Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Pri ústí tunela pod Bratislavským hradom je malý oplotený areál s&nbsp;nezvyčajným čiernym objektom v&nbsp;tvare kvádra, ku ktorému vedie elegantný chodník nad úrovňou zeme. Stretávame sa tu so sprievodcom Jozefom Staškom, ktorý je doslova chodiacia encyklopédia a&nbsp;o&nbsp;Pamätníku Chatama Sofera dokáže pútavo rozprávať aj hodiny. 

Keď kráčame po chodníku zavesenom nad úrovňou zeme, dozvedáme sa, že architekt objektu Ing.&nbsp;Martin Kvasnica takto vyriešil problém kohenov, kňazov, ktorí majú v&nbsp;židovstve špeciálne postavenie a&nbsp;nesmú sa dotknúť pôdy cintorína, ktorá sa považuje za nečistú. 

Aj vnútro pamätníka s&nbsp;cintorínom sú uspôsobené tak, aby neporušili prísne pravidlo. Na rozdiel od iných preto koheni nemôžu zostúpiť k&nbsp;najvzácnejšiemu hrobu rabína a&nbsp;učenca Chatama Sofera (1762 až 1839), ktorý v&nbsp;bývalom Prešporku viedol aj ješivu, vzdelávaciu inštitúciu rešpektovanú v&nbsp;celom židovskom svete.

Počas toho, ako nám Jozef Staško odhaľuje tajomstvo jedného z&nbsp;najsvätejších miest pre židov, ale aj dôležitého miesta pre každého kultúrneho človeka akéhokoľvek vierovyznania či ateistu, mu často zvoní telefón. Volajú ľudia, ktorí sa chcú dostať do pamätníka, a&nbsp;tak ide otvoriť malú bránku a&nbsp;uviesť ich. Prichádzajú ortodoxní židia v&nbsp;typických čiernych odevoch a&nbsp;klobúkoch, ale aj bežní veriaci s&nbsp;rodinami, ktorí sa chcú pomodliť pri hroboch rabínov, poprosiť o&nbsp;pomoc alebo sa poďakovať. Dohovorí sa s&nbsp;nimi po anglicky aj po hebrejsky.

„Niektorí strávia v&nbsp;podzemí modlitbou aj tri hodiny,“ hovorí Jozef Staško, ktorý prísne dbá na dodržiavanie pravidiel. Keďže nemám odhalené kolená ani plecia, nemusí mi požičiavať zásteru, kolega fotograf dostáva na hlavu jarmulku. „Pôvodne sa nerátalo s&nbsp;tým, že toto miesto bude prístupné verejnosti, pretože pamätník bol postavený z&nbsp;peňazí potomkov Chatama Sofera. Ale keďže mesto Bratislava vynaložilo niekoľko miliónov korún na prekládku trasy električiek, prišlo k&nbsp;dohode o&nbsp;sprístupnení bežnej verejnosti,“ hovorí Jozef Staško. Vysvetlíme. Pamätník v&nbsp;podobe, v&nbsp;ktorej ho poznáme dnes, má totiž iba 22 rokov. Na jeho mieste bola kedysi električková trať vedúca rovno ponad cintorín ukrytý v&nbsp;podzemí. Električky spôsobovali otrasy a&nbsp;hrozilo úplné znehodnotenie náhrobkov. Napokon, zažila som to na vlastnej koži, keď som sa dostala do podzemia vďaka ochote ľudí zo židovskej náboženskej obce v&nbsp;čase, keď ešte len vznikala myšlienka preložiť koľajnice o&nbsp;niekoľko metrov ďalej. Mala som vtedy jedinečný, ale smutný zážitok z&nbsp;vlhkej a&nbsp;zo slabo osvetlenej betónovej kobky s&nbsp;nízkym stropom v&nbsp;podzemí, do ktorej sa dostali aj potkany.

V&nbsp;podzemí sa ocitli hroby preto, že židovský cintorín, ktorý existoval od 17. storočia, musel v&nbsp;roku 1943 ustúpiť výstavbe bratislavského tunela a&nbsp;úprave terénu, ktorý sa zdvihol o&nbsp;vyše dva metre. So zničením najposvätnejších hrobov rabínov vrátane Chatama Sofera sa židovská obec nedokázala zmieriť, a&nbsp;tak zalobovala. „Traduje sa, že na úplatky pre mocných sa zložili židia z&nbsp;celého sveta, a&nbsp;podarilo sa vyrokovať, aby bol zachránený ‚rabínsky okrsok‘ obsahujúci aj hroby siedmich hlavných rabínov Prešporka, spolu vyše 30&nbsp;hrobov. Hroby sa teda obohnali betónovými múrmi, náhrobky, ktoré vyčnievali, sa poolamovali a&nbsp;uložili k&nbsp;stenám a&nbsp;to všetko sa zakrylo pevnou železobetónovou platňou. Na ňu sa natiahol asfalt pre autá a&nbsp;autobusy a&nbsp;v&nbsp;80. rokoch potom električkové koľaje. Vchod do podzemia bol za bývalého režimu z&nbsp;električkovej zastávky z&nbsp;nenápadnej neoznačenej búdky. Ľudia nemali desiatky rokov potuchy, čo sa tu nachádza, nepísalo sa o&nbsp;tom, držalo sa to v&nbsp;utajení. Až po zmene režimu, keď sa zmenil aj prístup k&nbsp;náboženstvu, založili potomkovia Chatama Sofera, žijúci väčšinou v&nbsp;USA, Medzinárodný výbor na záchranu hrobov prešporských mudrcov. A&nbsp;práve táto organizácia sídliaca v&nbsp;New Yorku iniciovala v&nbsp;roku 1999 výstavbu pamätníka,“ hovorí sprievodca.

„Za socializmu sa sem naozaj iba pri významných výročiach cez Viedeň dostali rabíni alebo žijúci potomkovia rabína. Mimochodom, v&nbsp;Jeruzaleme dodnes funguje Prešporská ješiva, na ktorej čele stojí priamy potomok Chatama Sofera…“ dodáva.

Pamätník navštívil aj Michael Douglas. Čítajte na nasledujúcej strane.

Moderný a&nbsp;dôstojný pamätník navštívilo viacero svetových osobností. Náš sprievodca spomína hollywoodskych hercov Michalea Douglasa, Catherine Zeta-Jones či Harveyho Keitela, ale aj Hillary Clinton a&nbsp;iných štátnikov.

O&nbsp;chvíľu sa už Jozef Staško zdraví s&nbsp;izrael­skými návš­tevníkmi, ktorí si vo vstupnej miestnosti v&nbsp;špeciálnej nádobe na kamennom podstavci umývajú vodou ruky. Ide o&nbsp;očistný rituál, ktorý opakujú aj pri odchode. 

Prechádzame spolu s&nbsp;nimi do ďalšej miestnosti s&nbsp;lavicami a&nbsp;knižnicou, ktorá slúži ako modlitebňa aj miesto pre kohenov, ktorí len spoza skla sledujú náhrobky.

Návštevníci, ktorí práve prišli, však po schodoch schádzajú do priestoru k&nbsp;hrobom a&nbsp;začínajú sa nahlas modliť po hebrejsky. Zaznie aj nevšedný spev. Uzavretému priestoru, o&nbsp;ktorého záchranu sa usilovalo toľko ľudí, dodáva nami nepoznaný jazyk zvláštnu tajomnú atmosféru. V&nbsp;tom momente si spomeniem, ako mi pri prvej návšteve tohto kúska cintorína pred rokmi sprievodca s&nbsp;úsmevom hovoril o&nbsp;fámach, ktoré kolovali o&nbsp;ukrytom bohatstve v&nbsp;hroboch rabínov. Žiadne speňažiteľné poklady tu naozaj nenájdete.

Mlčky sledujeme modliacich sa mužov aj ženy. Vnímame, ako citlivo sú do stropu zakomponované sklené tabule, ktoré cez otvory v&nbsp;betónovom strope vyčnievajú na povrch. „Pre človeka, ktorý sa na pamätník pozerá zvonka, majú symbolizovať náhrobné kamene, ktoré sa nachádzajú takmer tri metre pod zemou,“ hovorí Jozef Staško. Je smutné, že mnohé sú poškodené. Tabule sa neraz stali terčom vandalov a&nbsp;nie vždy ich chytila polícia. Pamätník je pod dohľadom kamier.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Jozef Staško netají, že keď sa ponoril do dejín židovského národa a&nbsp;náboženstva, fascinovalo ho to. „Napríklad kresťanský Otčenáš je prakticky doslovne hebrejská modlitba…“ pripomína muž, ktorého práca sprievodcu pamätníkom napĺňa. Nielen o&nbsp;samotnom pamätníku, ale aj o&nbsp;živote Chatama Sofera, ktorý sa snažil, aby židia zachovali svoje zvyky a&nbsp;neasimilovali, hovorí naozaj oduševnene.

Z&nbsp;množstva informácií, ktoré spolu s kolegom fotografom dostávame, mi zarezonuje aj rabínov rodinný život. „Na jeho náhrobnom kameni, tak ako to bolo zvykom, je poetickou rečou spomenuté, ako sa zastal žien. V&nbsp;tých časoch, keď žena stratila muža, mala ťažký život, a&nbsp;ak sa jej niekto ujal, vnímalo sa to ako akt milosrdenstva. Chatam Sofer si vzal za manželku postupne tri vdovy. S&nbsp;prvou manželkou bol 25 rokov, nemali vlastné deti, tak si adoptovali siroty. Keď zomrela, oženil sa s&nbsp;ovdovenou dcérou slávneho rabína Akivu Egera z&nbsp;Poznane, s&nbsp;ktorou mal 11 detí, dospelosti sa dožilo desať, z&nbsp;toho traja chlapci. Tretí raz sa oženil po smrti matky svojich detí na sklonku života. Vzal si vdovu po svojom blízkom priateľovi rabínovi. Zomrel ako ženatý muž,“ uzatvára Jozef Staško, keď kráčame von z&nbsp;pamätníka.

Opäť dávam klobúk dole pred architektom, ktorý navrhol toto dielo pod prísnym dohľadom mašgiacha –&nbsp;náboženského dozorcu, a&nbsp;ako sa vyjadril, mal uprostred cintorína postaviť pamätník tak, aby nestál na cintoríne a&nbsp;aby všetok stavebný ruch rešpektoval pokoj mŕtvych. Pocit stiesnenosti z&nbsp;vysokých čiernych stien ma prinúti zdvihnúť zrak a&nbsp;vtedy zažívam pocit nadýchnutia, voľnosti. Na konci nás čakajú ťažké kovové dvere od umelca Františka Guldana, ktoré napohľad pôsobia ako prepletené drevené prúty. Pôsobivé. Tento náboženský, duchovný aj umelecký poklad skrytý pod zemou sa určite oplatí navštíviť.

<a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/pribehy/pamatnik-chatama-sofera-bratislave-svate-miesto-povodne-nemalo-byt-pristupne-verejnosti" target="_blank">POZRITE SI VIAC FOTOGRAFIÍ Z VNÚTORNÝCH PRIESTOROV.</a>

Pamätník Chatama Sofera v Bratislave: Sväté miesto pôvodne nemalo byť prístupné verejnosti

Katarína Čulenová

Autor článku

Katarína Čulenová

Plus TV

Neuveríte, čo na seba nabonzovali Lelkesovci: Ako obstáli v našom kvíze?

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Vône, ktoré vás sprevádzajú počas celého dňa: Testovali sme parfumy La RIVE

Výber pre vás