Pohľad na cintorín v Spišskej Sobote, historickom mestečku, ktoré je dnes súčasťou Popradu, je rovnaký ako búrlivá minulosť celého podtatranského regiónu. Na jeho okraji sú ozdobené krypty s&nbsp;latinskými, nemeckými aj maďarskými veršami z&nbsp;čias monarchie, pred nimi jednoduché hroby staré pár rokov. Za nízkym plôtikom v&nbsp;samom strede nekropoly sa krčia betónové pomníčky desiatich vojakov. Kým k&nbsp;iným hrobom prichádzajú na Dušičky príbuzní, na týchto opäť zapáli sviečky Marcel Maniak.

"Počas SNP Nemci slovenských povstalcov tlačili do Popradu smerom od Kežmarku. Šiesti vojaci padli v&nbsp;boji, štyria v&nbsp;priebehu septembra a&nbsp;októbra 1944 na následky zranení v&nbsp;dnes už neexistujúcej nemocnici v&nbsp;Spišskej Sobote,“ prezradí na cintoríne Popradčan, ktorý už viac ako desať rokov mapuje osudy padlých z&nbsp;čias druhej svetovej vojny.
Na viacerých pomníčkoch nie tak dávno svietil nápis Neznámy, zlé priezvisko, prípadne nepresný dátum narodenia. Marcel z&nbsp;nich aj s pomocou úmrtných matrík a&nbsp;vojenských archívov poskladal mozaiku ľudských príbehov, ktorý následne oznámil príbuzným...

<h2>Desivé osudy</h2>
„Jeden z&nbsp;padlých vojakov pochádzal od Medzilaboriec, pri Poprade zomrel ako dvadsaťjedenročný. Na náhrobnom kameni mal skomolené meno a priezvisko, jeho rodina od čias SNP netušila, kde je. Keď som zavolal jeho bratovi, najskôr nedokázal zastaviť plač, no napokon sa mu uľavilo. Chybu na hrobe mesto opravilo a&nbsp;rodina naň doniesla kvety,“ zohne sa Marcel Maniak k&nbsp;pomníčku.
Medzi desiatimi nebožtíkmi, ktorých pochovali v&nbsp;Spišskej Sobote sú aj mladíci z&nbsp;Cífera, Handlovej, zo Slavošoviec, či z Liptova. Najdesivejší osud ale postihol miestneho rodáka Jána Lojeka.

„K&nbsp;povstaleckej armáde sa pridal ako sedemnásťročný chlapec. Nemci ho zajali, vyviedli medzi bojovú líniu pri Spišskej Sobote a&nbsp;tam ho pred zrakmi všetkých zastrelili,“ vzdychne si Marcel, ktorý pracuje ako zdravotník, druhá svetová vojna je ale jeho koníčkom.
Vie, že mnohí z&nbsp;mužov, ktorým dnes nemá kto zapáliť sviečku, mali počas druhej svetovej vojny sotva dvadsať rokov. Ocitli sa s&nbsp;puškou v&nbsp;ruke v&nbsp;neznámom kraji. Boli nevyspatí, vyčerpaní, hladní, isto sa báli: jednoducho zažili niečo, čo si v&nbsp;dnešných časoch nevieme ani len predstaviť.

<h2>Pátral po rodinách</h2>
Marcel prešiel všetky cintoríny v&nbsp;okresoch Poprad a&nbsp;Kežmarok, kde hľadal vojenské hroby. Stretával sa s&nbsp;poslednými žijúcimi pamätníkmi, pátral po rodinách s&nbsp;rovnakými priezviskami, robil si fotokópie kroník. „Niektorí vojaci možno ani nevedeli, kvôli čomu bojujú, s&nbsp;ďalšími si nepekne zahral osud.
Volyňský Čech Vladimír Mervinský narukoval až ako štyridsaťročný. Bol manželom a&nbsp;mal jedno dieťa. Oslobodzoval Duklu, kde prežil masaker, umrel desať dní po ťažkom zranení pri Liptovskom Mikuláši. K&nbsp;jeho hrobu prišli príbuzní z&nbsp;Chebu iba nedávno,“ prezrádza Marcel Maniak.

Cez meno Albín Nemec sa dostal do dediny v&nbsp;okrese Humenné.&nbsp; Na obecnom úrade mu ale oznámili, že týmto priezviskom u&nbsp;nich nikto nežije, no skúsia sa opýtať starších. „Čoskoro mi zvestovali, že podobne sa za slobodna volali tri sestry, nie však Nemec, ale Niemec. Nebohý vojak bol ich bratom, pred vojnou sa živil ako baník. Už mali vyše osemdesiat rokov, keď mu po prvý raz prišli do Popradu zapáliť sviečku,“ prezradí Marcel Maniak.

<h2>Nikoho nezaujímali</h2>
Dostal sa aj ku tragédii, ktorá sa slovenským mužom stala v Taliansku. „Oslovila ma pani Vlasta zo Staškova, ktorá hľadala hrob svojho strýka. Našla ho v malom mestečku v provincii Perugia, kde ju miestny kňaz priviedol na miesto jeho posledného odpočinku. A prezradil jej, že tam s ním leží ďalších päť slovenských vojakov, ktorých v roku 1944 zabila letecká bomba. No od tých čias sa o nich nikto nezaujímal,“ dodáva Popradčan, pred ktorým sa otvoril ďalší farbistý tragický príbeh.

V&nbsp;spolupráci s&nbsp;vojenským archívom Marcel Maniak zistil, že všetci narukovali v&nbsp;rovnaký deň. Všetkých osud doviedol do Talianska, kde jeden deň spoločne zahynuli. „Našiel som už len jedného príbuzného, no ten takmer stratil reč. Celý čas žil v&nbsp;tom, že jeho predok zomrel kdesi v Rusku,“ uzatvára Marcel Maniak.
Stratených príbuzných vrátil za ostatné roky desiatkam rodín nielen zo Slovenska, ale tiež z Česka, zo Švajčiarska, či z Nemecka. Mnohí im prišli venovať tichú spomienku, na hroby vojakov, ktorí sú stále evidovaní ako nezvestní, zájde na tieto koronavírusové Dušičky on...

Popradčan Marcel pátra po zabudnutých ľuďoch. Na TÝCHTO hroboch zapáli na Dušičky sviečky

Výber pre vás

Popradčan Marcel pátra po zabudnutých ľuďoch. Na TÝCHTO hroboch zapáli na Dušičky sviečky

Súvisiace články

Lukáša zatýkali desiatky kukláčov. Po siedmich rokoch ale polícia z vraždy obvinila iného muža!

Okúsil kurzy anjelskej meditácie, veštil, liečil energiou. Až TOTO ale Ľubomíra naozaj nadchlo

Cintoríny sa plnia odpadom, ktorý sa nedá recyklovať. TÝMTO môžete kahance z plastu nahradiť

Vážila stoštyridsať kilogramov a nemohla sa zohnúť k synovi. Premena TEJTO moletky vyráža dych

Dášu zachránilo cvičenie, kvôli ktorému končia iní za mrežami

Výber pre vás