Pred tuctom rokov žila s manželom Jaroslavom v Líbyi, kam sa presunuli po pôsobení v Londýne. V krajine na severe Afriky, kde pevnou rukou vládol diktátor Muammar Kaddáfí, sa manželia zo Žiliny chystali podnikať.
Bývali v prenajatej vilke aj s vtedy trojročnou dcérkou Stellkou, ktorá v Tripolise chodila do škôlky a učila sa po arabsky. S priateľmi sedávali na vankúšoch v obrovskej hale, vo svojej štvrti nepoznali kriminalitu, ani násilie. Všetko sa zmenilo vo februári roku 2011, keď sa krajina začala topiť v krvi.
„Z Tripolisu sme utiekli tesne pred začiatkom občianskej vojny, ktorá život v krajine obrátila naruby. Domáci nám tvrdili, nech na Slovensku týždeň počkáme, veci sa utrasú a vrátime sa späť. Prešlo vyše desať rokov a ja viem, že to neurobíme. Líbya stále nie je bezpečná krajina. Niektorí naši priatelia padli v prestrelkách, tých čo tam žijú sa bojím opýtať hoci len na Stellkine kamarátky zo škôlky,“ pokračuje Stanislava. Líbyjským kamarátom ponúkli v nepokojných časoch svoj žilinský byt, tí to však odmietli. Teraz jej pomoc prijali iní.
