kač

Na olympiádu v Tokiu sa tak ľahko nezabudne. Je vôbec zázrak, že bola. Všetci sa zhodujú na tom, že ju mohli zvládnuť pripraviť len precízni Japonci. Je pravda, že najmä ľudia v Tokiu sa spočiatku búrili proti hrám v obavách, že športovci rozšíria koronavírus. Podľa dostupných informácií však zo 600 000 testov, ktoré sa urobili počas hier, bolo pozitívnych len 404. Navyše, pre Japoncov je veľkým zadosťučinením to, že získali 58 medailí, čo je pre nich najviac v histórii.
<h3>Slzy a nenávisť</h3>
Keď máte niečo v rukách a nevyjde to, môžete sa hnevať sami na seba. Určite však bolo všetkým ľúto uplakanej Nemky Anniky Schleu (31). Moderná päťbojárka mala vidinu zlatej medaily dovtedy, kým jej kôň s menom Svätý chlapec odmietol spolupracovať. Zúfalé je, že podľa pravidiel nemajú športovci vlastného koňa, je im pridelený a majú len 20 minút na to, aby sa s ním zoznámili.

Navyše, šikovné oko kamery si všimlo, že trénerka Kim Raisnerová, vidiac trápenie Anniky, pribehla k ohrade a v jednom momente udrela koňa do zadného stehna. Nepomohlo, naopak, vylúčili ju za to z turnaja. Športovkyňa, ktorá sa následne pokúsila aj bičíkom primäť tvrdohlavého koňa k skokom cez prekážky, potom čelila tvrdým urážkam a obvineniam z týrania zvierat. Boli natoľko vážne, že si dokonca vymazala účet na Instagrame. Asociácia športovcov Nemecka vyhlásila, že taká otvorená nenávisť je neakceptovateľná.

<h3>Pykala za objatie</h3>
O urážkach by vedela rozprávať gruzínska strelkyňa Nino Salukvadze (52). Tokio bolo už jej 9. olympiádou, takže je v tomto smere ženskou rekordérkou. Nino začala kariéru ešte ako sovietska športovkyňa. Po rozpade Sovietskeho zväzu si ju chceli uchmatnúť mnohé krajiny vrátane Švajčiarska, no hoci bol život v Gruzínsku zložitý, krajinu neopustila.

V roku 2008, keď v Pekingu získala prvú medailu pre Gruzínsko, ju doma nepozvali na žiadne oficiálne podujatie. Bol to trest za to, že počas odovzdávania medailí bronzová Nino objala striebornú Rusku Natáliu Paderinu. V tie dni sa práve rozvíjal vojenský konflikt v Južnom Osetsku medzi Ruskom a Gruzínskom... „Politika nemá v športe miesto. Šport nás učí milovať, nie nenávidieť,“ povedala. Nino má ešte jedno prvenstvo – v Riu 2016 ako prvá mama súťažila so synom Cotne (23) na jednej olympiáde.
Teraz medailu nezískala, ale klobúk dole pred jej húževnatosťou. Pred pár rokmi jej museli operovať oko a jej rodinu potrápil koronavírus, ochoreli všetci vrátane trénera – 90-ročného otca. Myslela si, že ani nepríde.

<h3>Príbeh úteku</h3>
Na OH, kam odmietla prísť Severná Kórea, pútala aj tento rok pozornosť skupina športovcov – 29 zástupcov utečencov. Medzi nimi je aj Kimija Alizade (22) z Iránu, ktorá emigrovala aj s manželom do Európy. „Som jedna z miliónov utláčaných iránskych žien. Roky som hrala úlohu, akú chceli, hovorila aj obliekala si, čo vláda chcela,“ lúčila sa s bežnými Iráncami na Instagrame žena, ktorá získala pre Irán medailu v Riu. „Poriadna žena nemá dvíhať nohy,“ citovala úradníkov.

Z Iránu odišla s tým, že jej jediným želaním je pokojne si robiť taekwondo, žiť v bezpečí a nebyť spájaná so lžou a&nbsp;s pokrytectvom. Dnes má štatút utečenca v Nemecku. V Tokiu sa jej medaila nepodarila, jej posolstvo o slobode je však silnejšie.

<h3>Zvalili to na psychiku</h3>
O vzácnosti slobody by mohla rozprávať aj bieloruská olympionička, šprintérka Kryscina Cimanovská (24), ktorá kritizovala vedenie národného olympijského tímu. Bielorusko tvrdí, že ju vyradilo pre zlý psychický stav.
Tvrdila, že funkcionári ju nútili odletieť domov, ale na letisku požiadala políciu o pomoc a na ambasáde Poľska o humanitárne vízum. Mimochodom, v Bielorusku sa pred pár dňami začal súd s Máriou Kolesnikovou a Maximom Znakom, lídrami minuloročných protestov proti Lukašenkovmu režimu...

<h3>Uplietol sveter</h3>
Brit Tom Daley (27), ktorý si vybojoval zlatú medailu v skokoch do vody, vzbudzoval pozornosť na tribúne štrikovaním rôznych vecí – od obleku pre psa až po biely olympijský sveter. Pletenie ho vraj upokojuje a držalo mu nervy na uzde počas celej olympiády. „Čistí mi to hlavu,“ povedal športovec, ktorý pletie veci aj pre charitu. Otec mu totiž zomrel na rakovinu, preto sa snaží pomáhať.

Na začiatku leta napríklad vydražil dúhový sveter za vyše 5 000 libier, peniaze šli organizácii podporujúcej ľudí s mozgovými nádormi. Tom pletie aj pre svojho syna, ktorého vychováva so svojím manželom Dustinom Blackom. Vynosila im ho náhradná matka.
„S hrdosťou môžem povedať, že som gej a olympijský šampión,“ vyhlásil na tlačovke v Tokiu, sediac medzi športovcami z Ruska a Číny, krajín, kde je homosexualita neprípustná.
Tomov príbeh pripomína, že v Tokiu bolo najviac športovcov otvorene sa hlásiacich k LGBTI komunite za celú históriu OH – 182. A príbehy sú to naozaj silné.
Za všetky spomenieme Rebeccu Quinn (25), prvú transrodovú olympijskú medailistku. Členka kanadského ženského futbalového tímu je nebinárna, necíti sa byť ani mužom, ani ženou, má odstránené prsia a necháva si hovoriť len Quinn. Vraj jej odľahlo, pretože už sa neskrýva a môže zvyšovať povedomie o potrebe tolerancie.

&nbsp;
&nbsp;
&nbsp;
&nbsp;
&nbsp;