Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Jozef Banáš sa pred Vianocami nakazil spolu s manželkou Máriou novým koronavírusom. Jeho stav sa natoľko zhoršil, že musel stráviť v nemocnici na Kramároch nejaký čas aj na kyslíku. Dnes sa už doliečuje doma.&nbsp;

Ako sa cítite aktuálne?

Poznám v&nbsp;živote jediný čas, a&nbsp;to je teraz, minulosť ani budúcnosť nie sú, takže sa cítim, ako vždy teraz, dobre. Reálne, pokiaľ ide o&nbsp;koronu, dýcha sa mi zo dňa na deň lepšie a&nbsp;držím palce každému, kto na ňu ochorie.

Čo vám spôsobuje najväčšie problémy fyzicky?

Nastal zaujímavý úkaz – úbytok nielen váhy, ale najmä energie, takže to s&nbsp;fyzickou námahou nepreháňam, ale nútim sa do nej – najmä do pohybu do kopca v&nbsp;záhrade, aby som do tela pumpoval kyslík. Naozaj, prekvapujúco rýchlo sa unavím, nastal prudký pokles fyzickej výkonnosti, kým pred covidom som dal sto kľukov, teraz mám čo robiť s&nbsp;tridsiatimi. Musím byť trpezlivý. Už však dosť vysokým tempom a&nbsp;s&nbsp;nadšením píšem novú knihu.

A čo duša? Čo vám spôsobuje najväčšie problémy psychicky?

Keď si pomyslím na bolesť a&nbsp;utrpenie, ktoré je okolo nás, tak môj covidový problém je veľmi relatívny.

Na Facebooku ste sa pochválili, že ste sa stali najprekladanejším slovenským autorom v Česku, a robíte reklamu aj iným svojim aktivitám. Nad vodou vás zrejme, viac ako inokedy predtým, držia knihy. Však?

Pre každého autora je písanie tým, čo ho drží nad vodou. Tvorivosť je základným energetickým zdrojom každého človeka. Jeden píše, druhý varí, tretí sa stará o&nbsp;chorých a&nbsp;to človeka povznáša. Písanie mi dodáva energiu práve vo chvíľach nepohody. Považujem písanie za aktivitu, pri ktorej pracujem na sebe, podobne ako záhradník pracuje v záhrade, pričom zušľachťuje aj seba. Energeticky ma už niekoľko mesiacov nabíja román o&nbsp;Tomášovi Baťovi zakladateľovi, ktorý píšem podobným motivačným spôsobom, ako som písal o&nbsp;Štefánikovi. Keď žijete v&nbsp;myšlienkovom svete Baťu či Štefánika, problémy prekonávate ľahšie.

To, čo ste v posledných týždňoch skúsili, by určite vydalo na román. Preblesklo vám hlavou, že napíšete raz o zažitom?

Bola to zaujímavá skúsenosť, som životu vďačný za túto otcovskú facku, keď už možno moja pýcha vrhala na moju cestu priveľký tieň, prestal som sa orientovať a&nbsp;ktosi ma vrátil na cestu. V&nbsp;každej mojej knihe píšem o&nbsp;zažitom, takže celkom iste sa aj táto skúsenosť v&nbsp;niektorej z budúcich kníh objaví.

Určite je vo vás ešte množstvo emócií. Keď sa pozriete dozadu, ktoré momenty od prepuknutia choroby ostanú vo vás navždy?

Objektívne musím povedať, že som svoje ťažkosti nepovažoval až také ťažké, za aké ich označili lekári. Ale vraj som typ, ktorý veci zľahčuje... Najsilnejší zážitok je nepochybne z&nbsp;nemocnice – uvedomenie si, čo pre chorých robia lekári, sestričky aj technický personál. Už len to, že títo skvelí ľudia sú celé hodiny navlečení do covidových skafandrov, v&nbsp;ktorých sa potia, a&nbsp;už len vykonanie malej potreby si vyžaduje zložité vybaľovanie a&nbsp;následné opätovné zabalenie, je obdivuhodné.

Navyše sú sami vystavení riziku, nervozite pacientov, psychickým tlakom. Rovnaký stereotyp dni, mesiace... Nikto nevie, kedy sa to skončí a&nbsp;oni idú a&nbsp;idú... Toto poznanie ma dojalo, skláňam sa pred týmito ľuďmi a&nbsp;zo srdca im ďakujem.

Keď človek vážne ochorie, pre celú rodinu je to veľká psychická záťaž. Vaša dcéra Adela sa navyše vyjadrila, že je to pre ňu psychicky náročnejšie, pretože vás nakazila, lebo nenosila rúško. Ako vnímate túto Adelinu vnútornú výčitku, s ktorou vyšla aj von?

Adelka nemá najmenší dôvod na výčitky – nosila nám nákupy, pomáhala mame v domácnosti, keďže to dostala aj manželka. Naopak – sledujúc rastúci počet prípadov si myslím, že sme teraz v situácii, keď to už máme v istom zmysle za sebou – sme premorení, a aj podľa mojej lekárky sme si vytvorili protilátky. Vďaka nej som dostal ten najúžasnejší vianočný dar – čas na premýšľanie v prostredí nemocnice a mám silný pocit, že som sa opäť v živote posunul. Myslím si, že sa stalo presne to, čo sa stať malo. Pokračovanie na ďalšej strane.

Mnoho ľudí, ktorí prešli vážnym ochorením, hovoria, že im choroba niečo dala. Je to podľa vás len fráza, istá náplasť na katastrofu, ktorú musí človek nejako prijať?

Každý, kto prešiel ťažkou fyzickou a&nbsp;mentálnou situáciou (trebárs chorobou), mi dá za pravdu, že človek sa najviac zamýšľa a&nbsp;posúva v&nbsp;takejto situácii. Mám jednu životnú skúsenosť spred tridsiatich rokov s&nbsp;chorobou a&nbsp;čas strávený v&nbsp;nemocnici ma vtedy výrazne posunul. Choroba je odkaz, ktorý máme analyzovať, pýtať sa, prečo prišiel. Ak nebudeme posolstvo choroby analyzovať, ale len slepo sa spoliehať na lekárov či lieky, zo žiadnej choroby sa nevyliečime. Myslím si, že ľudstvo sa vôbec dostáva do fázy, keď si musí intenzívnejšie klásť otázky o&nbsp;zmysle života, neustáleho naháňania sa, súťaženia, konzumovania.

Ale všetko je relatívne. Sedliak nosil vodu od studne v&nbsp;deravom vedre a&nbsp;bol nešťastný, že kým prišiel domov, takmer všetka mu vytiekla. Ukázalo sa však, že popri jeho ceste vyrástli vďaka diere vo vedre tie najkrajšie kvety. Je dosť možné, že aj zmysel covidu si uvedomíme až po čase.

Dá sa teda povedať, že choroba má zmysel?

Choroba má zásadný zmysel a&nbsp;poslanie, ak ju beriete ako odkaz, ktorý máte pochopiť. Môj pohľad na covid je napríklad dnes už iný, posunulo ma to ďalej...

Objavili ste v sebe niečo, o čom ste netušili? Čím ste sám seba prekvapili? Reakciou, zmýšľaním, obavami o manželku, ktorú určite milujete, ale ako asi každý, kto žije spokojný život s partnerom, možno aj vy ste doteraz brali ako samozrejmosť, že ste zdraví a ste tu jeden pre druhého.

Veľa som sa zamýšľal nad strachom. Je to aj téma môjho ostatného románu Nádherná smrť v&nbsp;Altaji, kde hovorím, že človek sa denne od chvíle, ako vstane, do chvíle, ako si líha, bojí. Bojí sa závisti, neúspechu, straty blízkeho, odhalenia, prehry, choroby, smrti. Primárny je strach zo smrti. Na Altaji hovoria – vo chvíli, keď tvoj strach navždy spočinie v&nbsp;zemi, začneš tancovať s&nbsp;bohmi. Keď sa človek prestane báť – oslobodí sa.

Isteže som sa bál o&nbsp;manželku, ale vždy som si hovoril – všetko je tak, ako má byť. Za viac ako päťdesiat rokov spoločného vzťahu prejdete toľkými dramatickými situáciami, že každá nová, ktorá vás postretne, je vlastne len potvrdením sily vášho vzťahu, vašej lásky. V&nbsp;románe z&nbsp;Altaja píšem: Život je tanec, ktorý sa začína narodením a&nbsp;končí sa smrťou. Na začiatku si pán život vyberie za partnerku pani smrť a&nbsp;vedie ju až do konca. Tam sa to obráti a&nbsp;pani smrť ďalej vedie pána život. A&nbsp;tak tancujú až dovtedy, kým obaja nesplynú do jedného, keď prestane polarita, budú jedným celkom, život bude smrť a&nbsp;smrť bude život. Ak toto pochopíte, prestanete sa báť.

Čo urobí s človekom pocit ohrozenia života? Každý máme určite rôznu mentálnu výbavu, ale čo to urobilo s vami?

Nemám pocit, že by som bol býval v&nbsp;ohrození života. Aspoň tentoraz nie. Vo vážnom ohrození života som bol pred pár rokmi, keď ma manželka s&nbsp;Adelkou a Tošom Bezdedom objavili vo vani v&nbsp;bezvedomí pod vplyvom kysličníka uhoľnatého zo starého bojlera. Adela, Tomáš a&nbsp;manželka zachovali vtedy neskutočný pokoj a&nbsp;s&nbsp;lekármi ma zratovali. Tam to bolo už dosť na lopate...

Po tej udalosti som sa tiež posunul, začal som byť vnímavejší. Riziko však spočíva v&nbsp;tom, že keď nebezpečenstvo pominie a&nbsp;človek sa vráti do normálu, začne byť taký nevďačný, aký bol dovtedy. Vďačnosť, pokora a&nbsp;láska k&nbsp;blížnemu by mali byť našou dennou výbavou.

Prvý raz v živote ste boli na Štedrý večer sám. Hovoríte, že to bol jeden z najväčších darov, pretože ste si uvedomili hodnotu času. Môžete to viac rozviesť?

Čas je ten najväčší dar, ktorý človek príchodom na tento svet dostal. Je neuveriteľné, ako ho dokážeme premárniť. Neuvedomujeme si, že čas existuje len vtedy, keď ho zmysluplne napĺňame. Nenaplnený čas neexistuje, akoby nebol. Čas ani my. Zvláštne je, že každý z&nbsp;nás sa chce dožiť vysokého veku, ale vlastne ani nevie načo. Snažím sa žiť tak, aby mi ani jediná sekunda môjho života nevyčítala, že som ju naplnil prázdnotou.

Má teda pre vás čas dnes inú hodnotu ako pred mesiacom?

Celkom iste má čas pre mňa po tejto covidovej záležitosti iný rozmer ako predtým. Prinajmenej plynie pomalšie.

Máte pocit, že ste so svojím životným časom doteraz nakladali niekedy zle?

Niekedy žijem zmysluplnejšie, inokedy menej, niekedy som šťastnejší, inokedy menej, ale tak to presne má byť. Aj pre tento čas platí – čím je život ťažší, tým lepšie ho musíme žiť. Odrazu zistíme, že je celkom fajn. Je mi jasné, že základným princípom nášho života je rovnováha. Na východe mu hovoria karma, na západe: Čo dáš – to sa ti vráti. Aj v&nbsp;nemocnici som sa snažil rozdávať úsmevy, len nemám dôkaz, či ich sestričky opätovali, pretože mali tváre obalené v&nbsp;covidových maskách. Ale ja viem, že sa usmievali. Cítil som to.

V emotívnom videu na Facebooku, v ktorom ste poďakovali zdravotníkom za záchranu, hovoríte o tom, že ste si uvedomili silu rúk, do ktorých sa vkladáme, keď to najviac potrebujeme. „Ten, kto sa o nás stará, a ten ktorý nás hladí, tak ten vie, že to potrebujeme... Ja som sa prestal báť,“ dodávate. Naozaj?

Ani v&nbsp;jedinom okamihu som nemal strach zo smrti. Proste som dôveroval Najvyššiemu. Pochopil som, že vôľa jednotlivca je síce silná, ale vôľa osudu je silnejšia. To neznamená, že sa budem k&nbsp;životu stavať fatalisticky, len som si uvedomil, že patrím do celku, do jednoty, ktorej pravidlá musím dodržiavať, aby to celé fungovalo.

Keď ma záchranka brala do nemocnice, bol som veľmi dehydrovaný, naozaj si len matne pamätám, čo sa vtedy dialo. Ale rozhodne sa pamätám na ten intenzívny pocit bezpečia, keď ma položili do postele. Cítil som sa v bezpečí, vnímal som prítomnosť lekárov a sestričiek. Povedal som si, panebože, už som v ich objatí, tu sa mi nemôže nič zlé stať. Zažíval som v nemocnici veľmi silné emócie dojatia z toho, ako sa o mňa starali...

ROZHOVOR: Jozef Banáš o strachu zo smrti, čo sa udialo v nemocnici, aj o výčitkách Adely

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

ROZHOVOR: Jozef Banáš o strachu zo smrti, čo sa udialo v nemocnici, aj o výčitkách Adely

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

V Adelinom hlase cítiť výčitku: Nakazila som oboch rodičov. Otec skončil v nemocnici

Viktor Vincze opísal, čo s ním robí koronavírus. TOTO ešte nezažil

Adela Vinczeová prehovorila o tom, ako nakazila rodičov. Jozef Banáš skončil v nemocnici

Rozkošná foto z gauča Vinczeovcov - konečne to prišlo

Moderátorka Adela Vinczeová: Svokre dala poriadne zabrať

Jozef Banáš vo videu z nemocnice: Bola vo mne pýcha

Šialený útok na Viktora Vinczeho s COVIDom: Koľko ti zaplatili?

Výber pre vás