekvapí niekedy aj lekárov, ktorí o transplantáciách veľa nevedia,“ prekvapuje zasa nás Janka, ktorá si vie obličku nahmatať pod pupkom. Hovorí, že pozná ľudí, ktorí majú vďaka transplantácii aj štyri obličky.
Ďakuje len duši
Vie porovnať pocit mať orgán od človeka, ktorý tu už nie je, a od živého darcu? Keď dostala prvú obličku, cítila veľkú vďaku. Keby totiž pre ňu neznámy muž podpísal za svojho života nesúhlas s odobratím orgánov v prípade jeho smrti, bolo by zrejme všetko inak.
„Vďakabohu, stále existujú ľudia, ktorí si uvedomujú, že môžu niekomu pomôcť, keby sa im niečo stalo. Mám veľkú úctu voči každému takémuto človeku. Takže cítila som veľkú vďaku tejto duši, ale chýbalo mi, že mu nemôžem reálne poďakovať. Sestru však vyobjímať a vystískať môžem, v tom je to iné, intenzívnejšie, krajšie,“ hovorí.
Choďte do toho
„Chcem povzbudiť ľudí, ktorí sa rozhodujú darovať orgán. Keď niekoho ľúbite, viete ho urobiť šťastným. Ten pocit radosti a vďaky, ktorý zažijete, je silnejší ako bolesť. Je na nezaplatenie. Sestra mi povedala, že ak to prekonáte, budete vnútri silnejší. Nie je to jednoduché, nebudem klamať, sestra napríklad cítila fantómové bolesti, teda bolela ju oblička, ktorú nemá, ale je to individuálne. Poznám prípad, keď syn daroval mame obličku a po dvoch týždňoch sa išiel von kúpať,“ usmieva sa Janka, ktorej telo je posiate jazvami. „Jeden lekár mi povedal, že vyzerám ako vojnový veterán, jazvy mám na rukách, na bruchu... Ale nič si z toho nerobím, neskrývam ich. Som taká, aká som, a som za to vďačná.“
