Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Sedíme v obývačke Anny (43) a Alexandra Khokhlovcov v obci neďaleko Bratislavy. Manželia, pôvodom Ukrajinci, ktorí žijú na Slovensku už pár rokov, netaja obrovskú únavu. Fyzickú aj psychickú. Trikrát odšoférovali dve autá s vyzbieranou humanitárnou pomocou na hranice s Ukrajinou, a aby nešli naspäť naprázdno, brali ľudí, ktorí sa potrebovali prepraviť za príbuznými alebo len utekali pred katastrofou do neznáma. Utečencom, ktorí nikoho nemali, pomohla Anna nájsť ubytovanie. Dojal ju napríklad majiteľ penziónu, ktorý vylepil na dvere oznam: Milí hostia, prepáčte, teraz ubytovávame len ľudí z Ukrajiny. Robí to zadarmo...

Nájdením ubytovania sa jej misia neskončí. Keďže sa tu jej rodáci neorientujú, telefonujú jej s&nbsp;prosbami o&nbsp;rady. Je pre nich ostrovčekom istoty. Anna nám prízvukuje, že s&nbsp;manželom nie sú žiadni hrdinovia, pomáhajúcich ľudí je veľa. Navyše, na ďalší deň ich čaká najemotívnejšie stretnutie. Tentoraz totiž idú na hranice vyzdvihnúť Anninu sestru so synom. „Podarilo sa jej dostať do evakuačného vlaku, ktorý odchádzal z&nbsp;Dnepropetrovska, z&nbsp;mesta na východe Ukrajiny, v&nbsp;ktorom sme kedysi žili aj my. Vlak bol nabitý do posledného miesta. Ľudia ešte na stanici vyhádzali z&nbsp;okien kufre, aby mali šancu odísť viacerí,“ hovorí.

Práve sestra ju zobudila ráno 24. februára telefonátom so slovami: „Začala sa vojna.“ Anna nedokáže na ten moment spomínať bez sĺz. Sestra s&nbsp;rodinou počula výbuchy, jej byt je totiž asi desať kilometrov od letiska. Z&nbsp;mesta ju doslova vyhnal manžel. „Chcel sa zapojiť do boja na obranu vlasti, ale kým mal o svoju rodinu strach a cítil zodpovednosť za jej ochranu, nemohol ísť s pokojným vedomím na front. Potrebuje mať rozviazané ruky, sústrediť sa iba na jedno...“ vysvetľuje Anna.

Trápi ju, že v&nbsp;Dnepropetrovsku ostala sama v&nbsp;byte jej mama. „Nechcela odísť, vraj má dosť zásob jedla, a&nbsp;ak má umrieť, tak doma. Netrúfla si na cestu, veď len do Ľvova je to dvadsať hodín, potom do Užhorodu a&nbsp;cez hranicu aj sedem hodín pešo. Posielam jej aspoň peniaze, ale neviem, či ich využije, tovar v&nbsp;obchodoch sa míňa,“ hovorí.

Pomoc utečencom bola pre manželov Khokhlovcov svojím spôsobom psychickou záchranou. „Cítila som sa totiž ako zradca, že my sme v&nbsp;bezpečí a&nbsp;oni v&nbsp;ohrození života. Keby som nemohla pomáhať, asi by som sa zbláznila od strašného pocitu viny,“ hovorí Anna so slzami v&nbsp;očiach. „Môj syn chodí do školy, môj synovec nesmel ani na ulicu...“

Anna hovorí, že Ukrajinci, ktorým pomohli, sa chcú raz vrátiť domov. Vníma vybičovaný adrenalín, na akom fungovali, kým prešli cez hranice. Keď sa posadili k&nbsp;nim do auta, prišiel uľavujúci plač, ale potom aj ďalšia panika: „Kde a&nbsp;z&nbsp;čoho budeme žiť? Dokedy môžeme u&nbsp;niekoho bývať? Nerozumieme jazyku...“

V&nbsp;istom zmysle im Anna a&nbsp;Alexander rozumejú, pretože aj oni prišli pred siedmimi rokmi do neznáma. Neutekali síce pred vojnou, ale pred jej hrozbou. „V&nbsp;roku 2015 sme žili v&nbsp;Kyjeve, mali sme obaja dobrú prácu. Lenže potom sa zhoršila situácia v&nbsp;Donbase, báli sme sa mobilizácie. Navyše Rusi odstránili Ukrajincov z&nbsp;vedenia podnikov, s&nbsp;ktorými spolupracoval môj muž, a&nbsp;tak prišiel aj o&nbsp;biznis. Už sme nemali čo stratiť,“ spomína Anna na časy, keď v&nbsp;priebehu mesiaca odišli z&nbsp;Ukrajiny.

Vyberali krajinu, aby boli čo najbližšie k&nbsp;rodine a&nbsp;aby sa ľahko naučili jazyk. „Alexander spolu s&nbsp;kamarátom predtým obišli Slovinsko, Poľsko, Česko aj Slovensko a&nbsp;najviac sa im páčilo tu,“ hovorí Anna. Nepoznali živú dušu, ale začali sa obracať. Prenajali si byt, poslali dcéru a&nbsp;syna do školy a&nbsp;našli si prácu. Anna sa potešila, keď zistila, že aj u&nbsp;nás má zastúpenie kozmetická firma, pre ktorú pracovala na Ukrajine. „Vzali ma bez toho, aby som vedela po slovensky, vlastne tam som sa naučila hovoriť. Veľmi si to cením,“ vraví.

S&nbsp;úsmevom spomína, ako sa spočiatku snažila dohovoriť gestikuláciou a&nbsp;okolie bolo trpezlivé. „Dostala ma dobrosrdečnosť ľudí a&nbsp;ochota pomôcť. A&nbsp;tiež to, že tu sa ľudia oveľa viac usmievajú,“ hovorí s&nbsp;tým, že na Ukrajinu nikdy nezanevreli, cestovali tam.

Ako vníma politiku ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorý potreboval ochraňovať práva údajne utláčaných Rusov na východe Ukrajiny? „Je to vymyslený problém. Moji dedovia sú Rusi, ktorí po II. svetovej vojne ostali žiť na Ukrajine. Štát tam postavil fabriky, otvoril bane, ľudia sa sťahovali za prácou. Mojím rodným jazykom je ruština, po ukrajinsky ani neviem pekne hovoriť, hoci, samozrejme, môžem a&nbsp;všetkému rozumiem.

Celý región Dnepropetrovska, vlastne celý východ Ukrajiny hovorí po rusky a&nbsp;nikdy v&nbsp;živote na mňa za ruštinu ni­kto krivo nepozeral, nikto mi neubližoval. Je hlúposť tvrdiť, že ruskojazyční sú utláčaní. Rozdúchal to Putin, ktorý našiel ľudí, ktorí mu šli po ruke, a&nbsp;dôchodkyne, ktoré si pamätajú ZSSR išli za desať hrivien protestovať s&nbsp;červenými zástavami...“ hovorí rozhorčene Anna s&nbsp;tým, že neonacizmu a&nbsp;nacionalizmu na východe Ukrajiny niet. „Jediné, čo tam je, je patriotizmus, láska k&nbsp;vlasti, ku kultúre, k&nbsp;umeniu, k&nbsp;ukrajinskému jazyku,“ dodáva.

Vo svojom vzťahu k&nbsp;Rusom má Anna jasno: „S&nbsp;Rusmi, ktorí sem odišli preto, že nesúhlasia s&nbsp;Putinovým režimom a&nbsp;cenzúrou, mám stále skvelé vzťahy. Ale k&nbsp;tým, ktorí tam ostali a&nbsp;svojím spôsobom dovolili to, čo sa deje, sa môj vzťah zmenil. Keby boli smelší, tak ako Ukrajinci, táto situácia by nenastala.“ Jedným dychom však dodáva, že Európa nemala dopustiť, aby Putin zobral Ukrajine Krym.

Vie, že aj dnes je v&nbsp;Rusku veľa ľudí, ktorí demonštrujú, ale mnohí sa boja väzenia. „Lenže Ukrajincov nezastavil ani policajný teror. Spomeňte si, ako bojovali na kyjevskom Majdane za svoju slobodu proti prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi. Zastrelili vtedy vyše sto ľudí. Aj ja som tam varila demonštrantom polievky, hoci som mala v&nbsp;tom čase dve deti. Nemala som skrátka na výber. Takže toľko k&nbsp;Rusom – s&nbsp;mojimi známymi, kolegami a&nbsp;priateľmi v&nbsp;Rusku sa teraz nechcem baviť. Myslím, že by som sa stretla s&nbsp;nesprávnym vnímaním situácie. Narazila by som a&nbsp;nechcem strácať energiu,“ vysvetľuje Anna.

Energiu teda vydáva na pomoc iným. Je jej však ľúto, že zatiaľ nemôže pomôcť jednej vojenskej brigáde, pre ktorú sa snaží zháňať potrebné veci aj jej ukrajinská priateľka Dáša, zároveň krstná mama jej syna. „Ukrajina teraz potrebuje pomoc pre mužov, ktorí sú na fronte. Mnohí idú do boja bez prilieb, rukavíc či ochranných viest, chýbajú im prístroje na nočné videnie, ale aj nosidlá či zdravotnícke batohy. Priateľka mi poslala zoznam potrebných vecí, kde sú aj špecifické lieky a&nbsp;pomôcky, ktoré v&nbsp;bežnej lekárni nedostať. A&nbsp;prilby a&nbsp;vesty tam nekúpim už vôbec,“ hovorí s&nbsp;trpkým úsmevom.

„Zašla som na ukrajinskú ambasádu, že nakúpim cez nich. Bola som naivná... Povedali mi, že tieto veci sa riešia na úrovni ministerstiev. Keď som odtiaľ vyšla, plakala som, zhasla posledná nádej,“ spomína. Nevzdáva sa. Pre kamarátkinu vojenskú jednotku teraz zháňa niekoho, kto by oželel malý mikrobus pre desať až dvanásť ľudí. „Hlavne pojazdný,“ dodáva s unaveným úsmevom.&nbsp;

Ukrajinka Anna hľadá pomoc pre chlapcov na fronte: Kto podaruje mikrobus?

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Ukrajinka Anna hľadá pomoc pre chlapcov na fronte: Kto podaruje mikrobus?

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Kruté SVEDECTVO z rusko-ukrajinskej hranici: CHUDOBA vie mať ohromujúce rozmery!

Vojna zasiahla aj Wandu Adamík Hrycovú: Neuveriteľný príbeh jednej rodiny

Prvá dáma Ukrajiny Olena Zelenská: Vyznanie mužovi ako z hollywoodskeho filmu

Ukrajina krváca, u nás beží komediálny seriál Hranica. Stanovisko televízie

Emotívny Český lev: Podpora Ukrajiny na šatách celebrít. A recyklácia Hanečkovej róby

Výber pre vás