Krupina, dnes nenápadné mestečko južne od Zvolena, bola kedysi slobodným kráľovským sídlom. Do jej centra ste vstúpili len cez dve opevnené brány, z&nbsp;kopcov na krajinu dohliadali strážne veže, vartovky. Jedna z&nbsp;nich vyrástla už v&nbsp;polovici šestnásteho storočia, a&nbsp;keďže je najstaršou rozhľadňou na Slovensku, je tiež vychyteným turistickým cieľom.

Metropola s&nbsp;mohutnými hradbami, ležiaca na ceste vedúcej k&nbsp;stredoslovenským baniam na zlato, striebro a meď, v&nbsp;novoveku strážila hranice Slovenska pred Turkami. Osmania síce napokon vyplienili okolie Krupiny, mesta sa však aj vďaka jeho premyslenej obrane nikdy nezmocnili. Už sa zdalo sa, že po odtiahnutí vojsk si Hont od krutosti vydýchne, opak bol však pravda.

Krupina sa počas sedemnásteho a&nbsp;osemnásteho storočia stala srdcom bosoráckych procesov na Slovensku. Mestská inkvizícia v&nbsp;nej z&nbsp;čarodejníctva za ten čas obvinila niekoľko desiatok žien. Po mučení šesť žien sťali, tridsaťštyri zaživa zhorelo na hranici. Trom ďalším ženám a&nbsp;jednému mužovi kat najskôr z&nbsp;milosti odsekol hlavy, potom ich spálil.

Temné okamihy našej minulosti skúmal jazykovedec Milan Majtán. Domnieva sa, že za tým netreba hľadať krvilačnosť, ale to, čo sa v&nbsp;iných slovenských regiónoch nezachovalo: neobyčajne bohatý a dobre udržiavaný mestský archív. Aj ten krupinský má však tajuplné miesta. Niekto totiž mestské knihy práve s&nbsp;textami o&nbsp;procesoch upravil. <a href="https://www.typocon.sk/viazane-listy/brozury" target="_blank" rel="noopener">Brožúry</a> z rokov 1660 – 1750 rozrezal a povyberal z nich zápisy o súdoch so strigami. Z nich zostavil osobitný 340-stranový zväzok, ten sa však nezachoval celý.

V&nbsp;každom prípade, krupinské kroniky sú čítaním, ktoré vyvoláva zimomriavky. Takto Milan Majtán opisuje vôbec prvý proces s&nbsp;bosorkami v&nbsp;meste. „Mešťan Andrej Kramer Zuzanu Semelínovú pred magistrátom obvinil, že počarila jeho dieťaťu. Osleplo, okrivelo a ani jesť, ani žiť nemohlo,“ približuje. Obvinená Semelínová sa pri mučení priznala k&nbsp;zodpovednosti za čary, a&nbsp;to nielen v&nbsp;prípade Kramerovho dieťaťa. Vypovedala, že na ulicu vyliala vodu, v ktorej umyla veľkú žabu, aby ten, kto tadiaľ prvý pôjde, na smrť vyschol.

Pred porotou nešťastnica spomenula, že so svojimi tovariškami privolávali mráz, ktorý ničil vinice. Podľahli diablovi s&nbsp;tvárou švárneho mládenca. A tiež sa premieňali na vtáky a&nbsp;mačky, aby mohli driapať iné ženy. Krupinskí mestskí inkvizítori boli k&nbsp;nešťastniciam milosrdní. Nedali ich, tak ako bolo vtedy v Európe zvykom, spáliť na hranici. Kat ich sťal mečom a&nbsp;zahrabal niže mestskej brány.&nbsp;

Na jar 1675 Krupina vyhorela, nikto však neveril, že fakle budú v&nbsp;meste blčať po celý rok. Opak bol pravda. Strigy počas neho upaľovali tri razy, nikdy predtým ani nikdy potom nezhorelo v meste toľko žien ako za týchto pár mesiacov.

V&nbsp;druhom, najväčšom z tohoročných procesov, stálo pred porotou vyše štyristo svedkov. Usvedčovali osem obvinených žien. „Diabol sa mi ukázal v podobe mládenca a ja som mu prisahala, že mu budem slúžiť. Čo mám tajiť, striga som,“ vypovedala jedna z&nbsp;nich, Raška. „Nie som striga! Nikdy som nebola ani o&nbsp;žiadnej neviem, že by bosorkou bola,“ bránila sa zasa ďalšia z&nbsp;obvinených krupinských žien, Judita Polionská. V&nbsp;osemnástom storočí jej mliaždili prsty, predlaktia sťahovali povrazom.

Mučili ju španielskou čižmou, dvomi kovovými dlahami, ktoré jej kat pritláčali na nohu, až kým jej nepolámal kosti. Napokon prikývla. Je čarodejnica, v&nbsp;chyži má zelenú masť. Natrie sa ňou predtým, ako ide lietať. Na metle, hrabliach či lopate. Obvinenú Juditu Polionskú v roku 1741 v Krupine upálili, vraj ako jednu z troch posledných bosoriek v strednej Európe. Nie je to pravda, poslednú čarodejnicu z&nbsp;našej časti svetadielu upálili v&nbsp;devätnástom storočí na území dnešného Poľska, ale stridží príbeh je veľkým lákadlom malého mesta. Miestni oponujú, že nie je jediný.

„Od leta si turisti od nás môžu odniesť na obľúbenom suveníre, 0-eurovej bankovke, známu vartovku. V Krupine je aj Múzeum Andreja Sládkoviča, autora slávnej Maríny. Pod múzeum sú pivnice, možno v podobných vyšetrovali alebo väznili aj obvinených z&nbsp;čarodejníctva,“ pozýva do kraja historik Miroslav Lukáč.

Len pre zaujímavosť, ako pripomienku súdnej histórie krupinského magistrátu na námestí mesta akurát stavajú klietku hanby. Veria, že bude rovnakou atrakciou ako tá, ktorá stojí v&nbsp;Levoči a&nbsp;žiadny turista jej neodolá...

Mesto plné stríg! Neveľkú Krupinu preslávili najväčšie bosorácke procesy na Slovensku

Výber pre vás

Mesto plné stríg! Neveľkú Krupinu preslávili najväčšie bosorácke procesy na Slovensku

Súvisiace články

Mágia? Liečivá voda sa dostala do bájky s Mariánom Mitašom aj akčného filmu s Owenom Wilsonom

Valašskou záhradou. Prejdite sa krajom, na ktorý nedá dopustiť ani herec Miroslav Donutil

Zachránila ho ihla! Slovenský tulák padol do otroctva, vykúpil sa len vďaka svojmu remeslu

Krásny kaštieľ v Spišskom Hrhove už viac ako rok chátra. Naposledy ukrýval neposlušné dievčatá!

Liptovský hrad láka na mágiu. Jeho lákadlom je ale rarita, ktorá vás po túre postaví na nohy

Výber pre vás