Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

„Potrebujeme divokú Avarku. Už ste ju zohnali?“ hovorí producentka Wanda Adamík Hrycová (41) do telefónu naliehavým hlasom a pritom si robí poznámky do počítača. Keď zloží, vysvetľuje, že na druhý deň opäť odlieta na Ukrajinu, kde od mája vzniká seriál o drsnom živote starých Slovanov. O aktuálnej životnej etape hovorí ako o bizarnej a priznáva, že si spočiatku svoje fungovanie producentky a matky predstavovala príliš naivne.

Laik by sa vás možno opýtal: Prečo Ukrajina? Nebol aj bližšie kus lesa?

U nás sú lesy buď vyrúbané, alebo vyupratované, lesníci sa o ne starajú. Na Ukrajine je nádherná divoká príroda, akú u nás nenájdete. Ale vie narobiť aj problémy – jeden deň sme točili pri strome, ale v noci zafúkal vietor a ten spráchnivený strom spadol. Stál uprostred dediny, ktorú sme celú postavili kvôli filmovačke. A tak v prvých dvoch epizódach tam máme strom, potom si pozorný divák môže všimnúť, že strom chýba. Nie je to však len o&nbsp;prírode, ale aj o financiách. Na Slovensku by bolo natočenie historického seriálu s mýtickými prvkami, ktorý sa nakrúca hlavne v exteriéroch a nie v ateliéri, extrémne drahý. Ste závislí od počasia, slnečného svitu, a tak sa nakrúcacie dni predlžujú a predražujú. Navyše, dediny, kostýmy, dekorácie, to všetko sme museli vyrobiť a pracovná sila u nás nie je úplne lacná. Tu by to bolo veľmi nákladné, nezrealizovateľné.

Napriek tomu ide seriál do miliónov...

Áno, celý dvanásťdielny seriál stojí 3,6 milióna eur, čo je na naše podmienky pomerne dosť. Seriály, ku ktorým nás novinári proti mojej vôli radi prirovnávajú, minú toľko na jedinú epizódu. My jednoducho nemôžeme konkurovať veľkým fantasy seriálom, ktoré a točia na zelenom pozadí a potom sa všetko pozadie digitálne dorába, disponujú takým množstvom materiálneho aj personálneho zabezpečenia, o&nbsp;akom sa nám nesníva. Nemáme na to čas ani peniaze. Keď som teda pochopila, že seriál doma nenatočíme, povedala som si, že využijem kontakty z nakrúcania Čiary a uspeli sme – našli sme financie aj ľudí práve na Ukrajine.

Koľkým ľuďom dávate na Ukrajine prácu?

Na pľaci je štandardne okolo sto ľudí, z toho asi dvadsať Slovákov. Máme aj viac režisérov, pretože nie je v silách jedného človeka točiť a pripravovať ďalšie epizódy. Skombinovali sme slovenské aj ukrajinské talenty, ale hlavnú líniu nastavil Peter Bebjak. On vyberal hercov, pripomienkoval scenáre, kostýmy... Pozorný divák si možno všimne jemne iný rukopis jednotlivých epizód, trochu inak komponované zábery, ale nie je to na škodu veci. V zahraničí je to štandardná vec. Aj mňa ako diváka baví pátrať po tom, ktorý diel seriálu House of Cards režíroval David Fincher, Agnieszka Holland či niekto iný.

Čo znamená práca na Ukrajine pre vás ako ženu a mamu?

Pôvodne som mala naivnú predstavu, že tam zaletím vždy nedeľu a v stredu sa vrátim. Dopadlo to tak, že od apríla do júla som tam bola nonstop. A to bol aj dôvod, prečo som musela zobrať deti so sebou. Sú malinké, nemôžem od nich na tak slho odísť. Keď mi vypadla šéfka produkcie, musela som ju zastúpiť. Za tri dni som teda zbalila deti, našla im tam škôlku aj pestúnky. Bolo to vypäté. Ony to však zvládajú super. Tým, že ich vláčim po svete, sú zvyknuté na cudzie miesta, ľudí aj na cudzie jazyky. Tí starší už hovoria po anglicky, ale ani v&nbsp;ukrajinskej škôlke nemali problém, nejako sa dohodnú. Navyše, výhoda je, že sú „svorka“, vystačia si navzájom, chránia sa a podporujú. Zažívame úsmevné veci – najmladší Nazar prišiel zo škôlky, ťahá ma k hojdačke a&nbsp;hovorí: Mama, pakakať! Čo chce?, hovorím si. Najstarší Artem mi vysvetľuje: Mami, on hovorí, že pakatať. To znamená pohojdať...

V&nbsp;septembri už budete mať prvého školáka. Ste pripravená?

Začiatkom leta som priviedla deti domov, lebo sa začali prázdniny. Vtedy nastúpili obe babky, ale aj ja som si urobila voľno, aby som si s&nbsp;nimi užila nejaký čas. Päť dní sme sa túlali po Slovenskom raji ako rodinka. Na začiatku školského roka chcem byť tu, aby nástup do školy zvládol Artem čo najlepšie, ale potom zasa budem musieť odísť. Bude to ťažké.

Áno, kontakt sa Skypom nahradiť celkom nedá...

Nedá. Navyše, deti sú kontaktné, stále by sa objímali, lezú mi do postele... Vidím na nich, že to nie úplne dobre znášajú, keď nie som doma. Ale hovorím si, že sú rodiny, ktoré to majú oveľa ťažšie ako my. Sú matky, ktoré musia odchádzať na celé týždne opatrovať do zahraničia starých ľudí, nechávajú deti so starými rodičmi a nemajú na výber. U&nbsp;nás sa tento cirkusantský život našťastie o&nbsp;chvíľu skončí. Dotočíme a&nbsp;opäť nabehneme na normálny režim. Na druhej strane decká vidia, že nás práca baví a&nbsp;tak sa učia, aké dôležité je v&nbsp;živote robiť prácu, ktorá vás baví. Je to veľké šťastie.

Život na Ukrajine nie je ľahký. Ste v&nbsp;kontakte aj so životom obyčajných ľudí?

Točíme síce uprostred lesov, ale bývame asi 150 kilometrov od Kyjeva, v&nbsp;Žitomire, ktorý má asi 300&nbsp;000 ľudí. Človek tam vidí aj veľké vily a&nbsp;drahé autá, ale aj chudobu. Horšie to však bolo na západnej Ukrajine, kde sme točili Čiaru. Keď sme tam chodili s Petrom Bebjakom po obhliadkach, videli sme ľudí žiť v&nbsp;takej biede, až som neverila, že dnes v&nbsp;Európe niečo také môže existovať. Na okraji dediny stál napríklad domček veľký asi trikrát tri metre, z&nbsp;nepálených tehál a hlinenou podlahou, obrastený metrovou trávou. Mysleli sme si, že je prázdny. Keď sme vošli dovnútra, na váľande sme našli ležať babku. Už pätnásť rokov nevedela chodiť, z času na čas jej niekto priniesol nejaké jedlo, ktoré jej dal k posteli s fľašou vody, ak nezabudol. Bolo to niečo strašné. Život je tam drsný a&nbsp;ľudia sú však dosť zocelení. Na jednej strane je to výhoda, že to dokážu prežiť, na druhej strane cítite, akoby v&nbsp;ich vzájomnej komunikácii – na úradoch, obchodoch, na pumpe, skrátka hocikde, chýbala úcta človeka k&nbsp;človeku a&nbsp;niekedy aj k&nbsp;sebe samému. Neviem, čím to je... Vždy ma to však zarazí.

Určite je aj veľa pozitívnych momentov.

Ja mám tú krajinu rada, mám šťastie na milých ľudí, ktorí sú oddaní svojej práci. Keď už si s&nbsp;nimi vytvoríte väzby a&nbsp;vidia, že ste fér, že ich beriete za rovnocenných a&nbsp;postavíte sa za nich, ak treba, dajú vám prvé posledné. Idú aj za hranicu svojho diskomfortu, aby vám vyšli v&nbsp;ústrety. Ja nerozdeľujem štáb na Slovákov a Ukrajincov, pre mňa je to jeden super tím šikovných ľudí.

Spomínate si na moment z&nbsp;nakrúcania, keď vám nebolo všetko jedno?

Každý deň sa tam niečo deje. Pre Tomáša Maštalíra raz napríklad doniesli iného koňa, ako mali a bol problém. Tomáš síce z toho žrebca nespadol, pretože je dobrý jazdec, ale filmárske kone musia byť poslušné, trpezlivé, odovzdané a aj desaťkrát zopakovať scénu, ak treba. Takže vtedy to pokašľali a dali nám koňa, ktorý nebol stotožnený s tým, že tam bude stáť a robiť to, čo chceme. Bezpečnosť ľudí je priorita, keď je ohrozená, mením sa na fúriu.

Vtedy ma je dosť počuť. (Smiech.) Chvíľu sa všetci poschovávali, rýchlo vymenili kone a už sa to nezopakovalo.

Hrešíte po ukrajinsky?

Ja hreším po slovensky, ale rozprávam aj po rusky. Obnovila sa mi ruština, ktorú som sa kedysi učila. Veľa ľudí tam nehovorí po anglicky, takže keď som potrebovala rokovať, musela som začať „gavariť“. A na pľaci sme si vytvorili akési esperanto, zmiešaninu ukrajinčiny, ruštiny, slovenčiny a angličtiny.

Ako ste si zvykli na ukrajinskú kuchyňu?

Ja som hlavne musela prestať po prvom mesiaci jesť všetko, čo mi chutí, lebo by som mala tisíc kíl. Mám rada cesto, takže mi chutia ich blinčiky, vareniky, teda obdoba palaciniek a pirohov, navyše sme to kombinovali s gruzínskou reštauráciou. Nechápem, ako môžu mať všetky tie Ukrajinky konfekčnú veľkosť 34! Sú to malinké štíhle krásne baby, pritom majú takú sýtu kuchyňu. Ale celkom si tam užívam fantastickú zeleninu a ovocie. Na rozdiel od nás nemajú španielske paradajky, ale svoje, a tie jablká nie sú, ako predpísala EÚ, bez jedinej vrásky, ale také, aké som si strhávala u babky na záhrade. Snažíme sa jesť zdravo.

Černobyľ vás nestraší?

Černobyľ je téma, o&nbsp;ktorej domáci vôbec nechcú rozprávať, dokonca si mnohí nepozreli ani seriál HBO, ktorý vzbudil teraz záujem. Je to pre nich veľmi silná spomienka, silná trauma, keďže asi niet rodiny, ktorá by nebola nejako ovplyvnená. V&nbsp;každej zomrel niekto na rakovinu, dodnes majú problémy so štítnou žľazou,&nbsp;je tam obrovský výskyt rakoviny. Takže Černobyľ neriešime. Veľmi ma však prekvapuje, ako sa po seriálovom boome zvýšila turistika do Pripjate. Je to pre mňa nepochopiteľná vec. Ja tam nejdem a ani to nikomu neodporúčam. Citlivou témou a krivdou je pre Ukrajincov aj Krym, citlivo vnímajú aj to, čo sa deje na východe Ukrajiny, trápi ich tiež korupcia a&nbsp;dúfajú, že sa to zmení. Tú nádej v&nbsp;nich cítiť. Sme pre nich veľkou inšpiráciou, tiež chcú byť súčasťou Európskej únie.

Nebojí sa o&nbsp;vás manžel?

Nemá sa čoho báť. Ale chodí ma pravidelne navštevovať, priletí aj na dva-tri dni, čo je fajn. Vníma, že práca je tam pre mňa veľmi náročná. Pre mňa je však jednou z&nbsp;najväčších ťažôb to, čo pozná každá mama. Keď pracujem mimo domu, mám obrovské výčitky svedomia, čo som to za matku. Vtedy mi pomáha vedomie, že môj muž je perfektný otec, ktorý sa aj sám postará o&nbsp;deti tak, že môžem byť pokojná. A&nbsp;pomáha, samozrejme, aj celá rodina.

Až dokončíte Slovanov, zrejme ich nepremietnete deťom. Spotrebovali ste tam vraj hektolitre krvi...

No, je to drsné, žiadna romantická rozprávka. Je tam dosť veľa násilia aj sexu. Snažíme sa verne zobraziť život Slovanov v&nbsp;siedmom storočí, čo je raný stredovek, krutá doba. Keď sme sa zhovárali s&nbsp;historikmi, hovorili nám, že iba dvadsať percent ľudí sa dožilo dospelosti, väčšina ľudí zomrela násilnou smrťou. Bola to doba, keď bolo otroctvo jedným z&nbsp;hlavných príjmov vtedajších Slovanov. To som nevedela. Scenáristi načreli do mytológie, rozprávok, naštudovali si staré božstvá a&nbsp;rituály. Nie je to samoúčelné zobrazovanie násilia, ale ten seriál odhalí, ako sme žili, niečo sa naučíme o&nbsp;sebe. Prekvapilo ma napríklad, koľko starých rituálov si do dnešných dní so sebou nesieme. A&nbsp;nakoniec – príbeh je fiktívny, ale jedna postava je reálna. Viac neprezradím...

Wanda Adamík Hrycová o drsnom živote na Ukrajine, výčitkách, peniazoch, aj traume z Černobyľa

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Wanda Adamík Hrycová o drsnom živote na Ukrajine, výčitkách, peniazoch, aj traume z Černobyľa

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Zuzana Čaputová osemnásťkrát inak: Pozrite si prezidentku v kroji, s babkou, aj na veselici

Zuzana Čaputová zhodila šaty a navliekla vojenské maskáče. Vyzerá neskutočne!

Z dcéry Adriany Kmotríkovej vyrástla krásavica: Fíha, po kom to dievča je?

Boj Zuzany Haasovej s manželom Martinom sa vyostruje: Padli tvrdé slová

HLASUJTE: Daniela Peštová a Katy Perry v rovnakých šatách! Za ktorou by ste sa otočili?

Čaká to aj Kočnera? Prečítajte si, čo sériový vrah prezradil o živote v Leopoldove

Výber pre vás