Zuzana Fialová otvorene: Kedy som uzavrela mier so svojím telom

ROZHOVOR: Zuzana Fialová ohlásila veľkú životnú zmenu

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Na stretnutie prišla Zuzana Fialová rovno z&nbsp;fitka, v&nbsp;absolútnej pohode príjemne unaveného tela. Ale nie hlavy. Po ceste sa stihla spontánne zoznámiť so ženou, ako sa ukázalo, sociálnou antropologičkou, a&nbsp;získať tak ďalšie čriepky do mozaiky rôznych pohľadov na svet. Každé miesto je pre ňu potenciálnym laboratóriom na výskum ľudského správania a&nbsp;vzťahov – ešte aj posilňovňa. „Chodím cvičiť, chcela som to skúsiť aj v&nbsp;naozajstnom fitku, aby som prekonala predsudok o&nbsp;maskulínnom toxickom prostredí,“ skonštatovala s&nbsp;úsmevom.

Čo je pre vás ešte relaxom?

Tráviť čas s&nbsp;najbližšími. Ale spôsobom, ktorý je každému príťažlivý. Takže vlastne s&nbsp;každým trávim čas inak. S&nbsp;mamou sme napríklad vášnivé hubárky a&nbsp;najlepšie je nám spolu na hubách. Ozaj, málokto vie, že keď zakvitnú orgovány, už rastú hríby... Máme svoje miesta, ktoré dobre poznáme, takže som včera nazbierala dubáky a&nbsp;urobila z&nbsp;nich večer omáčku k&nbsp;jahňacím kotletám. To bol tiež relax. Varila som priateľom, ktorých som pozvala na večeru. Sú to krásne dni voľna, keď si ho môžem takto aktívne užiť.

Nevnímajú vás ľudia skôr ako Bratislavčanku, ktorá si radšej posedí v&nbsp;kaviarni?

Ja som žena rôznych polôh. A&nbsp;neodsudzujem žiadnu činnosť, ktorá ma môže robiť šťastnou. Takže ja idem do lesa v&nbsp;teplákoch, aj do záhrady strihať stromy, okopávať, variť, ale aj do tej kaviarne, do divadla, na výstavu. Vďaka tomu, že nemám predsudky, môj život je dostatočne farebný.

Áno. Pochádzam z&nbsp;vinohradníckej rodiny, jedni starí rodičia boli kulaci, druhí boli mestskí ľudia, úradníci. S&nbsp;otcom aj s&nbsp;mamou som strávila na horách skoro celé detstvo, chalupu máme na Orave, doteraz je ešte bez vody. Takže som vlastne vždy stála dvoma nohami pevne na zemi. A&nbsp;tento druhý život, ktorý žijem, teda umelecký svet, ten som si vybrala sama. Neopustila som však ten predchádzajúci svet, iba som si herectvom a&nbsp;umením obohatila to, čo som dostala v&nbsp;rodine. 

Tak ako ja neodsudzujem vidiecke, lesné, záhradné, prírodné aktivity, tak by nemali ľudia odsudzovať ani mestské aktivity. Lebo je krásne vnímať umenie a&nbsp;ľudí, sedieť v&nbsp;kaviarni, rozprávať sa, potom si zájsť na trh v&nbsp;centre mesta...

Existuje výraz „flanér“, človek, ktorý si užíva túlanie sa mestom, hoci aj bezcieľne. Stotožňujete sa s&nbsp;ním?

Ja som flanér! Vážne. Som človek, ktorý si vie užívať mesto. Rada chodím pešo. Aj vďaka tomu, kde bývam, dokážem ísť po svojich do divadla na predstavenie, na výstavu do galérie do centra... Ale aj len samotné kráčanie ulicami bez zjavného cieľa je príjemné. Tým, že v&nbsp;Bratislave žijem odjakživa, mám tu veľkú skupinu ľudí, s&nbsp;ktorými som vyrastala, tak vždy niekoho stretnem. 

Baví ma viesť zaujímavé rozhovory, pozerať si budovy, kde je čo zasadené, sledovať, ako rastie mesto. Som mestský človek aj tým, že milujem skúmať verejné priestory, ako sú zabezpečené pre ľudí, či si je kde sadnúť, čím sa kochať, či je tieň na námestí… Ako flanér to teda skúmam. Robím to rada v&nbsp;každom meste, či je to Londýn alebo New York. V&nbsp;nich sa aj dobre orientujem, pretože majú ulice usporiadané pekne rovnomerne. Jediné mesto, ktoré ma mätie, je Paríž, ulice sú tam stočené ako do ulity, to môj mozog ešte nepoňal. (Smiech.)

Znie to príjemne, nebyť priviazaná počas týždňa v&nbsp;kancelárii...

Ale ja zasa bývam priviazaná o&nbsp;javisko, ktoré je bez slnečného svetla a&nbsp;okien. Takže ja si o&nbsp;to viac užívam dni, keď som voľná.

Javisko vás v&nbsp;poslednom čase zamestnáva aj autorsky. A&nbsp;úspešne.

Viete, vychovala som dospelého, životaschopného syna, ktorý ma viac nepotrebuje, ako potrebuje. A&nbsp;to mi oslobodilo veľkú časť mozgu. Asi štyridsať percent mozgu ženy matky sa totiž permanentne venuje otázkam ako: Kde a&nbsp;kedy má dieťa krúžok? Má prezúvky? Kedy má angličtinu? Kedy príde doučovateľ? Nezmeškali sme očkovanie? a&nbsp;tak ďalej. Takže táto časť mozgu sa mi uvoľnila a&nbsp;ešte som si uvedomila, že evolúcia spôsobuje, že žijeme oveľa dlhšie ako naši predkovia a&nbsp;mne ostáva asi 50 rokov kvalitného života. Mala by som ho teda niečím zaplniť, využijúc mozgovú kapacitu. (Smiech.) 

A tak som sa vrhla na autorské umenie. Takže maľujem a&nbsp;pustila som sa aj do divadelnej réžie v&nbsp;autorskom predstavení Generácia Z&nbsp;– Krása nevídaná, ktoré prináša otvorený pohľad na problémy mladých dievčat. Máme skvelé ohlasy, ale ostala som v&nbsp;príjemnom šoku, keď sme nedávno za hru získali cenu Grand Prix Nová dráma. Nečakala som to. Dozvedela som sa to práve v&nbsp;deň, keď sme mali premiéru ďalšej hry na zložitú tému vojny na Ukrajine s&nbsp;názvom 24, a&nbsp;nemohla som byť pri odovzdávaní ceny. Musela som na javisku potlačiť svoju radosť, pretože tá nebola podstatná, a&nbsp;sústrediť sa na to, že prinášame celkom novú tému. Bola to krásna skúška môjho ega. Dokázala som ho potlačiť. Aj to je sloboda.

Pri práci zrejme herec prirodzene potláča svoje ego, keď sa musí prevteliť do postavy?

Herectvo je ohromná práca s&nbsp;vedomím, uvedomovaním si stereotypov a&nbsp;ich potláčaním a&nbsp;aj potláčaním ega a&nbsp;mne to pomáha v&nbsp;rôznych veciach v&nbsp;živote. Potlačenie ega si môžete trénovať aj doma – predstavte si človeka, ktorého nemáte radi. Uvedomte si, ako rozmýšľa, ako koná, aké má motivácie, a&nbsp;jednu alebo dve hodiny buďte ako on – správajte sa tak, hovorte tak, používajte jeho argumenty. Možno nájdete odpoveď na to, prečo je taký, aký je, a&nbsp;budete ho vedieť pred sebou obhájiť. S&nbsp;naším vedomím a&nbsp;so stereotypmi sa dá krásne hrať, treba si len uvedomiť, že ich máme. Potom sa môžeme aj preformátovať, prestaviť, ak chceme. Skúsme byť na hodinu denne lepším človekom a&nbsp;na druhý deň možno aj na dve... A&nbsp;potom vplynúť do svojho lepšieho ja.

Lepšie „ja“ sa snažíte v&nbsp;ľuďoch prebudiť alebo udržať aj v&nbsp;predstavení 24. Dostalo názov podľa dátumu vpádu Ruska na Ukrajinu. Ako vzniklo?

Bolo to asi piaty deň vojny, keď sme sa stretli s&nbsp;kolegami na skúškach v&nbsp;divadle, ale nedokázali sme sa sústrediť. Herci pracujú s&nbsp;pocitmi a&nbsp;tie naše boli odrazu pohltené vojnou. Požiadali sme preto vedenie divadla, či by sme mohli ísť smerom k&nbsp;autorskej inscenácii. Šesť týždňov sme sa brodili témou, pred ktorou mnoho ľudí dnes zatvára oči. Aj sme si to odplakali, aj sme boli unavení, ale nakoniec nám z&nbsp;toho vyšla hra, o&nbsp;ktorej napríklad evanjelická farárka Anna Polcková povedala: „Po predstavení som potrebovala byť v&nbsp;tichu a&nbsp;rozmýšľala som nad tým, ako sa stať lepším človekom.“ Iná diváčka nám napísala: „Videla som jedno z&nbsp;najúprimnejších predstavení v&nbsp;SND.“ Ľudia sú prekvapení, že sa na predstavení dokážu aj smiať... 

Predstavením chceme dosiahnuť to, aby si ľudia uvedomili, že predstieraním, že sa nič nedeje, problém nezanikne. Vzala som si k&nbsp;srdcu slová pápeža Františka, ktorý povedal: „Nezvyknime si na to, že je vojna.“ Ak stratíme súcit, nebudeme dobrá spoločnosť, zničíme sa. Nedovoľme, aby v&nbsp;nás vyhasol oheň zhrozenia! Ublíži to aj nám, pretože vytesňovaná pravda sa bude hlásiť ako duševné nepohodlie, tenzia, úzkosti. A&nbsp;budeme sa čudovať, kde sa to berie. Aj preto sa každý deň venujem nejaký čas správam z&nbsp;Ukrajiny a&nbsp;potom sa môžem venovať svojim povinnostiam a&nbsp;životu. Najmenej, čo môžem pre tých trpiacich ľudí urobiť, je nezabúdať na nich, nepopierať fakty a&nbsp;súcitiť. Aj keď to bolí.

V&nbsp;roku 2011 ste na moskovskom letisku prežili teroristický útok, pri ktorom zahynuli ľudia. Obnovila vo vás vojna túto traumu?

Nie, nespojilo sa mi to. Ale viem, že som vtedy zažila len 20 minút toho, čo na Ukrajine prežívajú dnes ľudia. Viem si to predstaviť len približne, je to nad naše chápanie... Musím priznať, že som sa kedysi smiala misskám, ktoré mali naučenú frázu: Chcem pre svet mier. Teraz v&nbsp;mene všetkých žien, ktoré sa neprešli v&nbsp;plavkách a&nbsp;lodičkách po móle, tiež hovorím: Chcem mier.

S&nbsp;vekom a&nbsp;so skúsenosťami sa človek mení. V&nbsp;čom ste sa najviac zmenili vy?

Vo všetkom, akurát som si ponechala istú detinskosť – viem sa radovať aj plakať ako dieťa. Vedome sa nezbavujem spontánnosti, pretože je to prameň tvorivosti. Nikdy som nebola veľký nakupovač oblečenia, rada zoderiem veci, dojazdím auto do úplného konca, nepotrebujem sa prezentovať vonkajšími prostriedkami, to sa nemení. Najväčšia zmena, ktorú som urobila, je, že som omnoho, omnoho tolerantnejšia. Snažím sa chápať aj tých, ktorí štekajú na všetkých okolo. Často sa ukáže, že sú len ublížení, majú so sebou problém. Neubližujú mi ich názory, neberiem ich osobne. Ale proti niektorým postojom, samozrejme, brojím. Napríklad ako v&nbsp;predstavení Krása nevídaná, lebo si nemyslím, že každý má právo riešiť a&nbsp;komentovať ženské telo už od útleho detstva. Jedna zo silných replík z&nbsp;predstavenia znie: „Nie som si istá, či nie som v&nbsp;tomto tele iba v&nbsp;podnájme.“ 

Nečudo, že tu máme pandémiu sebapoškodzovania, bulímie, anorexie. To všetko vychádza zo stereotypného nazerania na ženské telo, ako na predajný banner pre krémy a&nbsp;oblečenie, ako na chodiacu maternicu, na ktorej politici zbierajú body. Netušia, ako to ráňa krehkú dievčenskú a&nbsp;ženskú dušu. Muži, ktorí chodia na naše predstavenia, vravia, že si mnohé veci doteraz do hĺbky neuvedomovali, a&nbsp;začínajú fandiť mladým dievčatám, lebo sú statočné.

Kedy ste vy uzavreli mier so svojím telom?

Keď sa mi narodil syn. To bol zázrak, ďakovala som svojmu telu, že vytvorilo človeka, a&nbsp;prestala som pozorovať vonkajšie znaky môjho tela. Je zdravé, prežilo bombový útok, rodilo, perfektne behá, cvičí a&nbsp;poslúcha ma. Aj to, že nepadá, je zázrak. (Smiech.) Moje telo vedome plní moje pokyny – keď som povedala, že nebude jesť cukor, poslúchlo, keď som mu povedala, že nebude piť alkohol, tak takmer sedem rokov nepilo alkohol. Potom mi syn povedal, že som nudná (smiech), tak si dnes dám „zo slušnosti“ s&nbsp;kamarátmi pohár vína.

Láska je to, čo nás drží nad vodou v&nbsp;zlých časoch. Máte jej dostatok?

Ja mám toľko lásky a&nbsp;podpory z&nbsp;rôznych smerov, až je to nespravodlivé – či už z&nbsp;rodiny, alebo aj z&nbsp;mužského sveta. Okolo mňa je tiež veľa mužov feministov, ako som ja. Aj oni chápu feminizmus ako humanizmus, majú radi ľudí a&nbsp;myslia si, že by mali mať rovnaké práva aj povinnosti...

Keď sme pri tej láske – má vám kto kúpiť ruže?

V&nbsp;mojej váze sú stále kvetiny, bývam pri trhovisku... Viete, robím prácu, ktorá má určitú hodnotu, a&nbsp;nepotrebujem byť opisovaná ako niekoho partnerka alebo manželka. Som Zuzana Fialová. Každý by mal hovoriť o&nbsp;sebe a&nbsp;nechať hovoriť svojich partnerov o&nbsp;sebe, keď majú o&nbsp;to záujem.

Muž a&nbsp;žena môžu byť jeden pre druhého dôležitým pilierom v&nbsp;živote. Chápete to tak aj vy?

Uvedomujem si, že je to pre ľudí obrovské šťastie, keď sa nájdu. A&nbsp;nemali by si to nechať nikým a&nbsp;ničím pokaziť. Ale aj tak by človek nemal zabúdať na to, že on sám by sa mal mať rád. Keď sa má rád a&nbsp;žije zaujímavý život, ostatní sa radi pridajú. A&nbsp;nemusí ísť zrovna o&nbsp;partnerské pridanie sa. Taký človek nikdy neostane sám, lebo je to nákazlivé. Mienka o&nbsp;samej sebe je veľmi nákazlivá!

Vy ste mali niekedy o&nbsp;sebe nízku mienku alebo boli na dne?

Nízku mienku? Ja sa veľmi nepozorujem a&nbsp;nekomentujem. Ale bola som, samozrejme, „dole“. Keď mi zomrel otec, bolo to ťažké a&nbsp;ani v&nbsp;práci to nie je vždy úplne podľa mojich predstáv. Ani nemôže, veď ja neriadim tento svet. Niekedy treba „prekusnúť“ isté veci. Ale mám svoje útočisko – idem domov a&nbsp;tam mám knižky a&nbsp;plátna. (Smiech.) Každý deň vstávam o&nbsp;pol šiestej a&nbsp;do desiatej maľujem. Je to však dosť nákladný koníček pre takého megalomana, ako som ja, ktorý maľuje na plátna s&nbsp;rozmermi aj 180 x 90 centimetrov.

Predávate ich alebo rozdávate?

Ešte si na nich sedím, prezerám ich, lebo o&nbsp;mne veľa vypovedajú, o&nbsp;mojich pocitových fázach. Moje obrazy sú ako obrí denníček, ktorý sa ťažko listuje. (Smiech.) Niekedy som do maľovania ponorená natoľko, že sa o&nbsp;piatej popoludní spamätám, že som ešte nejedla. Je to príjemný „flow“. 

Minule mi môj syn zložil kompliment: „Žiješ jeden z&nbsp;najlepších životov, ktorý poznám, pretože tvoja práca ti je zábavou. Ty vlastne ani nevieš, kedy pracuješ.“ A&nbsp;to je krásne, takto sa má žiť. Buďte šťastné bytosti a&nbsp;to bude dobrým príkladom pre deti a&nbsp;blízkych, ktorí sa budú snažiť to zopakovať. To však neznamená, že ma syn nevidel plakať... Aj to je zdravé.

Zuzana Fialová otvorene: Kedy som uzavrela mier so svojím telom

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Zuzana Fialová otvorene: Kedy som uzavrela mier so svojím telom

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Tajomstvo manželstva Tatiany Drexler: Ako som zistila, že je to ten pravý

Rozvedená herečka Lucia Hurajová: Čo ju zachraňuje v ťažkom období

Petra Maxin o boji Otta Weitera s rakovinou: Čo pred ním skrývala

Šokujúco otvorená spoveď Andy Pavlík Timkovej: Prispela som k rozbitiu rodiny

ROZHOVOR Matúš Kvietik otvorene o boji s depresiou: Prichádzajú aj najhoršie myšlienky

Adela Vinczeová môže byť už zajtra vystavená vážnemu rozhodnutiu. Zmenilo by jej život

Výber pre vás