„City a vojna? Možno vo filmoch. V skutočnosti žijete z hodiny na hodinu a pri každom výbuchu sa trasiete od strachu. Lomcuje vami vyčerpanie a zima. Namiesto polievky jedávate vodu s octom, ku ktorej dostanete čierny, ešte kyslý a lepkavý chlieb. V zime sa umývate v snehu, na jar v potoku. Nepoznáte krém, ani mydlo. Spávate oblečení na zemi, pod stromami, v lepšom prípade pod špinavou dekou kdesi na slame. Máte vši, svrab, odreniny, omrzliny a vredy. A ak všade okolo vás ležia potrhané ľudské telá, láska je to posledné na čo myslíte. Chcete jediné: dostať sa z tohto pekla!“ povedala nám krátko pred svojou smrťou dnes už nebohá bývalá vojenská zdravotníčka Mária Pelcrová. Napriek požehnanému veku si na vojnové besnenie spomínala akoby sa udialo včera...

         Život Márie Pelcrovej, ktorá sa za slobodna volala Juríková, je ako román. Predkovia jej otca pochádzali z Vranova nad Topľou, príbuzní mamy z Moravy. Ona prišla na svet v roku 1927 v chudobnej rodine na laze Imšady – Negrovec na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v tom období súčasťou Československa.

Mala len trinásť rokov, keď ju fašisti považovali za nepriateľa Nemeckej ríše. Z domu ju odvliekli na stavbu koncentračného tábora do mesta Nisko nad Sanom. Odtiaľto drobnú Marušku kvôli lekárskym pokusom na deťoch odviezli do Lodže, neskôr do koncentračného tábora Birkenau Auschvitz. „Keď som nevládala, dozorca na mňa pustil vlčiaka a dokopal ma tak, že mi zlomil nos,“ vzdychla si krehká žena, ktorá sa dodnes bojí psov a na každého neznámeho človeka sa pozerá s nedôverou.  Ale, čudujete sa?

Mária Perclová od vojny pracovala v zdravotníctve. Bola držiteľkou viac ako troch desiatok vyznamenaní.
Mária Perclová od vojny pracovala v zdravotníctve. Bola držiteľkou viac ako troch desiatok vyznamenaní.
Zdroj: Ján Dzúr

Smrti unikla

Na konci roka 1942 čakal pri kláštore Kalisz v strednom Poľsku na Máriu Juríkovú vlak do Mauthausenu. Dievčatko však ochorelo a fašisti sa báli, že jej infekcia nakazí celý transport. To ju zachránilo. Mala len pätnásť rokov, keď z ošetrovne ušla a schovala sa v drevárni. Transport už odišiel, no v skrýši ju našiel policajt.

Marušku odtiahol na skonfiškovaný statok, kde ju Nemci využívali na otrockú prácu. Keď odtiaľto utiekla, opäť ju chytili a za trest poslali kopať zákopy. Z nich ako šestnásťročná prebehla na Ukrajine k Červenej armáde a keď v nej stretla brata, spolu vstúpili do Prvého československého armádneho zboru.

„Vojna, ktorú som na vlastnej koži dovtedy prežívala, bola strašná. Ale jej hrôzu som si naplno uvedomila až v poľnej nemocnici v meste Sambir. Dospelí muži pomreli v predošlých bitkách, tak v nej od jesene roku 1944 zomierali čoraz mladší chlapci. Takí, čo by dnes chodili na strednú školu. Tým, čo prežili, som liečila rany prežraté až do kostí. Prala som krvavé obväzy, kŕmila ich krupicou kašou, umývala. Počúvala som ich stony a dávala im nádej,“ zaspomínala si frontová zdravotná sestra. Na seba nemyslela. Keď pri odťahovaní ranených zahynula na bojisku jej kolegyňa, na rybárskej loďke previezla cez rieku desiatku polomŕtvych vojakov. Od vesiel si pritom dlane zodrela do krvi. Lekár ju kázal presunúť do tyla, no neposlúchla ho. „Prečo? Nohy som mala zdravé,“ nedala sa.

Žiadna vášeň

Potom, ako kúsok od Márie Pelcrovej vybuchla letecká bomba, takmer ohluchla a onemela. Neskôr sa musela podrobiť niekoľkým operáciám. Prešla cez Ukrajinu, Duklu, Liptovský Mikuláš, Strečno a dostala sa až do Prahy. „Kdeže autom! V mužských čižmách, ktoré sme mali vystlané onucami, sme išli pešo! Len občas sa nad nami nejaký vojačik zľutoval, natrhal nám kvety, alebo stisol dlaň. Nikto mi nevyznával lásku, každý mi hovoril: Maruška, keď bude najhoršie, príď ma zachrániť! V tých slovách sme necítili vášeň, ani náklonnosť. Cítili sme strach, či sa dožijú ďalšieho rána,“ pokračovala pani Pelcrová, uniformu  ktorej ťažilo vyše tridsať medailí z ôsmich štátov sveta.  

Príbeh svojej rodiny ale dokázala poskladať až dvadsať rokov po vojne. „Matka s dvoma mojimi súrodencami ušla na Kaukaz. Dvaja bratia bojovali v československej armáde. Jeden zahynul ako osobná stráž generála Víta Sázavského na Dukle, keď ich auto narazilo na mínu.  Druhý bol rozviedčíkom. Smrteľne sa zranil pri zápase s nemeckým vojakom pri Levoči,“ povzdychla si drobná žena.

Archívna snímka partizánskej skupiny Hornonitrianska partizánska brigáda.
Archívna snímka partizánskej skupiny Hornonitrianska partizánska brigáda.
Zdroj: TASR

„Mojím prekliatím je, že si všetky tie zverstvá pamätám. Keď sedem našich rozviedčikov chytili Nemci, vypichli im oči, odrezali nos, dopichali ich bodákmi a zapálili. Telá upálených, obesených a rozstrieľaných a potrhaných vojakov, ma desia dodnes. A pískanie vlaku! Myslím si totiž, že sa blíži kobercový nálet, aký ma takmer pochoval,“ uzatvorila zdravotníčka, ktorá zachránila desiatky ranených, svojej rodine však pomôcť nedokázala.

Druhá svetová vojna vzala Márii Pelcrovej jedenásť príbuzných a nadobro zmenila jej pohľad na útrapy. Jej odkaz pre súčasnosť? Vo vojne nikdy netrpia tí, ktorí si ju najviac želajú. Ona už to nikomu povedať nemôže, zomrela pred dvomi rokmi...