Bombové hrozby na školách: Našich učiteľov treba naučiť, ako zvládnuť vlastný stres a paniku

Bombové hrozby na školách. Učitelia potrebujú psychologickú pomoc, myslí si odborníčka

Bombové hrozby na školách. Prekvapivé zistenie psychologičky Petry Arslan Šinkovej

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Našim deťom sa nezačal školský rok šťastne. Mnohé školy zažili vyhrážky bombami a&nbsp;aj tí žiaci, ktorých sa to nedotklo priamo, sa o&nbsp;udalostiach dozvedeli z&nbsp;médií či rozhovorov s&nbsp;rodičmi a&nbsp;kamarátmi. Na túto tému sme sa zhovárali so psychologičkou Petrou Arslan Šinkovou, ktorá prevádzkuje materskú aj základnú školu. „Všetko, čo sa deje v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;na školách, sa vždy dotkne detí aj v&nbsp;iných zariadeniach. Nečelili sme hrozbe síce priamo v&nbsp;našom zariadení, ale preventívne sme sa rozprávali s&nbsp;deťmi na túto tému, prešli sme si s&nbsp;vyučujúcimi krízový plán a&nbsp;informovali rodičov. Niektoré deti prichádzali do školy so strachom, pretože počuli, čo sa deje v&nbsp;školách od znepokojených rodičov či kamarátov a&nbsp;súrodencov, ktorí evakuáciu zažili v&nbsp;uplynulých dňoch. Dôležité je vhodne komunikovať situáciu a&nbsp;upokojiť deti, že aj v&nbsp;škole majú dospelých, o&nbsp;ktorých sa môžu oprieť, nech sa deje čokoľvek,“ hovorí.

Každé dieťa má inú emocionálnu výbavu a&nbsp;vyrastá v&nbsp;inej rodine. Dá sa však vyjadriť, čo to môže spôsobiť v&nbsp;duši dnešných detí, ktoré sú vraj krehkejšie ako generácia ich rodičov či starých rodičov?

Deti by mali zažívať pocit istoty a&nbsp;bezpečia. Takéto vážne situácie ich môžu znepokojovať, prehlbovať strachy a&nbsp;viesť k&nbsp;úzkostiam. Hlavne vtedy, ak nemajú pri sebe rodičov a&nbsp;dospelých, z&nbsp;ktorých cítia, že ich ochránia a&nbsp;môžu sa na nich spoľahnúť. Kľúčové je, aký signál dávame my dospelí v&nbsp;akejkoľvek situácii deťom. Vieme im uznať strach a&nbsp;obavy alebo ich bagatelizujeme? Alebo sami sa tak zaoberáme našimi strachmi a&nbsp;problémami, že deti sa so svojím strachom cítia opustené? Je dôležité si uvedomiť, že to, čo sa deje, je náročné aj pre dospelých. Je dôležité komunikovať spôsoby zvládania stresu aj dospelým. Iba ak sa dospelý bude vedieť postarať sám o&nbsp;seba, bude vedieť pomôcť aj svojmu dieťaťu.

Aké konkrétne skúsenosti máte s&nbsp;reakciami rodičov?

Reakcie rodičov sú rôzne. Časť rodičov situáciu bagatelizuje. Niekedy to robia len naoko, pretože môžu mať pocit, že ak sa pred deťmi budú tváriť, že sa nič nedeje, deti sa nebudú báť a&nbsp;budú odolnejšie. Opak je však pravdou. Deti potrebujú, aby rodičia uznali ich strach a&nbsp;obavy a&nbsp;vhodným spôsobom sa s&nbsp;nimi porozprávali. Potom sú rodičia, ktorých tak prevalcuje strach, že sami majú problém pracovať so svojou úzkosťou. Žiaľ, prenášajú ju na deti, ktoré majú potom pocit, že sú so svojím strachom samy, keďže rodič má čo robiť sám so sebou. Ale stretávame sa aj s&nbsp;rodičmi, ktorí sa snažia nájsť vhodné spôsoby komunikácie a&nbsp;stratégie na upokojenie seba a&nbsp;detí.

Čo ste urobili pre deti aj rodičov vo svojej škole?

V&nbsp;našej škole realizujeme každé ráno ranný kruh, kde deti vyjadrujú svoje emócie v&nbsp;bezpečnom prostredí pod vedením triednej učiteľky. Deti majú vytvorený priestor na vyjadrenie svojich pocitov, o&nbsp;ktorých komunikujeme spoločne. Je to veľmi dôležité. Podstatné je, aby mali deti, rodičia a&nbsp;učitelia dostatok informácií o&nbsp;tom, čo sa deje, ako bude škola postupovať, že vieme, čo v&nbsp;danej situácii robiť. Základom je mať pripravený krízový plán a&nbsp;ubezpečiť deti a&nbsp;rodičov, že urobíme maximum pre to, aby sme v&nbsp;čo najväčšom pokoji odviedli deti v&nbsp;prípade núdze do bezpečia.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

V&nbsp;tejto situácii máte výhodu, že ste psychologička, ale pedagógovia sa môžu cítiť stratení. Požiadal vás o&nbsp;pomoc niekto z&nbsp;kolegov z&nbsp;iných škôl?

Je pravda, že ako zriaďovateľka mám v&nbsp;tomto výhodu, a&nbsp;tak v&nbsp;našej škôlke a&nbsp;škole kladieme dôraz na vzťahy a&nbsp;na prežívanie detí už od nášho vzniku, čo následne uľahčuje deťom aj pedagogickému tímu to, ako postupovať, prípadne ako sa správať k&nbsp;deťom, keď sa vyskytne náročná situácia. Vzdelávam aj pedagógov a&nbsp;odborných zamestnancov škôl a&nbsp;školských zariadení. Poskytujem supervízne stretnutia, kde sme sa nevyhli ani tejto téme už na konci školského roka. Je naozaj ťažké v&nbsp;danom momente, keď sa to deje, čeliť reál­ne ohrozujúcej situácii. Samotní učitelia boli v&nbsp;daných situáciách vystrašení, nevedeli, ako komunikovať s&nbsp;deťmi, ako sa postarať o&nbsp;seba, keď ich prepadne panika. Myslím si, že by sa mal klásť väčší dôraz aj na vzdelávanie učiteľov v&nbsp;oblasti duševného zdravia, naučiť ich stratégie zvládania stresu. Pretože aj tu platí, že iba ak sa budú vedieť postarať o&nbsp;seba, budú v&nbsp;ťažkej situácii nápomocní aj deťom. Preto je dôležité mať krízový plán a&nbsp;aspoň do určitej miery sa pripraviť na krízové situácie, ktoré by mohli nastať.

Máte od ministerstva školstva alebo vnútra dostatočnú podporu v&nbsp;zmysle návodov, ako postupovať či už pri evakuáciách, alebo edukácii detí na tému ohrozenia bezpečnosti?

Školy a&nbsp;školské zariadenia majú usmernenie na postup pri krízových udalostiach na školách, zároveň majú mať vytvorený evakuačný plán. Je podstatné, aby škola o&nbsp;konkrétnom postupe a&nbsp;krokoch informovala všetkých zamestnancov. Školy organizujú preventívne aktivity, napríklad nácvik evakuácie. Je potrebné žiakom vysvetliť, ako sa postupuje v&nbsp;prípade požiaru alebo inej hrozby. Zároveň je potrebné deti ubezpečiť, že dospelí ich odvedú v&nbsp;prípade potreby do bezpečia. Deti sa boja toho, čo nepoznajú, keď cítia, že situácia nie je pod kontrolou, a&nbsp;nevedia predvídať, čo sa bude diať. I&nbsp;tu je potrebná zvýšená citlivosť a&nbsp;vnímavosť zo strany dospelých, keďže sa stretávam s&nbsp;tým, že deti majú na školách strach aj z&nbsp;nácviku alebo keď uvidia policajta. Preto s&nbsp;nimi treba otvorene, primerane veku komunikovať a&nbsp;klásť dôraz na prevenciu. Väčšinou sa bojíme najviac toho, čo nepoznáme.

Ako o&nbsp;násilí a&nbsp;hrozbe útokov na školy hovoriť doma? Aké voliť slová, tón, miesto či čas a&nbsp;priznať dieťaťu aj svoj strach či zlosť?

Podstatné je vytvoriť priestor na rozhovor, dieťa vnímať a&nbsp;naladiť sa naň. S&nbsp;deťmi komunikujeme primerane veku tak, aby nás chápali, jasne a&nbsp;zrozumiteľne, citlivo a&nbsp;ohľaduplne, ale pravdivo. V&nbsp;zásade platí pravidlo, že k&nbsp;téme povieme toľko, koľko sa dieťa pýta. Nie je vhodné dieťa neprimerane zaťažovať detailmi, ktoré by ho zmiatli alebo vystrašili. Ak sa ako rodič cítime zaskočený nejakou otázkou, je vhodné dieťaťu povedať: Toto si musím premyslieť a&nbsp;porozprávame sa o&nbsp;tom neskôr. Vždy je potrebné dať priestor na otázky. Ideálne je zistiť, ako to vníma dieťa, tak, že ho necháme o&nbsp;téme rozprávať. Niekedy si deti vyložia veci inak, čosi započujú a&nbsp;je potrebné, aby sme informácie uviedli na správnu mieru. Je úplne v&nbsp;poriadku priznať aj svoj strach a&nbsp;obavy, nesmieme deťom klamať. No nesmieme zabúdať na to, že my máme byť tí, ktorí sa majú postarať o&nbsp;ne. Nemá to byť tak, že dieťa nakoniec utešuje rodičov alebo potláča svoj strach, aby mama a&nbsp;otec neboli smutní...

Povzbudiť dieťa, aby hovorilo o&nbsp;svojich pocitoch, je dôležité, ale ako odhadnúť mieru toho, nakoľko sa venovať tomu, čo sa deje, aby sa strach ešte neprehlboval?

Ak je dieťa zvyknuté, že sa môže rodičovi zdôveriť s&nbsp;čímkoľvek a&nbsp;kedykoľvek, je to kľúčové práve v&nbsp;kritických momentoch, keď je zmätené. Preto odporúčam rodičom, aby ich vzťah s&nbsp;dieťaťom bol o&nbsp;vzájomnej dôvere a&nbsp;aby deti cítili, že rodič je tu pre ne, nech sa deje čokoľvek. Je dobré, ak dieťa neustále neznepokojujeme otázkami a&nbsp;neprenášame naň naše neistoty. Aj tu platí, že všetko s&nbsp;mierou. Rodič by sa mal každý deň, keď sa stretne s&nbsp;dieťaťom po škole, dieťaťa spýtať, či zažilo niečo, čo ho potešilo, a&nbsp;niečo, čo ho rozrušilo, nahnevalo či zarmútilo. Dieťa sa nám však lepšie otvorí aj prostredníctvom príbehov, kde sa dokáže identifikovať s&nbsp;postavami z&nbsp;príbehu alebo so situáciou, ktorú zažilo. Príbehy sú kľúčom do duše dieťaťa, preto aj my v&nbsp;škole využívame moje publikácie zo série Mami, oci, ktoré sú zamerané na rozvoj emocionálnej inteligencie, kritického myslenia a&nbsp;psychickej odolnosti detí. Príbehy sú akési metafory, ktoré zafungujú viac ako akékoľvek odporúčania a&nbsp;rady.

Čo povedať dieťaťu, ktoré ráno povie, že nechce ísť do školy, lebo sa tam bojí? Prinútiť ho alebo ho jeden deň nechať doma?

Ak ide o&nbsp;citlivé alebo úzkostné dieťa, ktoré potrebuje dlhší čas, aby to spracovalo, je skutočne namieste zamyslieť sa nad tým, že jeden deň voľna strávený s&nbsp;rodičom, v&nbsp;pokoji, kde sa môže zdôveriť a&nbsp;spracovať informácie, je viac ako prospešný. Navyše sa často stretávame aj s&nbsp;deťmi napríklad s&nbsp;Aspergerovým syndrómom alebo deťmi, ktoré každá zmena a&nbsp;neistota dokážu veľmi vykoľajiť a&nbsp;je nad ich sily poradiť si s&nbsp;nimi v&nbsp;krátkom čase. Tieto deti potrebujú dlhší čas a&nbsp;je to pre ne veľmi náročné.

Veľkou témou je aj zákaz používania mobilov v&nbsp;školách pre šikanu, rozptýlenú pozornosť či podvádzanie. Aj v&nbsp;súvislosti s&nbsp;bombovými hrozbami by mobil mohol byť akýmsi upokojujúcim prvkom v&nbsp;tom, že dieťa vie, že sa môže kedykoľvek spojiť s&nbsp;rodičom. Ako to vidíte vy?

Myslím si, že je potrebné, aby rodičia a&nbsp;deti dôverovali pedagógom a&nbsp;škole. Predstavme si napríklad situáciu, že je potrebná evakuácia, pedagógovia budú organizovať deti a&nbsp;tie namiesto toho, aby sledovali inštrukcie, budú vystrašené volať rovnako vystrašeným rodičom. Toto nijak nepomôže, dokonca situáciu zhorší. Čo sa týka zákazu mobilov na školách je však potrebné myslieť aj na deti, ktoré potrebujú mať kontakt s rodičom a práve mobil im dodáva pocit istoty, že sa s rodičom môžu v prípade núdze spojiť. Stretávam sa s deťmi, ktoré vďaka tomu zvládajú odlúčenie od rodiča a&nbsp;fungovanie v škole.

Dá sa nejako trénovať odolnosť detí proti stresu, ktorá by im mohla pomôcť prekonať aj takéto situácie?

Psychická odolnosť sa buduje postupne. Napríklad aj tým, že dieťa vyrastá v&nbsp;milujúcom prostredí, v&nbsp;ktorom je bezpodmienečne prijaté, zároveň je mu však umožnené prekonávať prekážky a&nbsp;malé frustrácie. Napríklad tým, že nedostane všetko hneď, že bude vedené vyriešiť si konflikt aj samo, že niekedy sa niečo aj nestihne alebo nepodarí podľa jeho predstáv.

Bombové hrozby na školách: Našich učiteľov treba naučiť, ako zvládnuť vlastný stres a paniku

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Bombové hrozby na školách: Našich učiteľov treba naučiť, ako zvládnuť vlastný stres a paniku

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Nela Pocisková a Filip Tůma neposlali deti do štátnej školy: Speváčka prehovorila o dôvode

Tréner Maroš Molnár z Extrémnych premien: Tajomstvo jeho tetovaní

Pamätník Chatama Sofera v Bratislave: Sväté miesto pôvodne nemalo byť prístupné verejnosti

Vydatá Barbora Bezáková žiari šťastím: Jej muž však vystrašil známeho kolegu

Herečka Eva Mores odišla z populárneho seriálu: Pre peniaze nestratím samu seba

Výber pre vás