Wanda Adamík Hrycová: Žije vo mne silná téma, s ktorou som sa ešte nevysporiadala

Wanda Adamík Hrycová:  Nemám absolútne žiadne zľutovanie s represívnymi režimami

Wanda Adamík Hrycová: Moja babka musela rozpredať majetok. Viem, čo je totalita, ničiaca rodiny

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Výsledky prezidentských volieb v Bielorusku, v ktorých s vysokou pravdepodobnosťou podvodom zvíťazil Alexander Lukašenko (65), stojaci v čele krajiny od roku 1994, vyvolali mohutné protesty. Proti búriacim sa ľuďom nasadil prezident hrubú silu, ktorá šokuje svet. Udalosti nenechávajú chladnou ani producentku Wandu Adamík Hrycovú. „Držím Bielorusom v ich boji palce, pretože viem, aká je sloboda dôležitá a viem, čo znamená žiť v slobodnej krajine. Pevne dúfam, že sloboda, ktorú si vybojujú, bude naozaj slobodou, že ju dokážu zodpovedne vziať do ich rúk a pripraviť cestu takej krajine, ktorá im bude vyhovovať a s ktorou budú spokojní,“ hovorí producentka a prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA).

Aj to, čo sa deje dnes v Bielorusku je silnou témou pre umenie. Napokon, téma krutosti totalitných režimov, poníženia človeka a neslobody sa objavujú aj vo filmoch, ktoré sú nominované na národnú filmovú cenu Slnko v sieti za rok 2019. O cenu sa „pobijú“ napríklad snímky Malá ríša, Amnestie či Ostrým nožom.

Je známe, že Wandina mama Veronika Hrycová sa narodila na slovensko ukrajinskom pomedzí, v dedine Ubľa, kde sa mimochodom nakrúcal úspešný film Čiara. Menej známy je ale iný fakt. „Moja babka z&nbsp;otcovej strany sa narodila na území dnešného Bieloruska, ktoré však vtedy bolo Poľskom. Takže by som mala mať v Bielorusku nejakú rodinu, ale priznám sa, že nie sme v kontakte,“ hovorí producentka. Aj keď v Bielorusku nikdy nebola, nemení to nič na fakte, že ľudsky rozumie tamojším ľuďom a chce veriť, že to, čo príde po zvrhnutí diktátora, bude pre nich lepšie.

V mnohých krajinách, kde sa lámal režim, hrali veľkú úlohu umelci. Wanda si netrúfa hodnotiť, do akej miery mali či majú v Bielorusku možnosť jej kolegovia slobodne tvoriť, ale konštatuje, že túžba po slobode a normalizácii vzťahov v spoločnosti je prítomná vo všetkých postkomunistických krajinách.

Na tomto mieste možno len pre ilustráciu spomenúť čriepok z mozaiky - príbeh dvoch zvukárov, ktorých pozná dnes celé Bielorusko. Vladislav Sokolovskij a Kirill Galanov boli zamestnaní v Paláci mládeže v hlavnom meste Minsk. Pár dní pred prezidentskými voľbami mali zabezpečovať ozvučenie podujatia, ktoré malo de facto slúžiť politickým cieľom na podporu Lukašenka. Nepáčilo sa im to a tak pustili do reproduktorov starú „buričskú“ pieseň s názvom Zmena od speváka Viktora Coja. „Naše srdcia volajú po zmene, naše oči volajú po zmene…,“ spieva v nej. Zhrození úradníci začali vytrhávať káble z aparatúry a oboch zvukárov za tento umelecký počin zatkli. V base sedeli 10 dní, počas ktorých ľudia vyšli do ulíc.

„Na tretí deň ku mne prišiel muž, neskôr sa ukázalo, že to bol zástupca ministra vnútra Alexander Barsukov. Postavili ma tvárou k stene a hovorí mi: „No čo, chcel si zmenu? Vypočul si si pesničku? Ty vieš, koľko ľudí vyšlo do ulíc, koľkí boli zranení, koľko ich dolámaných leží v nemocniciach? A to kvôli tebe… Priprav sa, odídeš na 10 rokov. Počas rozhovoru mi nie silno udrel dvakrát do chrbta, skôr ma chcel vyľakať,“ cituje Vladislava Sokolovského portál dw.com.

Jeho kolega Galanov podal svedectvo o týraní protestujúcich, ktorých medzitým zvážali policajti do väznice. „Cez malú škáru v okne som videl, ako bili ľudí, ktorí museli držať ruky nad hlavou. Keď spadli, bili ich ešte surovejšie. Videl som, ako sa jeden zo strážnikov snažil prevrátiť muža v bezvedomí. Nepodarilo sa ho oživiť, tak ho odniesli. Na chvíľu všetko stíchlo, potom začali bachari pofajčievať a smiať sa,“ dodal.

Obaja, dovtedy prakticky neznámi muži, dostali prezývku Dídžeji zmien a dnes ich pozná každý. Obyčajní Bielorusi pre nich vyzbierali 42 000 dolárov! Hovoria, že si vezmú iba nevyhnutnú časť a ostatné peniaze dajú rodinám, ktoré utrpeli viac. Nepokoje majú totiž už aj obete na životoch. Vladislav ešte dodal: „Do cely ku mne priviedli lekára Andreja Vituško. Povedal mi, že v roku 2010 po prezidentských voľbách spolu s ním v base sedeli hudobníci, básnici, spisovatelia a vtedy konštatovali, že sa situácia môže zmeniť iba vtedy, keď sa ozvú všetci. Ten moment nastal.“

Krehkosť slobody sme si na Slovensku pripomenuli aj nedávno, 21. augusta. V roku 1968 k nám vtrhli spriatelené vojská Varšavskej zmluvy, s 500 000 vojakmi, aby upratali prílišnú slobodu. „Dúfam, že sa nič také nezopakuje teraz v&nbsp;Bielorusku. Prajem Bielorusom, aby si tento boj o&nbsp;ďalšie smerovanie svojej krajiny vybojovali sami, bez vojenskej „pomoci“ veľkého brata …“ hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá síce tanky v Československu nezažila, ale z rozprávania rodičov vie veľa.

„Naša rodina bola postihnutá nielen 68-mym ale celým komunistickým režimom. Môjho deda, obchodníka s drevom zavreli na 7 rokov do basy. Babka, cudzinka bez dobrej znalosti slovenského jazyka, ostala s dvomi deťmi bez živiteľa rodiny a&nbsp;aby vôbec prežili, musela postupne rozpredať celý rodinný majetok. Presne viem, čo znamená totalitný režim, ničiaci rodiny. Ja nemám absolútne žiadne zľutovanie s podobnými represívnymi režimami, telom aj dušou som slobodný a liberálny človek. Slobodu si vážim viac ako čokoľvek iné,“ dodáva.

Na otázku, či tieto svoje pocity nedá na plátno, hovorí: „Momentálne mám vo vývoji jeden film, ktorý pojednáva o zločineckých režimoch, o tom, ako dokáže totalita zničiť osudy úplne obyčajných ľudí, ktorí nechcú nič, iba plniť si svoje sny a túžby. Je to téma, ktorá je silná a žije vo mne, s ktorou som sa ešte nejakým spôsobom nevysporiadala. Takže ak všetko pôjde ako má, malo by sa to udiať.“

Wanda Adamík Hrycová: Moja babka musela rozpredať majetok. Viem, čo je totalita, ničiaca rodiny

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Wanda Adamík Hrycová: Moja babka musela rozpredať majetok. Viem, čo je totalita, ničiaca rodiny

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Wanda Adamík Hrycová o drsnom živote na Ukrajine, výčitkách, peniazoch, aj traume z Černobyľa

Smutné zistenie Wandy Adamík Hrycovej: Netušila, že stav je taký vážny

Výber pre vás