Šansoniérka a&nbsp;herečka Katarína Šimurka Feldeková si pred pár týždňami oddýchla na psychiatrickej klinike. Rozhodol o&nbsp;tom dvojminútový rozhovor s&nbsp;lekárom, ktorý odhalil jej totálne vyčerpanie. Katka sa postavila na nohy a&nbsp;nedávno sa opäť zjavila na klinike. Tentoraz očnej.

„Stala sa zo mňa očkovacia fanatička. Idem na 4. a&nbsp;5. očkovanie. Prvé tri boli do ramena. Teraz mi pichnú injekcie do obidvoch očiek. A&nbsp;už budem totálne zaočkovaná,“ zavtipkovala Feldeková pred operáciou zraku, ktorý jej zhoršuje cukrovka. Umelkyňa ešte predtým Šarmu porozprávala o&nbsp;nepríjemnom období i&nbsp;plánoch do budúcnosti.

Organizmus vám vypovedal službu tesne pred Vianocami. Čo sa vtedy odohralo vo vašom živote?

Môj organizmus asi nemá rád Vianoce. :-) Robieva mi to opakovane. Presne pred 30 rokmi pred Vianocami tiež začal štrajkovať a&nbsp;dávať mi jasne najavo, že mám diabetes. Oficiálne mi ho dia­gnostikovali 22. 2. 1992. Teraz som sa prepla v&nbsp;práci. Chodím do dvoch zamestnaní a&nbsp;okrem toho som sa ešte nenaučila povedať nie. Tak sa stalo, že som večer po návrate z&nbsp;práce vypila niekoľko káv, aby som sa stihla postarať aj o&nbsp;domácnosť. Trošku som zabudla, že treba aj spať a&nbsp;myslieť na svoje zdravie. V&nbsp;deň svojich menín po troch dňoch bez spánku som neskoro večer odpadla. Na druhý deň som sa prebrala na JIS-ke. Tam ma vyšetril psychiater, keďže z&nbsp;interného hľadiska bolo všetko v&nbsp;poriadku.

Po dvojminútovom rozhovore usúdil, že by som mala byť hospitalizovaná na psychiatrii. Netuším ani, ako sa volal. Bola som na neho riadne naštvaná. Vzhľadom na túto akciu som ani nestihla poďakovať za množstvo meninových gratulácií. Ale dnes som mu vďačná. V&nbsp;Pezinku som bola 3 týždne. Okrem toho, že som si oddýchla a&nbsp;konečne som mala kopu času porozmýšľať, kde robím chyby a&nbsp;ako mám zmeniť svoj život k&nbsp;lepšiemu, som sa stretla s&nbsp;výnimočným personálom. Od námestníka cez primára, doktorky, sestričky, pacientky až po upratovačky. Nehovoriac o&nbsp;jedle. Strava bola bez irónie vynikajúca. Pred sto rokmi mi bola diagnostikovaná bipolárna porucha. Tento- raz som dostala pod stromček nádherný darček. Z&nbsp;Pinelovej nemocnice ma prepustili bez tejto diagnózy a&nbsp;bez psychiatrických medikamentov. Hrdím sa teraz dobrým duševným zdravím.

Doháňali ste po prepustení domov zameškané? Myslím tým predvianočné vyváranie, sledovanie rozprávok s&nbsp;dcérkou a&nbsp;manželom?

Áno. S&nbsp;odretými ušami. Okrem varenia, pečenia a&nbsp;upratovania som učila cez ZOOM spev, o&nbsp;ktorý pre moju PN prišli žiačky, ktoré učím na ZUŠ Exnárova. Ale bavilo ma to a&nbsp;nesťažujem sa. Na rozprávky čas neostal, ale s&nbsp;rodinou vrátane mojich rodičov a&nbsp;súrodencov sme prežili krásne sviatky.

Ako sa dívate na svoju hospitalizáciu?

Veľa predsavzatí, ktoré som si v&nbsp;nemocnici dala, sa mi dodržať, žiaľ, nepodarilo, keďže deň má iba 24 hodín. Ale po obede už kávu nepijem a&nbsp;chodím spávať pred polnocou.

S&nbsp;odstupom času sa zrejme pozeráte na niektoré veci inak. Dali ste si nejaké limity, mantinely a&nbsp;červené čiary?

Samu seba sa snažím mať radšej a&nbsp;viac myslím na svoje zdravie. Makám na vlastnom egoizme.

Prečo sa ľudia preceňujú a&nbsp;nepočúvajú varovné signály? A&nbsp;propos, vy ste nejaké postrehli pred svojím kolapsom?

Myslím si, že Zem sa točí čoraz rýchlejšie. Všetci máme na seba akosi menej času. Aj keď štyri dni na izolačke sa mi zdalo, že zastal čas. Bez knihy, časopisu, zamknutá s&nbsp;dvoma pacientkami na izbe 2&nbsp;x&nbsp;4 metre. Myslela som, že sa tam zbláznim. Ale opatrenia pre koronu boli nevyhnutné a&nbsp;pochopiteľné. A&nbsp;aj táto skúsenosť bola výnimočná. Neľutujem to. Človek ani netuší, koľko pokory sa v&nbsp;ňom skrýva. Pred kolapsom som bola podráždená. Týždeň pred ním sme aj s&nbsp;dcérou a&nbsp;manželom prekonali kovid. Myslela som si, že je to z&nbsp;toho.

Vašou oporou sú vám najbližší. Dcéra a&nbsp;manžel poslúchajú teraz viac?

My sa poslúchame navzájom odjakživa. Aj preto sme spolu s&nbsp;manželom už 11 rokov. Takže sa toho doma veľa nezmenilo. Ja sa snažím zmeniť samu seba. Oni sú v&nbsp;poriadku. Nemusia nič meniť. Som s&nbsp;nimi spokojná.

Vlani ste usporiadali uletený svadobný obrad. Pár mesiacov po návale radosti zo sobáša ste museli riešiť aj opačný prípad, spadnutie na psychické dno. Má to nejaký súvis?

Naša svadba bola v&nbsp;protikovidových skafandroch nielen preto, že som bláznivá. Chceli sme dať najavo solidaritu všetkým zdravotníkom, ktorí v&nbsp;týchto mundúroch už dva roky musia trpieť. Že sme raz hore a&nbsp;raz dole, asi pozná každý z&nbsp;nás. Je to prirodzené a&nbsp;keď sme na dne, mala by nás držať pri živote práve tá skúsenosť, že sa to zasa zmení.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Ktoré momenty a situácie vám nerobia dobre? Napríklad aktuálne Valentín, nezadaných to môže frustrovať, zadaných zase tlačiť do niečoho, čomu sa hovorí komercia.

Nerobí mi dobre, keď vidím, ako ľudia umierajú. Ako trpia a&nbsp;ako trpí ich okolie. Nerobí mi dobre strach o&nbsp;svojich blízkych. Som trikrát zaočkovaná a&nbsp;kovid som prekonala. Napriek tomu sa maximálne snažím, aby som neohrozovala seba a&nbsp;svoje okolie. Rešpektujem ľudí, ktorí sa nechcú očkovať. Veď nik netvrdí, že je očkovanie stopercentnou zárukou a&nbsp;že nemôže prinášať aj zdravotné riziká. Ale radšej budem znášať riziká po očkovaní, ako umrieť na kovid.

Hnevá ma, keď sú ľudia až tak posadnutí proti všetkým opatreniam a&nbsp;nie sú ochotní spraviť aspoň tak málo, aby si dali na nos rúško. Mrzí ma, že sa ľudia znenávideli vo chvíli, keď by mali držať spolu. A&nbsp;Valentín? Milujem rovnako celý rok. Lásku si s&nbsp;manželom dávame najavo denne. Valentín nám to nemôže prekaziť. :-) Ľudia, ktorí žijú bez partnera, majú okolo seba určite iných ľudí, ktorí ich milujú. Myslím si, že nikto z&nbsp;nás v&nbsp;skutočnosti nie je sám. A&nbsp;ak má niekto taký pocit, nech mi zavolá: 0902 87...

Ono to má zrejme veľký vplyv na psychiku ľudí. Všade vyskakuje „láska“, kvety, bozky, darčeky, bonboniéra. Nie každý to dokáže spracovať a&nbsp;hodiť rukou, že je to len jeden deň v&nbsp;roku, ktorý môže byť po zvyšné dni ešte krajší...

Fakt je, že keď má človek depresie a&nbsp;cíti sa opustený, tento sviatok mu môže úzkosť ešte podporiť. Ale ja môžem povedať iba to, že nie je hanbou vyhľadať odborníka. Máme na Slovensku špičkových lekárov a&nbsp;psychológov, ktorí nám vedia pomôcť zmeniť pohľad na svet. Či už pomocou medikamentov, alebo bez nich.

Katka, vy teda oslavujete Valentína? Spomínate si na nejaký deň zamilovaných, ktorý vám v&nbsp;minulosti „nesadol“?

S&nbsp;manželom si vždy dáme nejakú hlúposť. Ale to iba vďaka davovej psychóze. Valentína neberieme veľmi vážne. Na nijaké sklamanie v&nbsp;tento deň si nespomínam.

Keď už spomínam ten sobáš, typickou otázkou býva, či sa niečo zmenilo. U&nbsp;vás je to ako?

Okrem toho, že ani jeden z&nbsp;nás nevie, kde stratil obrúčku, sa nezmenilo nič.

Vaša dcérka je už takmer dospelá, vyletí z&nbsp;hniezda. Uvažovali ste, čo bude potom? Vystačíte si s&nbsp;Richardom alebo žeby ste rozšírili rodinku?

Podľa mojich rodičov viem, že aj keď sa moja dcéra osamostatní, vždy ostane mojím dieťatkom, ktoré ma bude vždy potrebovať a&nbsp;ja budem potrebovať ju. Vnúčatko si porodiť neplánujem. To nechám už na moju Aničku. Som už na ďalšie dieťa stará a&nbsp;ani nie som dostatočne zdravá, aby som to zvládla.

Ste pripravená na tento moment z každej stránky? Predsa len, vyletenie dieťaťa z&nbsp;hniezda niektorí rodičia musia spracovať, no nájdu sa aj takí, ktorí i&nbsp;šampus otvoria…

Nebola by som rada, keby si zo mňa Anička spravila mamahotel. Nie je to zdravé a&nbsp;ani prirodzené. Ani ona by nebola šťastná, keby si nezaložila vlastnú rodinu. Ale našťastie nie je ten typ.

Cez pandémiu ste obmedzili kontakt i&nbsp;s&nbsp;vašimi rodičmi. Neodvykli ste si od rodinných návštev a&nbsp;nedeľných obedov?

K&nbsp;rodičom chodievam pravidelne. Vždy sa pred návštevou idem otestovať a&nbsp;u&nbsp;nich dodržiavame odstup, neskladáme si rúška a&nbsp;vetráme. Teší ma, že mama už tak nevystrája, nevláči tajne nákupy a&nbsp;nestojí hodiny pri sporáku. V&nbsp;nedeľu nás vždy pozývala na obed. Pozvala „sto“ ľudí a&nbsp;potom bola unavená a&nbsp;ubolená. Vďaka korone si už nemôže toľko ubližovať.

Vaša mamina sa liečila na onkologické ochorenie a&nbsp;vy ste jej boli spolu s&nbsp;celou rodinou obrovskou oporou. Ako sa má teraz?

S&nbsp;mamou chodím na všetky pravidelné kontroly. Aj preto, aby si nemohla vymýšľať a&nbsp;bagatelizovať svoje problémy. Našťastie sa drží a&nbsp;všetky vyšetrenia doteraz dopadli dobre. Verím, že to tak aj ostane.

Pokiaľ ide o&nbsp;zdravie, mama si tiež našla hrčku v&nbsp;prsníku pri sprchovaní. Kovid ochromil preventívne kontroly, vraj až milión rakovín nebolo v&nbsp;Európe diagnostikovaných. Otázka teda – čo vy a&nbsp;preventívky? Ste vzorný pacient?

Možno je šťastím, že mame tento problém zistili ešte pred kovidom. Vďaka dobrým výsledkom nemusí chodiť na kontroly veľmi často. Ja svoje zdravotné problémy riešim väčšinou telefonicky. Ale mám aj šťastie na výborných lekárov, ktorí si v&nbsp;prípade nevyhnutnosti vždy nájdu čas. Keď má človek diagnózu dlhé roky, často vie aj sám, ako si má pomôcť. Moji lekári už dávno vedia, aké lieky potrebujem. Stačí si ich telefonicky objednať a&nbsp;v&nbsp;lekárni si ich vyzdvihnúť. Elektronické recepty sú fantastický vynález.

Čomu sa tešíte, keď to konečne pominie? Už ste rozmýšľali, čo vám bude v&nbsp;dobe pokovidovej robiť radosti či starosti?

Keď sa toto pandemické peklo skončí, teším sa na koncerty, ktoré cez koronu takmer neboli. Bojím sa toho, že ich časovo nebudem vedieť skĺbiť s&nbsp;prácou, ktorú som si počas korony našla, ktorá ma nesmierne baví a&nbsp;chcela by som v&nbsp;nej pokračovať.

Úprimné priznanie Katky Feldekovej: Na ďalšie dieťa nie som dostatočne zdravá

Výber pre vás