Uplynulé dni priniesli do strednej Európy vietor, mráz a vlnu sneženia, akú ani na klimaticky drsnom severe Slovenska nezažili posledných sedem rokov. Vločky zasypali cesty, vietor váľal stromy, sedemnásť dedín na Orave a Kysuciach vyhlásilo mimoriadnu situáciu. Zložité to bolo aj v našich veľhorách. Zo Sliezskeho domu pre lavínu evakuovali sedemnásť turistov, masa snehu zasiahla aj Téryho chatu, tretiu lavínu v Roháčoch nad zjazdovkou Spálená radšej riadene odstrelili. A Žiarsku dolinu, ktorá je neslávne známa obrovskými lavínami, zatvorili...

PLES v opere 2019: Hostia sa bavili, ale tieto slová TNÚ DO ŽIVÉHO

Hoci Horská služba od polovice minulého týždňa vystríhala pred mimoriadne zlým počasím, nie všetci ju poslúchli. Len cez víkend vyrazila k viac ako desiatim vysileným turistom, ktorí ju v hmle a mraze požiadali o pomoc. Jeden skialpinista dokonca zahynul pod lavínou...

Aj v takomto počasí sa do hôr vyberali turisti a skialpinisti. Viac ako
desať z nich musela v priebehu pár hodín zachraňovať Horská služba.
Aj v takomto počasí sa do hôr vyberali turisti a skialpinisti. Viac ako desať z nich musela v priebehu pár hodín zachraňovať Horská služba.
Zdroj: Ján Dzúr, Archív J.Š.

Polícia aj vrtuľníky

Niektoré záchranné akcie, ktoré spočiatku vyzerali tragicky, sa však skončili úsmevom. A sú aj také, o ktorých i tvrdí horskí vodcovia hovoria ako o zázraku... „Jedným z najsilnejších je príbeh desaťročného Thomasa, ktorý sa v roku dvetisícšesť stratil v Račkovej doline,“ spomína horský záchranár Jaroslav Švorc. Spočiatku sa zdalo, že chlapec sa len na výlete odtúlal od skupiny detí, no ani okamžité nasadenie pátračov neprinieslo úspech. Zotmelo sa, prišla noc a malý Prešovčan ostal v lese sám.

„Prehľadával som brehy potoka, ktorý sa po nočnej búrke rozvodnil. Nevynechali sme ani kŕmidlá pre zver, ale všetko bolo márne,“ vracia sa do minulosti dobrovoľný záchranár, vysokohorský nosič a publicista. Čas bežal. Nad Račkovu dolinu sa opäť prihnal silný dážď, studený vietor a blesky. „Vžívali sme sa do pocitov chlapca, no neboli nám ľahostajní ani Thomasovi rodičia a vedúce tábora, ktorí dorazili na miesto,“ približuje Jaroslav Švorc, ako terén popri Horskej službe prečesávali lesníci, ľudia z blízkych dedín aj policajti so psami. Nad hlavami im krúžili dva vrtuľníky. Chlapec bol stratený už tri dni a dve noci, stovka záchranárov bola na nohách v kuse aj dvadsať hodín, muži boli premočení do nitky.

Jaroslav
Švorc vraví,
že hory sú
krásne, no
bývajú aj
kruté.
Jaroslav Švorc vraví, že hory sú krásne, no bývajú aj kruté.
Zdroj: Ján Dzúr, Archív J.Š.

Po strachu smiech

Elán pomaly vyhasínal, ale ľudia sa nevzdávali. „V malinčí nás zastavil čerstvý trus medveďa. Striaslo nás, mysleli sme na najhoršie. Vtedy sa z vysielačky ozvala správa, ktorá hraničila so zázrakom. Jeden z pátračov našiel pršiplášť a onedlho aj Thomasa. Bol nezvestný takmer päťdesiat hodín, vyčerpaný, ale živý. Keď sa objímali s mamou, pochopil som, ako vyzerá ľudské šťastie,“ rozcíti sa aj po rokoch Jaroslav Švorc. Thomas neskôr prezradil, že zišiel z chodníka, pošmykol sa a spadol. Mal zlomenú lebku a pomliaždený mozog, zrejme upadol do bezvedomia. Po operácii sa liečil v Kováčovej. Rozprával tam, že okolo neho sa plazili hady a s medveďom si pozerali do očí.

Aj v takomto počasí sa do hôr vyberali turisti a skialpinisti. Viac ako
desať z nich musela v priebehu pár hodín zachraňovať Horská služba.
Aj v takomto počasí sa do hôr vyberali turisti a skialpinisti. Viac ako desať z nich musela v priebehu pár hodín zachraňovať Horská služba.
Zdroj: Ján Dzúr, Archív J.Š.

Toto nie je mama!

Napriek tomu, že mnohé záchranné akcie dopadnú rovnako šťastne, nebýva zvykom, aby ostal čas na zábavu. Veď ide o zdravie a neraz aj o ľudský život. Niektoré spomienky však na tvári Jara Švorca opäť vyčarujú úsmev. Horských záchranárov raz k zranenej žene zavolal jej syn. „Mama si zvrtla členok, cestu z Ostrvy k chate sama nezvládne,“ opakoval mladík na recepcii hotela na Popradskom plese. Horská služba ženu našla, nohu jej znehybnila, zabalila paniu do deky, pripútala na nosidlá a po hodine a pol sa vrátila na chatu. Medzičasom začalo pršať, nad štítmi zahučali hromy, doliny osvietili blesky.

Chlapi sa tešili, že situáciu zvládli. Syn rozbalil deku a... „Veď toto nie je moja mama!“ zmeravel. O pár minút utekali záchranári do terénu opäť. Približne na rovnakom pľaci sa v tom istom čase stali dva rovnaké úrazy, o čom nevedeli! Mládencovu mamu objavili neďaleko miesta, odkiaľ znášali prvú ženu. Sedela premočená na kameni a trpezlivo čakala na pomoc. „Hovorila, že ju mrzí, že Horskej službe spôsobila problémy, ale nemali prísť o čosi skôr?! Až vtedy sa dozvedela, že odtiaľto už jednu zranenú paniu niesli,“ usmieva sa Jaroslav Švorc.

Žartoval s mníškou

Rád si spomína aj na príhodu, keď bol vo Vysokých Tatrách ešte ako vysokoškolák. Podujal sa pomôcť Horskej službe zniesť na nosidlách z Predného Soliska zranenú ženu. Ležala na nosidlách, zabalená vo vaku, z ktorého jej trčala len tvár. Hory akurát zasiahla búrka, padali krúpy. Pani si vyčítala, že chlapi okolo nej trpia, nevie vraj, ako sa im odmení. „Všetci čušali, len ja som žartoval, že keď sa jej nôžka zahojí, nech sa vráti do Tatier, určite spolu niečo vymyslíme. Až na chate som zistil, že flirtujem s mníškou,“ uzatvára Jaroslav Švorc, ktorý svojich päťdesiat najsilnejších zážitkov z Tatier pretavil do knihy. Nazval ju Smrť si nevyberá, pretože väčšina príbehov, žiaľ, nemá veselý koniec...