Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Predstavte si, že vás prevalcuje vážna choroba, a napriek tomu, že existuje liek, ktorý by vám uľahčil život, nedostanete ho automaticky, pretože sa vám neprejavila do vašich troch rokov. Museli ste predchádzajúcu vetu prečítať ešte raz, aby ste porozumeli?
Nečudo, pretože je to absurdné. Keby nešlo o život, tak azda aj smiešne.
Hoci má sympatický Gabriel Csémy veľký zmysel pre humor a dokáže si zo seba vystreliť, z niektorých úradníckych pravidiel mu do smiechu nie je. Nedávno mu zdravotná poisťovňa zamietla žiadosť o výnimku na liek. „Ja nechcem skončiť na vozíku, chcel by som sa čo najdlhšie starať o svoju rodinu,“ hovorí miernym hlasom otec sedemročnej dcéry, ktorý trpí spinálnou muskulárnou atrofiou.
Chce tak veľa? Keby žil v Česku, o výnimku by žiadať nemusel, jednoducho ak by jeho lekár usúdil, že ho potrebuje, predpíše mu ho aj bez požehnania úradníkov. Bez ohľadu na vek či typ choroby. Gabrielov neurológ teda napísal aspoň odvolanie...
<h3>Zrútil sa mu svet</h3>
„Bol som zdravé dieťa z&nbsp;futbalovej rodiny, ktoré sa vrhalo do všetkých športov. Keď som mal štrnásť, začal som pozorovať, že tí, ktorých som bez problémov prešprintoval, ma zrazu dobiehali. Hlava chcela, ale telo nevládalo,“ spomína.
Zlom prišiel v&nbsp;čase, keď sa Gabriel učil za autoklampiara, ktorým sa napokon nemohol stať. „To, že nevládzem, sme s&nbsp;rodičmi pripisovali môjmu rýchlemu rastu, veď za pol roka som bol vyšší o&nbsp;22 centimetrov! Tešil som sa, že ako brankár mám dobrú výšku,“ hovorí.
Lenže čoskoro nevládal behať s&nbsp;ostatnými na tréningoch okolo seneckých jazier, a&nbsp;keď jedného dňa zašiel za neurologičkou, že sa mu trasú ruky, poslala ho do nemocnice. Biopsia svalu odhalila vážnu nervovo-svalovú dia­gnózu. „Lekári sucho skonštatovali, že so športom som skončil a&nbsp;do dvoch rokov som na vozíku. Všetko sa mi zrútilo, veď som bol pubertiak, chcel som byť futbalistom, darilo sa mi,“ hovorí.
Získal aspoň licenciu a&nbsp;trénoval deti. Lenže časom im už nedokázal ukázať ani výskok v&nbsp;bráne. Keď videl na trávniku svojich rovesníkov naháňať loptu, aj si poplakal.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

<h3>Otec ho učil nevzdávať sa</h3>
Ako sa zmieril s&nbsp;tým, čo mu bolo nadelené? „Môj otec, ktorý je veľmi dobrý človek, ma učil, že sa netreba nikdy vzdávať. Aj mojej mame vždy hovoril: Nie, Gabo na tom nebude zle, uvidíš, a&nbsp;keby aj bol, budeme to riešiť v&nbsp;danej chvíli,“ vraví. Keď starostlivá mama radila synovi, aby počúval lekárov a&nbsp;šetril sa, on robil pravý opak, s&nbsp;kamarátmi a&nbsp;bratmi „behal“ po vonku a&nbsp;doprial si aj žúry, chatovačky.
Gabrielovi sa rozplynul sen o&nbsp;vedení malej autodielne. „Keď som na školskej praxi odmontoval sedadlo, podlomila sa mi noha a&nbsp;vysypal som sa s&nbsp;ním,“ hovorí s&nbsp;nadhľadom.
„Ale, našťastie, musím zaklopať, že hoci padám častejšie ako hollywodski kaskadéri, nemal som nič zlomené. Okrem nosa. Ale to som chcel ako šestnásťročný machrovať na jazerách v&nbsp;Senci na trampolíne pred babami. Vedľa mňa skákal taký gymnasta desať metrov do výšky a&nbsp;ja som sa odlepil z&nbsp;trampolíny ani nie meter. Zle som padol, kolenom som si kopol do nosa, mal som ho úplne krivý. Aj som si ho doma napravil pred zrkadlom…“ smeje sa.

<h3>Skúsenosť z kúpeľov</h3>
Namiesto do autodielne teda zamieril na úrad a&nbsp;čakal na priznanie invalidného dôchodku. Neostal však ležať bez činnosti. S&nbsp;malými prestávkami chodil pracovať, aj to je spôsob, ako sa s&nbsp;tým dá zmieriť. „V&nbsp;kúpeľoch som videl veľa ľudí, ktorí sa opustili a&nbsp;chátrali. Ja som to tak nechcel. Bol som aktívny, aj keď priznávam, že som sa veľakrát hanbil, že som invalid. No už som s&nbsp;tým roky vyrovnaný, žijem svoj jednoduchý život a&nbsp;neutápam sa v&nbsp;pocite nešťastia,“ hovorí Gabriel Csémy, ktorý pracuje ako nákupca vo firme s&nbsp;kancelárskym tovarom. Úver na bezbariérový byt sa z&nbsp;invalidného dôchodku nesplatí… Chlapským únikom z&nbsp;„jednoduchého života“ je pre neho stolný tenis, ktorý hrá od svojich 26 rokov.
Vysoký sympaťák desať rokov dokonca úspešne reprezentoval Slovensko na súťažiach hendikepovaných športovcov a&nbsp;túžil dostať sa na paralympiádu.
Pre zhoršujúci sa zdravotný stav sa však musel zmieriť s&nbsp;ďalším rozplynutým snom. Ale stolného tenisu sa nevzdal, hráva dodnes. Je presvedčený, že vďaka športu mu ešte slúžia svaly, hoci veľmi obmedzene.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

<h3>Láska z&nbsp;lekárne</h3>
„S&nbsp;dievčatami som nemal nikdy problém,“ usmieva sa charizmatický muž s&nbsp;tým, že mal pár vážnych vzťahov. S&nbsp;manželkou Jankou sa zblížil po tom, ako prišiel na turnaji v&nbsp;roku 2013 k&nbsp;úrazu členka. Medzi ním a&nbsp;zdravotnou sestrou z&nbsp;lekárne, ktorú vnímal už dlhšie a&nbsp;vtedy ju požiadal o&nbsp;pomoc, preskočila iskra. Dali sa dokopy, o&nbsp;rok bola svadba a&nbsp;potom prišla na svet aj dcéra Ninka.
„Kvôli zraneniu a&nbsp;operácii členka som mal prakticky rok pauzu, počas ktorej som si stihol založiť rodinu a&nbsp;zaobstarať byt,“ konštatuje spokojne. Chýba mu už len jedno – liek, ktorý by mu pomohol zosilnieť, aby neostal na vozíku.
<h3>Nemá rád zimu</h3>
„Roky sa pozerám na to, ako moje vyšportované telo slabne. Jeden rok som vedel chodiť po schodoch, druhý už len s&nbsp;pomocou… Choroba mi žerie telo, sú dni, keď sa neviem zdvihnúť z&nbsp;postele a&nbsp;dostať sa na nohy. Nohy musím mať stále vystreté, ak sa mi noha, na ktorej mám ťažisko, podlomí, spadnem a&nbsp;vstanem len s&nbsp;pomocou ľudí. Najhoršie je to v&nbsp;zime, keď sa šmýka, zimu by som najradšej prespal ako medveď,“ smeje sa Gabriel, ktorý netají, že má veľké bolesti chrbtice. Odkedy je Gabriel chorý, zimu nemá rád, pritom voľakedy aj lyžoval.
Keď niekam ide, musí dávať pozor, aby si sadol na stoličku v&nbsp;takej výške, aby z&nbsp;nej vedel vstať: „Niekedy pozerám, či si vôbec sadnem. No a&nbsp;keď spadne niečo mne, musí sa niekto zohnúť a&nbsp;podať mi to."
Aj dcéra Ninka chápe, že jej otec nie je fit, a&nbsp;so samozrejmosťou mu pomôže. „Bez slova príde a&nbsp;niečo mi zdvihne, alebo keď ideme na výlet a&nbsp;vidí, že terén nie je rovný, podá mi pekne ruku…“ hovorí dojatý otec, ktorý veľmi túži byť obom svojim láskam čo najviac nápomocný.

<h3>Liek pre všetkých</h3>
„Láska dáva človeku silu. Mal som veľa dní, keď ma prepadávali myšlienky o&nbsp;tom, ako ostanem na vozíku, nikto ma nebude chcieť, ale keď máte niekoho, koho máte radi, nemáte ani čas na negatívne myšlienky,“ konštatuje. „Je pekné, keď viem, že na mňa niekto doma čaká…“ dodáva s&nbsp;tým, že keby mal v&nbsp;Českej republike zázemie ako doma, kvôli lepšej dostupnosti liečby by sa tam určite presťahoval. Lenže teraz si to nevie predstaviť.
Preto ešte raz prízvukuje: „Bol by som rád, keby mi predsa len dali liek na výnimku, a&nbsp;najlepšie by bolo, ak by sa zmenili pravidlá a&nbsp;budúce generácie chorých by sa nemuseli báť o&nbsp;liečbu.“
<h3>S&nbsp;humorom</h3>
Gabriel Csémy hovorí, že kedysi chcel byť hercom zabávačom, vždy vedel zabaviť spoločnosť. Zmysel pre humor mu postupujúca choroba ešte nevzala. Ani mnohým hendikepovaným športovcom: „Keď sa stretneme, je to veselá kopa ľudí, ktorí si vedia zo seba aj uťahovať.“
Dôkazom je aj jedna z&nbsp;mnohých Gabrielových historiek: „V&nbsp;jeden upršaný deň, aby som sa nešmykol, obul som si topánky s&nbsp;lepivou podrážkou. Lenže noha sa mi v&nbsp;práci prilepila na dlažbu, zakopol som a&nbsp;padal. Ja padám, ako keď padali newyorské dvojičky – pomaly, ako v&nbsp;spomalenom zábere. Aby som si pri páde nerozbil hlavu alebo si niečo nezlomil, pretočil som sa tak, že som urobil na štvorcovom metri kotrmelec. Nohy mi vyleteli hore… Jedna z&nbsp;kolegýň ani nerozprávala, také boli zľaknuté. A&nbsp;ja im hovorím: Som kaskadér a&nbsp;potrebujem si aj v&nbsp;práci precvičiť kotrmelec.“
Ťažko chorý muž na záver odkazuje: „Majte v srdci aj v hlave radosť, pôjde sa vám ľahšie po akejkoľvek životnej ceste. Je to lepšie, ako utápať sa v žiali.“&nbsp;
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

<h3>Stolný tenis ho drží nad vodou</h3>
 Gabriel Csémy v&nbsp;roku 2019 po neúspešných Majstrovstvách Európy vo Švédsku skončil v&nbsp;reprezentácii Slovenska v&nbsp;stolnom tenise.
V&nbsp;Senci založil v&nbsp;roku 2015 stolnotenisový klub telesne postihnutých STK TP PARA Senec, aktívne hráva dokonca v&nbsp;súťaži zdravých hráčov 3. a&nbsp;4. ligu Bratislavského kraja. „Rád by som sa venoval ľuďom, ktorí majú záujem o&nbsp;tento šport, pomáhal im v&nbsp;kariére. A&nbsp;je jedno, aký hendikep majú, či amputácie, alebo sú po úrazoch. Budem rád, ak dospelí alebo rodičia detí s&nbsp;hendikepom nájdu odvahu nás kontaktovať, pomôžeme im a&nbsp;im to tiež pomôže. Mať hendikepované dieťa neznamená koniec života, môže to byť pre rodičov nový začiatok. Práve v&nbsp;športe môže ich syn alebo dcéra nájsť nový zmysel života, môžu byť úspešnejšími ako ja a&nbsp;dostať sa na paralympiádu. Mne sa to nepodarilo, ale urobil som pre to maximum,“ povzbudzuje. Záujemcovia nájdu viac informácií na www.parasenec.sk alebo na facebooku STK PARA SENEC

Mladý otec prichádza o svalstvo. Absurdné pravidlo mu nedovolí liečiť sa

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Mladý otec prichádza o svalstvo. Absurdné pravidlo mu nedovolí liečiť sa

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Muž, ktorý dostal Joža Ráža do kolien. "Musíte snívať," odkazuje Miloš Rác

Zlatá olympionička Zuzana Rehák Štefečeková: Žije pre týchto 3 chlapov

Španielsky gymnasta terčom nechutného útoku ruskej olympioničky

Janka Liptáková dostala obličku najskôr od tragicky zosnulého motorkára, potom od sestry

Partner Moniky Hilmerovej nepije alkohol. Odborník na závislosti prišiel so zaujímavým faktom

Veterinár Andrej Barta ošetruje aj zvieratá zo ZOO. Nájdu sa aj kuriozity

Šikana, nenávisť, emigrácia aj hrdosť na orientáciu. Príbehy športovcov, čo chytia za srdce

Výber pre vás