Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Bude to už rok, ako vtrhol do rodiny sestier Lucie a Lenky kovid. Ich mama Soňa Skupeňová zo Žiliny patrila k tým, ktorí pracovali z domu a nechodili celé mesiace ani len do obchodu, aby sa nenakazili. Nestýkala sa s dcérami ani vnúčatami... Napriek tomu si ju vírus našiel.

Zrejme vtedy, keď vychádzala z paneláku na prechádzku so psom. Domáca liečba, ktorú jej naordinovala obvodná lekárka, však nezaberala, a tak jej jedného dňa zavolali dcéry Lucia a Lenka kovidovú sanitku. Dostala infúziu a povzbudivé slová. Úľava prišla, ale len na jeden deň. Potom odišla do nemocnice a už nikdy sa z nej nevrátila.

Naposledy milovanú mamu počuli jej dcéry krátko predtým, ako ju lekári zaintubovali. Infekcia, ktorá sa rozšírila z jej pľúc do tela, definitívne zvíťazila ôsmeho marca. Na rozdiel od niektorých iných rodín, ktoré sa lúčili so zavretou rakvou s blízkym v patologickom vreci, mohli Lenka a Lucia pochovať svoju mamu v jej šatách a naposledy sa s ňou rozlúčiť aspoň pohľadom. Dotyk bol zakázaný.

Podobné príbehy píše kovid každý deň. Aj dnes. Práve preto, aby sa nezliali len do suchých číselných štatistík, ktoré pôsobia na spoločnosť akosi znecitlivejúco, Lenka Straková a&nbsp;Lucia Ďurajková neostali so svojím žiaľom samy.

Ich mená dnes pozná celé Slovensko vďaka tomu, že založili občianske združenie Skutočné obete. V&nbsp;rámci združenia podnikajú kroky na to, aby vznikol centrálny národný pamätník obetí pandémie kovidu, a&nbsp;aj naďalej sa chystajú vysádzať lipy v&nbsp;mestách a&nbsp;obciach po celom Slovensku. Zo stromov sú živé pietne pamätníky, symbolicky dýchajú za tých, ktorí tu už nie sú, a&nbsp;poskytujú miesto na spomienku pre tých, ktorí tu bez nich ostali.

Navyše, sestry neustále kultivujú a&nbsp;udržiavajú facebookovú podpornú skupinu Rodiny a&nbsp;priatelia obetí covidu-19 pre ľudí, ktorí stratili blízkych. Má viac ako 600 členov a&nbsp;ďalších vyše sto čaká na prijatie. Každého totiž starostlivo preveria, aby sa do skupiny nedostali takí, ktorí by zľahčovaním alebo odsudzovaním narušili bezpečie ľudí, odkrývajúcich svoje boľavé vnútro.

Obe sestry majú svoje rodiny s&nbsp;malými deťmi, svoje povolanie, nie sú to profesionálne psychologičky, trénované na záťažové situácie. Po roku, ako do ich života vstúpil kovid, je namieste otázka, či nie sú unavené z&nbsp;neustálej prítomnosti ťažkej témy.

Na margo facebookovej skupiny pozostalých a&nbsp;priateľov Lucia poznamenáva: „Bolesť sa zdieľaním zmenšuje. Na jednej strane je náročné vnímať osudy iných ľudí, pretože my to prežívame nanovo s&nbsp;nimi. Na druhej strane vidíme, aká obrovská vlna podpory sa vždy zdvihne, ak niekto napíše, že má ťažkú chvíľu alebo sa nevie s&nbsp;niečím vyrovnať. Jedna z&nbsp;našich členiek nám krátko po založení skupiny povedala: ,Čo tam sama nenapíšem, to si tam prečítam.‘ Skrátka, máme príjemný pocit z&nbsp;toho, že ľudia sa vedia navzájom podržať. Rozumieme si, lebo je to zároveň príbeh nás všetkých.“

Lenka dopĺňa: „Každý si svoju cestu musí prejsť sám, ale je dobre, ak po rovnakej ceste kráča niekto druhý, kto vám ponúkne oporu. Aj pre mňa je táto podporná skupina jedným z&nbsp;prostriedkov, ako sa vyrovnať so stratou.“

Kým sestry otvorili facebookovú skupinu, nahliadli do podobných v&nbsp;zahraničí. „Nevedeli sme si vtedy celkom predstaviť, čo to bude obsahovať. Pri takýchto projektoch je isté riziko, že energia, ktorú vydáte, vám môže chýbať,“ hovoria.

Priznávajú, že sú momenty, keď by slovo kovid najradšej ani nepočuli. Priznávajú aj to, že skupinové terapie, ktoré vedie psychologička, plánovali pôvodne organizovať každý týždeň, no zistili, že je to extrémne náročné na vnútorné spracovanie. Dávajú si teda väčšiu časovú pauzu.

Napriek emočnej záťaži, všetky iniciatívy, ktoré rozbehli, sú pre ne aj istou formou záväzku a&nbsp;nestratili pre ne zmysel. „Na jar plánujeme opäť začať s&nbsp;vysádzaním líp. Počas uplynulej jesene sme ich vysadili 21. V&nbsp;priebehu šiestich týždňov sme boli na trinástich miestach na celom Slovensku, niekedy aj tri dni po sebe,“ hovorí Lenka.

Každé zasadenie lipy, pri ktorom sa stretli s&nbsp;predstaviteľmi samospráv, so starostami, s&nbsp;lekármi a&nbsp;pozostalými, ich utvrdilo v&nbsp;tom, že netreba prestať. „Výsadbu lipy mnohí vnímajú ako malý pietny akt, o&nbsp;ktorý prišli, keď sa nemohli dôstojne rozlúčiť s&nbsp;príbuzným. Nikto z&nbsp;nás nemal napríklad kar. Pritom posedieť si s&nbsp;rodinou, najesť sa, s&nbsp;jedlom akoby stráviť aj psychickú bolesť, uvoľniť sa, to všetko je prirodzená súčasť pohrebu a&nbsp;následného procesu smútenia. A&nbsp;to mnohým chýba. Keď sme vysadili lipu v&nbsp;Púchove, jedna pani nám povedala, že práve vysadenie stromu vnímala ako zavŕšenie celého procesu rozlúčky s&nbsp;jej blízkym. Aj smútková poradkyňa, ktorá prednášala v&nbsp;podpornej skupine, prízvukovala, aké dôležité sú obrady,“ hovorí Lenka.

Lenka a&nbsp;Lucia netaja, že ich zaskočila neutíchajúca sila pandémie, ktorá odďaľuje aj vznik národného pamätníka. V&nbsp;tomto čase už rátali s&nbsp;tým, že budú ďalej. No dôležitý krok je urobený. Spolu s&nbsp;Metropolitným inštitútom Bratislavy, ktorý vracia zanedbaným miestam mesta postupne život, vybrali a&nbsp;schválili ideálne miesto. „Je v&nbsp;jednej z&nbsp;mestských častí, dobre dostupné aj MHD, pokojné, v&nbsp;blízkosti nemocnice, čo je tiež symbolické,“ hovoria sestry. Viac zatiaľ neprezradia. V&nbsp;najbližšom období sa budú môcť na základe súťažných podmienok umelci pustiť do návrhov samotného pamätníka, ktorý potom vyberie komisia.

Majú sestry predstavu, ako by mal pamätník vyzerať? „Nie. Vieme len, že by nemal byť z&nbsp;dreva, ale dlhotrvajúceho materiálu. Je na umelcoch, ako to uchopia. Pamätníky môžu byť jednoduché a&nbsp;pritom veľmi silné. Spomínam si na pamätník obetiam komunizmu, ktorý som videla v&nbsp;Česku – obrovský kváder so zrkadlom. Uvidí sa v&nbsp;ňom každý...“ hovorí Lenka.

Pamätník obetiam kovidu je financovaný zbierkou prostredníctvom transparentného účtu. Veľká časť ešte chýba. Je to ťažká doba, ale obe veria, že prostriedky sa postupne nájdu. Nielen na pamätník, ale aj na ďalšiu výsadbu líp či odmeny pre psychologičky, ktoré sa starajú o&nbsp;ľudí v&nbsp;podpornej skupine. „Rady by sme robili aj terapeutické pobyty,“ hovoria.

Sestry sa stretávajú s&nbsp;otázkami, prečo pamätník obetiam kovidu, veď ľudia zomierajú aj na rakovinu alebo pri autonehodách. „Pandémia, ktorá sa raz dostane do učebníc, poznačila všetkých. Pamätník má pripomínať túto tragédiu, túto dobu a&nbsp;správne ju interpretovať v&nbsp;budúcnosti. Nie je to len pamätník ľuďom, ktorí zomreli na kovid, ale aj tým, ktorí nedostali adekvátnu zdravotnú starostlivosť kvôli preťaženým nemocniciam. Pamätník má byť aj symbolom veľkých zlyhaní v&nbsp;našej spoločnosti. Má to byť dôstojné miesto, kde sa budú môcť konať spomienkové akcie, obrady, možno koncerty pri výročiach. Zasiahlo nás to všetkých, zmenilo spoločnosť,“ uzatvárajú.

Sestry Lucia a Lenka sa snažia o vznik pamätníka obetiam kovidu: Už vedia, kde bude stáť

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Sestry Lucia a Lenka sa snažia o vznik pamätníka obetiam kovidu: Už vedia, kde bude stáť

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Rande pri stĺpe smrti. K miestam, ktoré pripomínajú desivé morové epidémie, dnes mieria milenci

Omikron si nevšimli. Naše Tatry melú z posledného, Zakopaným sa valia davy usmiatych turistov

Lovec šarlatánov. Lekára Rolanda Oravského vydesil muž, ktorý chorých liečil kosťami z kurčaťa

COVID si ju našiel v kúpeľoch, kde si išla liečiť dýchacie cesty. TOTO lekárku Evu zachránilo

KAUZA MILOSLAVOV: Danka Lišaníková ponúka deťom dôležitú vec

ROZHOVOR: Andrea Belányiová rozčúlená pre klamstvá. Trápi ju šokujúca vec

Výber pre vás