Tajomstvo manželstva Tatiany Drexler: Ako som zistila, že je to ten pravý

Porotkyňa Let's Dance Tatiana Drexler: S manželom naháňam podvodníkov

Porotkyňa  Let's Dance Tatiana Drexler o manželstve: Kedy zistila, že je to ten pravý

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Vyštudovaná matematička, špičková tanečnica, ktorá v&nbsp;roku 1987 emigrovala s&nbsp;vtedajším manželom a&nbsp;tanečným partnerom do západného Nemecka, zažila aj obdobie zúfalstva. „Bolo to miestami na psychiatriu, lenže ani na toho psychiatra som nemala peniaze. A&nbsp;aj keby som mala, nerozumiem mu,“ spomína.

Po rozchode s&nbsp;mužom ostala v&nbsp;cudzom svete sama, navyše s&nbsp;dlhmi. Pozbierala sa. „Plakaním som vtedy stratila asi týždeň a&nbsp;potom som začala konať. Keď je zle, snažím sa zostať racionálna a&nbsp;robiť krok za krokom tie najdôležitejšie úkony. Tomu ma naučila aj matematika. Skrátka, keď príde životný problém, mechanické vykonávanie vecí, robenie drobných rozumových rozhodnutí zabráni tomu, aby sa psychika zrútila,“ hovorí.

Myslíte si, že aj tanec, ktorý už roky robíte, zohral úlohu v&nbsp;tom, že ste v&nbsp;zdraví prežili ťažké životné chvíle?

Tanečný šport je veľmi dôležitý pre život. Naučí vás tvrdo pracovať, myslieť tímovo, robiť kompromisy, ísť za svojím cieľom, ale aj otvoriť sa všetkým emóciám.

Keď v jednom z kôl Diana Mórová tancovala na hudbu z&nbsp;filmu Schindlerov zoznam, uvoľnili ste emócie a&nbsp;plakali ste...

Áno, moje maskérky sa nepotešili. (Smiech.) Viete, v&nbsp;našej rodine som bola za plačku, aj dnes keď plačem, stojí to za to. Myslím, že človek sa nemá za svoje emócie alebo strachy hanbiť, dnes si už nerobím problémy s&nbsp;tým, čo si ľudia myslia. Ale boli časy, keď som si nemohla dovoliť ukázať strach najmä v&nbsp;profesionálnom živote, pretože mnohí by to boli využili.

Z&nbsp;čoho ste mali alebo máte strach?

Stačí povedať slovo emigrácia a&nbsp;môžeme začať písať o&nbsp;strachoch knihu. Celé desaťročia som sa nemohla zbaviť existenčného strachu, strachu z&nbsp;toho, že sa nebudem správať tak, aby som zapadla do prostredia, nevytŕčala, bola zložkou, ktorú si nikto nevšimne. No a&nbsp;keďže som vyrastala na propagande „dobrý Rus a&nbsp;zlý Západniar“, keď som videla na ulici nemeckú armádu, skoro som umrela od strachu. Napriek tomu, že bol mier... No a&nbsp;teraz je tu vojna na Ukrajine, ktorá obnovila spomienku na tanky na ulici v&nbsp;Martine v&nbsp;roku 1968. Pamätám si na to, hoci som mala len päť rokov.

Vo vašom tanečnom klube v&nbsp;Hannoveri ste vždy trénovali aj ruské deti či dospelých. Aká je tam atmosféra teraz?

Priznám sa, tak ako svet nerozoznáva Slováka, Čecha a&nbsp;Slovinca, ani ja som si donedávna nerobila veľký problém z&nbsp;toho, kto je v&nbsp;našom klube Rus a&nbsp;kto Ukrajinec, lebo všetci z&nbsp;bývalého Sovietskeho zväzu hovoria po rusky. Hovorila som s&nbsp;nimi po rusky, aspoň som sa zdokonalila. Ale už keď sa schyľovalo k&nbsp;vojne, radšej som ich začala dusiť nemčinou alebo angličtinou, pretože som nevedela, kto je Rus a&nbsp;kto Ukrajinec. Neviem, čo si o&nbsp;tom mysleli, ale zdalo sa mi to ohľaduplné. Teraz, keď máme aj v&nbsp;našom klube v&nbsp;Hannoveri deti utečencov, opäť tú ruštinu používam, aby sme sa rýchlejšie dorozumeli. Sú to smutné príbehy. Za všetky jeden. Ukrajinka Ljuba mi priviedla štrnásťročného syna Artura. Má ešte malú dcérku a&nbsp;doma ostali dvaja dospelí synovia. V&nbsp;Kyjeve bol jej Artur zvyknutý trénovať každý deň. Tak som ho vzala a&nbsp;Ljuba je vďačná, má v&nbsp;tom čase aspoň priestor, aby plakala... Artur je v&nbsp;pohode, dokonca protestoval, že mu chcem prideliť novú tanečnú partnerku, lebo on sa predsa o&nbsp;týždeň vracia do Kyjeva a&nbsp;tam má svoju. Ako poviete štrnásťročnému decku, že ten svoj Kyjev tak skoro neuvidí?

To chce veľa vnútornej sily. Máte ju vždy?

Je to ťažké, pomáha mi aj to, že idem do Bratislavy na Let‘s&nbsp;Dance, kde som aspoň na chvíľu odľahčená od tých ťažkých vecí. A&nbsp;keď sa opäť vrátim do tanečnej školy, snažím sa mať pri deťoch dobrú náladu, robiť kraviny a&nbsp;motivovať ich, aby nemali čas rozmýšľať. Ale potom, keď odtrénujem Artura, sadnem si do auta a&nbsp;po ceste domov plačem.

Keď prídete domov, aspoň vám manžel utrie slzy.

Manžel mi je veľkou oporou, ja ho mám tak veľmi rada! Ak existuje pravá láska, tak toto je ono. Ale môj muž si ku mne rozhodne nesadne a&nbsp;nepoplače si so mnou, je to pragmatik, ktorý má aj zmysel pre humor. Keď ma na začiatku vojny na Ukrajine chytil žiaľ a&nbsp;spomenula som si na tie ruské tanky v&nbsp;Martine, povedala som mu, že sa musíme aj my zbaliť a&nbsp;niekam utekať, pokojne reagoval: Tánička, kam pôjdeme? Bojovať budeme... On nie je ten, čo by utekal z&nbsp;akejkoľvek situácie, nerobí si starosti s&nbsp;tým, aby sa ľuďom páčil. Má svoje morálne nastavenie, a&nbsp;keď sa mu zdá, že má niekomu vynadať, tak mu vynadá. To by som zasa nedala ja. Aj v&nbsp;ťažšej situácii vie povedať kravinu, rozosmiať ma. On je taký neovplyvniteľne svoj. Sme každý trochu iný a&nbsp;to je zdravé. Každý, kto by si prečítal knihu od Donny Tarrtovej Stehlík alebo si pozrel rovnako pomenovaný film, pochopil by, o&nbsp;čom hovorím.

FOTO najväčšej lásky Tatiany Drexler nájdete vo fotogalérii.

Je to o&nbsp;ľuďoch, ktorí sa mali v&nbsp;mladosti radi a&nbsp;stretávajú sa, keď sú už dospelí. Zistia, že nemôžu spolu žiť, hoci sa stále veľmi milujú, lebo keby to urobili, doslova zomrú. Sú totiž obaja príliš emocionálni a&nbsp;závislí od všelijakých dogiem. Film je skrátka o&nbsp;tom, že rovnakosť nie je cesta, každý z&nbsp;nás potrebuje niekoho, kto mu otvorí aj iné cesty do života. Tak ako ich mne otvoril môj muž Hartmut. A&nbsp;pritom sa necítim obmedzovaná a&nbsp;ani sa nesnažím obmedzovať jeho. Vlastne by som ani nemala šancu. Keď chce bojovať, ja ho nedonútim utiecť. (Smiech.)

Ak chceme byť trochu patetickí, povieme, že vaše súčasné partnerské šťastie je vykúpené predchádzajúcim trápením a&nbsp;bezradnosťou, do ktorých vás život dostával. Je to veľké šťastie, že ste Hartmutovi Hoppovi ťukli auto na parkovisku a&nbsp;zoznámili sa tak.

Akéže vykúpenie? Ja som som po rozvode aktívne zháňala chlapa, nesedela som v&nbsp;kúte a&nbsp;nečakala na princa. Robila som všetko pre to, aby som ho našla. Hartmut bol jeden z&nbsp;mnohých ľudí, ktorých som denne stretla. Ja som sa potom pre neho vedome rozhodla.

Čo rozhodlo, že chcete byť práve s&nbsp;ním?

Myslím, že už po mesiaci som vedela, že je to ono, naozajstná láska. Páčila sa mi tá jeho nezávislosť. Definitívne rozhodol asi moment zistenia, že Hartmut nemá vôbec žiadne predsudky. Po týždni ma zobral na rodinnú oslavu. Videla som, akí sú to od srdca dobrí ľudia, ktorí ma prijali. Bola som v&nbsp;tom čase zranená, vytrhnutá z&nbsp;koreňov a&nbsp;odrazu som prišla do veľkej rodiny, kde sa majú všetci radi, pekne sa k&nbsp;sebe správajú a&nbsp;vedia si jeden z&nbsp;druhého urobiť žarty. Až ma to prekvapilo v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Nemcami. Aj to je pre mňa prejav lásky. Skrátka, prijali ma bez predsudkov a&nbsp;už v&nbsp;tom čase nemohol nikto povedať, že by som išla po niečích peniazoch. Vtedy som už mala svoje. Vlastne Hartmut nemá dodnes predsudky k&nbsp;žiadnym národom, jeho mozog to vôbec nerieši. Myslím, že bolo pre neho aj šťastím narodiť sa na dedine, vyrastal v&nbsp;jednoduchom pozitívnom prostredí a&nbsp;dnes prakticky nevidí v&nbsp;ničom problém. Je veľké šťastie tak žiť, ja mu to závidím. (Smiech.) Ale mal aj veľké šťastie, že ma stretol.

Áno, okrem iného ste mu ukázali, že existujú aj problémy...

Áno, presne na to ma potreboval. Ale on tie moje problémy neberie vážne, uprace ich vetou: Ále, prosím ťa, to sa zvládne. (Smiech.) Teraz vážnekaždej žene by som zo srdca dopriala partnera, ktorého by mala rada a&nbsp;on ju. Keď som bola v&nbsp;živote sama, bola som naozaj hlboko nešťastná, nie som človek stvorený žiť osamote. Poznám však veľa žien, ktoré majú taký vzťah ako ja, preto si nemyslím, že to, čo máme s&nbsp;Hartmutom, je niečo zvlášť výnimočné.

Keď cestujete do Bratislavy na prenosy Let‘s&nbsp;Dance, čím vás doma privíta?

Čím ma privíta? Sedí pri počítači, robí si svoju prácu a&nbsp;je prekvapený, že už som tu. (Smiech.) On cestuje do Bratislavy so mnou, takže ma čaká v&nbsp;hoteli a&nbsp;vždy niečo kúpi na jedenie, naservíruje... Na prenosy nechodí, stále sme opatrní pre kovid.

Takže sa nezvyknete odlúčiť nadlho?

Určite nie. Prakticky sme spolu ešte aj vtedy, keď on ide za svojou prácou do terénu. Hartmut nevie byť bez roboty. Už pár rokov má súkromnú firmu, ktorá sa zaoberá ekonomickou kriminalitou. Naháňajú ľudí, ktorí iných podviedli, okradli o&nbsp;peniaze či duševné vlastníctvo. Keď mám teda čas, pridám sa k&nbsp;nemu a&nbsp;k&nbsp;jeho kolegom. Niekedy sedíme nad počítačmi, rozprávame sa, rozmýšľame, čo podniknúť. Občas mám pocit, že sa do toho zapájam až príliš aktívne, ale zatiaľ mi nenadávajú. Azda by povedali, keby som zavadzala. Mňa to veľmi baví, niekedy by som to robila aj namiesto mojej práce. (Smiech.)

Asi sa spolu nenudíte, však?

Ešte sa nám to nestalo, ale ktovie, čo čas prinesie.

Pred vojnou na Ukrajine nás valcovala téma kovidu, ktorý ešte nezmizol. Keď už sme spomínali tie strachy - čoho ste sa v&nbsp;prvých vlnách báli najviac?

Mala som jediný strach. O&nbsp;ľudí. Ale hlavne o&nbsp;to, aby neochorel a&nbsp;nezomrel niekto z&nbsp;mojich blízkych, koho mám rada. Preto som sa snažila dodržiavať všetky predpisy. Ale inak to bol čas, ktorý ma vlastne zbavil iného strachu, strachu z&nbsp;budúcnosti. Povedala som si: Táňa, aj keď nebudeš nejaký čas pracovať, vôbec nič sa nestane, stále máš z&nbsp;čoho žiť a&nbsp;niečo sa vždy nájde. A&nbsp;vlastne odmalička som snívala o&nbsp;dvoch rokoch prázdnin, ako som to čítala u&nbsp;Jula Verna. No a&nbsp;teraz som ich dostala. V&nbsp;živote sa striedajú rôzne obdobia, beriem veci, ako prídu.

Ste určite rada, že sa rozbehol normálny život a&nbsp;s&nbsp;ním prišlo aj viac práce. Povedali ste si v&nbsp;nejakom momente, že je toho zasa až priveľa?

Viete, ja nerobím rozdiel medzi voľným časom a&nbsp;prácou v&nbsp;tom zmysle, že vo všetkom, čo robím, viem nájsť bod nadšenia. Nech je to čokoľvek. Aj keď si ľahnem unavená večer do postele, ráno vstanem a&nbsp;s&nbsp;láskou robím, čo príde na rad. Viem sa tým zabaviť. Veď ja dokonca spomínam ako na pekný čas aj na to, ako som na vysokej škole dva týždne v&nbsp;kuse ležala v&nbsp;číslach na predmete štatistika. (Smiech.)

Je niečo, o&nbsp;čom sa dá povedať, že vám v&nbsp;konečnom dôsledku najviac pomohlo vyliečiť životné rany?

Nesnažila som sa ich nijako vyliečiť. Myslím, že životné rany sa v&nbsp;skutočnosti vyliečiť nedajú. Uvedomila som si to teraz, keď sa začala vojna na Ukrajine a&nbsp;ja som opäť dostala strach z&nbsp;tankov. Rany niekde hlboko v&nbsp;nás zostávajú a&nbsp;vrátia sa v&nbsp;nečakaných momentoch.

Tajomstvo manželstva Tatiany Drexler: Ako som zistila, že je to ten pravý

Katarína Čulenová

Autor článku

Katarína Čulenová

Plus TV

Neuveríte, čo na seba nabonzovali Lelkesovci: Ako obstáli v našom kvíze?

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás

Tajomstvo manželstva Tatiany Drexler: Ako som zistila, že je to ten pravý

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Zaskočená porota Let´s Dance: Tatiana Drexler neudržala slzy

Let's Dance: PRVÉ FOTO Koleníka v kroji - holý pupok a opasok prekliato nízko

5. kolo Let's Dance: Ján Koleník zaskočil všetkých jednou vetou

FOTOGALÉRIA z Let´s Dance: Dve ženy sa zrazili v rovnakom oblečení

Tanečnica Dominika Rošková: Pozrite, čo urobila SO SYNOM Adama Bardyho

4. kolo Let´s Dance: Aicha vypadla, Bardy odhalil hruď a partner Cibulkovej šokoval úprimnosťou

Nádherná Kamila Magálová zrecyklovala róbu: Pozrite, ako vyzerala pred štyrmi rokmi

Autor článku

Katarína Čulenová

Plus TV

Neuveríte, čo na seba nabonzovali Lelkesovci: Ako obstáli v našom kvíze?

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás