Pred tuctom rokov žila s manželom Jaroslavom v Líbyi, kam sa presunuli po pôsobení v Londýne. V krajine na severe Afriky, kde pevnou rukou vládol diktátor Muammar Kaddáfí, sa manželia zo Žiliny chystali podnikať.

Bývali v prenajatej vilke aj s vtedy trojročnou dcérkou Stellkou, ktorá v Tripolise chodila do škôlky a učila sa po arabsky. S priateľmi sedávali na vankúšoch v obrovskej hale, vo svojej štvrti nepoznali kriminalitu, ani násilie. Všetko sa zmenilo vo februári roku 2011, keď sa krajina začala topiť v krvi.

„Z Tripolisu sme utiekli tesne pred začiatkom občianskej vojny, ktorá život v&nbsp;krajine obrátila naruby. Domáci nám tvrdili, nech na Slovensku týždeň počkáme, veci sa utrasú a&nbsp;vrátime sa späť. Prešlo vyše desať rokov a&nbsp;ja viem, že to neurobíme. Líbya stále nie je bezpečná krajina. Niektorí naši priatelia padli v&nbsp;prestrelkách, tých čo tam žijú sa bojím opýtať hoci len na Stellkine kamarátky zo škôlky,“ pokračuje Stanislava. Líbyjským kamarátom ponúkli v&nbsp;nepokojných časoch svoj žilinský byt, tí to však odmietli. Teraz jej pomoc prijali iní.

„Keď som sa dopočula o útoku Ruska na Ukrajinu, nechcela som tomu uveriť. V dnešnej dobe? Tak primitívne? Pohľad na utečencov v televízii ma vrátil pár rokov späť, keď do Európy prúdili Líbyjčania. Na rozdiel od súčasnosti však boje v&nbsp;Afrike väčšine Slovákov pripadali vzdialené a&nbsp;akoby sa nás netýkali,“ nezakrýva Žilinčanka. Myslí, že vojna na Ukrajine zanechá v ľuďoch hlboké rany. A nakoľko vie čo znamená útek z&nbsp;milovanej krajiny, rozhodla sa poskytnúť Ukrajincom to, čo utečenci do neznáma potrebovali najviac - strechu nad hlavou.

V centre Žiliny vlastnia Bytčankovci budovu, v ktorej sídli ich firma. Majú v&nbsp;nej svoj vlastný byt a&nbsp;pár ďalších. „Dva byty som mala akurát&nbsp; voľné. Jeden veľký držím&nbsp; ako hosťovský pre návštevy, druhý je v pivnici pre urgentné prípady, aké ale doteraz nenastali. Prihlásila som sa cez internet, že rada pomôžem ukrajinským matkám s malými deťmi, pretože si myslím, že na ubytovniach im je naozaj ťažko. O&nbsp;pár hodín mi na prahu stála babka Ľudmila, jej dcéry Katerina a Nasťa a&nbsp;tri vnúčence, Kaťa, Egor a rozkošná sedemmesačná Valéria,“ opisuje pani Bytčanek.

Ukrajinské ženy pochádzajú z&nbsp;Dnepropetrovska, miliónového mesta neďaleko ruských hraníc. Ich zážitky sa Žilinčanke nepočúvali ľahko. „Pred vojnou neutekali prvý raz. Do roku 2014 žili v&nbsp;Donecku, no keď oblasť začali okupovať Rusi, ušli do Dnepropetrovska. Teraz sa za štyridsať minút zbalili a&nbsp;tesne pred bombardovaním mesta utekali na železničnú stanicu, kde sa rozlúčili s&nbsp;mužmi. Vlakom do Ľvova išli dvadsaťdva hodín. Nikto v&nbsp;ňom nesmel v&nbsp;noci zapnúť svetlo, dokonca ani mobilné telefóny, aby transport niekto nezbadal,“ prezradí Stanislava.

V Žiline sú Ukrajinky od tretieho marca. Ľudmila je milá dáma a už si stihla aj nájsť prácu ako pomocná kuchárka. Doma bola skladníčka. Katerina pracovala v reštaurácii a je matkou 6 ročného Egora a 7 mesačnej Valérie. „Egor už u nás nastupuje do prvého ročníka. Dcéra Nasťa sa živila ako realitný maklér a jej 13 ročná dcéra Kaťa tiež ide do školy do šiesteho ročníka.&nbsp; Zhodou okolností do rovnakej školy, ako chodí moja dcéra Stellka,“ dodá Stanislava. Druhá skupina troch Ukrajiniek k&nbsp;nej prišla narýchlo v noci siedmeho marca.

„Volala mi Zuzka, trénerka karate mojej dcéry, či sa u nás nenájde ešte voľné miesto. K dispozícii som mala akurát už len ten pivničný byt. Nie je príliš veľký, ale je v ňom aj kuchyňa, kúpeľňa, teplo, akurát okná sú menšie a pod stropom. Nezdalo sa mi to príliš komfortné, no Ukrajinky mali slzy v očiach: veď tu bomby nepadajú! A že je byt spolovice pod zemou? Doteraz sa skrývali pred ostreľovaním po chodbách, kde nie sú okná, pretože inak by ich mohli zraniť črepiny z nich,“ vzlykne si Stanislava Bytčanek.

Tri kamarátky, Svetlana, Oxana a Oľga sú z Charkova. V meste až deväťdesiat percent ľudí hovorí po rusky, no ruské vojská tam nechcú. Z mesta ušli ženy na desiaty deň vojny, keď sa situácia stala neznesiteľnou. Úkryt pred bombami si hľadali v metre, ale to bolo už preplnené a aj tam sa nie každý dostal, pretože vojaci ostreľovali ulice. Svetlana videla pani, ktorá si išla kúpiť chlieb. Vedľa nej padla bomba, ktorá žene odrhla kus nôh. Stále žila, no bola v šoku. Po tomto zážitku si Svetlana uvedomila, že sa nebojí smrti, ale znetvorenia. Rozhodla sa ujsť.

„Na Slovensko s&nbsp;kamarátkami cestovali tri dni, dvadsať dva hodín sa ale trmácali električkou cez Charkov, ktorý Rusi ostreľovali. Spali na jej podlahe. Keď z&nbsp;mesta odchádzali, videli už len ruiny svojich domov,“ vraví Stanislava Bytčanek.

Svetlana mala v&nbsp;Charkove vlastný internetový obchod s liečivými bylinami a doplnkami stravy. Žije sama a rodinu nemá.&nbsp; Spolu s ňou pracovala aj Oľga. Jej&nbsp; muž zostal na Ukrajine. Treťou z partie je Oxana. Jej cestovné doklady boli iba v azbuke, medzinárodné doklady nikdy nepotrebovala. Bola na Ukrajine spokojná.

Mala tri byty, ktoré prenajímala, k tomu obchodík so sušeným ovocím a orechmi na tržnici.&nbsp;Toto je jej prvá cesta za hranice štátu, kde vyrastala, no musela z&nbsp;neho utiecť. Ako jediná z&nbsp;trojice sa do Charkova chce vrátiť a&nbsp;dúfa, že aspoň jeden z&nbsp;jej bytov ostane obývateľný. Ďalšie dve ženy si už v&nbsp;Žiline hľadajú prácu...

Stanka utiekla pred vraždením v Líbyi, teraz pomáha Ukrajincom. Na jednu vec sa bojí opýtať

Výber pre vás

Stanka utiekla pred vraždením v Líbyi, teraz pomáha Ukrajincom. Na jednu vec sa bojí opýtať

Súvisiace články

Stanica, akú ste nevideli! Pod Vezuvom udivuje dielo Zahy Hadid, ktorá skrášlila aj Bratislavu

Ukrajinka Anna hľadá pomoc pre chlapcov na fronte: Kto podaruje mikrobus?

Brusel klame! V poľských obchodoch je osemdesiat percent miestnych potravín, cudzie nechcú

Juraj Slafkovský očaril Slovensko. TOTO o súkromí hokejistu prezradila jeho krásna mama

Nikto si olympijské zlato nezaslúžil viac ako Petra! Kedy Zuzane Vlhovej pukalo srdce žiaľom?

Výber pre vás