Pred tuctom rokov žila s manželom Jaroslavom v Líbyi, kam sa presunuli po pôsobení v Londýne. V krajine na severe Afriky, kde pevnou rukou vládol diktátor Muammar Kaddáfí, sa manželia zo Žiliny chystali podnikať.

Bývali v prenajatej vilke aj s vtedy trojročnou dcérkou Stellkou, ktorá v Tripolise chodila do škôlky a učila sa po arabsky. S priateľmi sedávali na vankúšoch v obrovskej hale, vo svojej štvrti nepoznali kriminalitu, ani násilie. Všetko sa zmenilo vo februári roku 2011, keď sa krajina začala topiť v krvi.

„Z Tripolisu sme utiekli tesne pred začiatkom občianskej vojny, ktorá život v&nbsp;krajine obrátila naruby. Domáci nám tvrdili, nech na Slovensku týždeň počkáme, veci sa utrasú a&nbsp;vrátime sa späť. Prešlo vyše desať rokov a&nbsp;ja viem, že to neurobíme. Líbya stále nie je bezpečná krajina. Niektorí naši priatelia padli v&nbsp;prestrelkách, tých čo tam žijú sa bojím opýtať hoci len na Stellkine kamarátky zo škôlky,“ pokračuje Stanislava. Líbyjským kamarátom ponúkli v&nbsp;nepokojných časoch svoj žilinský byt, tí to však odmietli. Teraz jej pomoc prijali iní.

„Keď som sa dopočula o útoku Ruska na Ukrajinu, nechcela som tomu uveriť. V dnešnej dobe? Tak primitívne? Pohľad na utečencov v televízii ma vrátil pár rokov späť, keď do Európy prúdili Líbyjčania. Na rozdiel od súčasnosti však boje v&nbsp;Afrike väčšine Slovákov pripadali vzdialené a&nbsp;akoby sa nás netýkali,“ nezakrýva Žilinčanka. Myslí, že vojna na Ukrajine zanechá v ľuďoch hlboké rany. A nakoľko vie čo znamená útek z&nbsp;milovanej krajiny, rozhodla sa poskytnúť Ukrajincom to, čo utečenci do neznáma potrebovali najviac - strechu nad hlavou.

V centre Žiliny vlastnia Bytčankovci budovu, v ktorej sídli ich firma. Majú v&nbsp;nej svoj vlastný byt a&nbsp;pár ďalších. „Dva byty som mala akurát&nbsp; voľné. Jeden veľký držím&nbsp; ako hosťovský pre návštevy, druhý je v pivnici pre urgentné prípady, aké ale doteraz nenastali. Prihlásila som sa cez internet, že rada pomôžem ukrajinským matkám s malými deťmi, pretože si myslím, že na ubytovniach im je naozaj ťažko. O&nbsp;pár hodín mi na prahu stála babka Ľudmila, jej dcéry Katerina a Nasťa a&nbsp;tri vnúčence, Kaťa, Egor a rozkošná sedemmesačná Valéria,“ opisuje pani Bytčanek.

Ukrajinské ženy pochádzajú z&nbsp;Dnepropetrovska, miliónového mesta neďaleko ruských hraníc. Ich zážitky sa Žilinčanke nepočúvali ľahko. „Pred vojnou neutekali prvý raz. Do roku 2014 žili v&nbsp;Donecku, no keď oblasť začali okupovať Rusi, ušli do Dnepropetrovska. Teraz sa za štyridsať minút zbalili a&nbsp;tesne pred bombardovaním mesta utekali na železničnú stanicu, kde sa rozlúčili s&nbsp;mužmi. Vlakom do Ľvova išli dvadsaťdva hodín. Nikto v&nbsp;ňom nesmel v&nbsp;noci zapnúť svetlo, dokonca ani mobilné telefóny, aby transport niekto nezbadal,“ prezradí Stanislava.

V Žiline sú Ukrajinky od tretieho marca. Ľudmila je milá dáma a už si stihla aj nájsť prácu ako pomocná kuchárka. Doma bola skladníčka. Katerina pracovala v reštaurácii a je matkou 6 ročného Egora a 7 mesačnej Valérie. „Egor už u nás nastupuje do prvého ročníka. Dcéra Nasťa sa živila ako realitný maklér a jej 13 ročná dcéra Kaťa tiež ide do školy do šiesteho ročníka.&nbsp; Zhodou okolností do rovnakej školy, ako chodí moja dcéra Stellka,“ dodá Stanislava. Druhá skupina troch Ukrajiniek k&nbsp;nej prišla narýchlo v noci siedmeho marca.

„Volala mi Zuzka, trénerka karate mojej dcéry, či sa u nás nenájde ešte voľné miesto. K dispozícii som mala akurát už len ten pivničný byt. Nie je príliš veľký, ale je v ňom aj kuchyňa, kúpeľňa, teplo, akurát okná sú menšie a pod stropom. Nezdalo sa mi to príliš komfortné, no Ukrajinky mali slzy v očiach: veď tu bomby nepadajú! A že je byt spolovice pod zemou? Doteraz sa skrývali pred ostreľovaním po chodbách, kde nie sú okná, pretože inak by ich mohli zraniť črepiny z nich,“ vzlykne si Stanislava Bytčanek.

Tri kamarátky, Svetlana, Oxana a Oľga sú z Charkova. V meste až deväťdesiat percent ľudí hovorí po rusky, no ruské vojská tam nechcú. Z mesta ušli ženy na desiaty deň vojny, keď sa situácia stala neznesiteľnou. Úkryt pred bombami si hľadali v metre, ale to bolo už preplnené a aj tam sa nie každý dostal, pretože vojaci ostreľovali ulice. Svetlana videla pani, ktorá si išla kúpiť chlieb. Vedľa nej padla bomba, ktorá žene odrhla kus nôh. Stále žila, no bola v šoku. Po tomto zážitku si Svetlana uvedomila, že sa nebojí smrti, ale znetvorenia. Rozhodla sa ujsť.

„Na Slovensko s&nbsp;kamarátkami cestovali tri dni, dvadsať dva hodín sa ale trmácali električkou cez Charkov, ktorý Rusi ostreľovali. Spali na jej podlahe. Keď z&nbsp;mesta odchádzali, videli už len ruiny svojich domov,“ vraví Stanislava Bytčanek.

Svetlana mala v&nbsp;Charkove vlastný internetový obchod s liečivými bylinami a doplnkami stravy. Žije sama a rodinu nemá.&nbsp; Spolu s ňou pracovala aj Oľga. Jej&nbsp; muž zostal na Ukrajine. Treťou z partie je Oxana. Jej cestovné doklady boli iba v azbuke, medzinárodné doklady nikdy nepotrebovala. Bola na Ukrajine spokojná.

Mala tri byty, ktoré prenajímala, k tomu obchodík so sušeným ovocím a orechmi na tržnici.&nbsp;Toto je jej prvá cesta za hranice štátu, kde vyrastala, no musela z&nbsp;neho utiecť. Ako jediná z&nbsp;trojice sa do Charkova chce vrátiť a&nbsp;dúfa, že aspoň jeden z&nbsp;jej bytov ostane obývateľný. Ďalšie dve ženy si už v&nbsp;Žiline hľadajú prácu...