Napriek tomu, že si Zdena Studenková užíva status populárnej hereckej divy s&nbsp;presahom do zahraničia, neuspokojí sa len s&nbsp;tým. Vystupuje z&nbsp;komfortnej zóny a snaží sa posunúť do menej prebádaných, ale najmä zradných vôd. Rozhodla sa trochu zariskovať. Otvorene si položila otázku, či dokáže divákov zaujať aj v hre trvajúcej dve hodiny, v ktorej vystupuje iba jedna herečka, ktorá sa nemôže spoľahnúť na to, že ju v slabej chvíli podporí na javisku kolega.

Sú to desiatky strán textu naspamäť aj improvizácie, celý kokteil emócií. Pre niekoho náročná skúška popularity a&nbsp;herectva, tiež riskantný krok, pre ambicióznu Zdenu Studenkovú priestor na splnenie veľkého sna. Vďaka „one woman show“ Shirley Valentine od Willyho Russela, na ktorej pracuje s partnerom Braňom Kostkom, dostane zaktualizované vysvedčenie o&nbsp;svojej kariére. A&nbsp;známkovať skutočne budú fanúšikovia.

Ako by ste mi priblížili vašu „one woman show“ Shirley Valentine? Zdena: Je to hra pre jednu herečku, ktorá nie je ani tragédia, ani čistá veselohra a&nbsp;zároveň obe tieto polohy sú v&nbsp;nej zastúpené. Divák sa má pri nej aj zamyslieť a&nbsp;chvíľami sa môžete nad ňou i&nbsp;schuti zasmiať. Myslím si, že táto hra prináša na konci optimistický koniec, čo je skvelé. A&nbsp;to je v&nbsp;situácii, ktorú žijeme po korone, veľmi dôležité.

V podtitule hry je: „Žena, ktorá to dokázala“. No nie je to o feminizme... A&nbsp;už z&nbsp;toho sa dá odčítať, že je to hra o&nbsp;žene, ktorá bola na začiatku submisívna, uvedomovala si len svoju pozíciu v&nbsp;rodine. Vo vzťahoch bola tou, ktorá plní príkazy, slúži, ale na konci predstavenia sa z&nbsp;nej stáva žena, ktorá si uvedomuje svoju hodnotu. A&nbsp;nielen svoju hodnotu ako osoby s&nbsp;vnútornými hodnotami, ale začala sa pociťovať aj ako, citujem – žena nie na zahodenie. Čiže ženy a&nbsp;nielen ony sa v&nbsp;predstavení môžu nájsť, prípadne si vďaka nemu môžu niečo uvedomiť? Myslím si, že práve pre partnerstvá, pre vzťahy, pre ľudí, ktorí prídu do divadla, napríklad manželky s&nbsp;manželmi, s&nbsp;partnermi, je to možno aj pootvorenie dvierok do ženskej duše a&nbsp;muži trošku pochopia ich dušu, túžby žien. Zároveň si uvedomia, akú veľmi dôležitú úlohu zohrajú vo vzťahu. Je dôležité, že taký vzťah potom funguje, keď aj jedna i&nbsp;druhá strana doň niečo investuje. A&nbsp;táto investícia je predovšetkým investíciou do lásky a&nbsp;do živenia tohto vzťahu.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Pán Kostka, aký je váš mužský prínos do tohto spoločného diela? Braňo: Ja som producentom hry. Producent v&nbsp;divadelnom zmysle je človek, ktorý sa stará o&nbsp;zabezpečenie možnosti vzniku toho predstavenia, jeho naštudovanie, jednoducho vytvorenie podmienok, či už tým, že zabezpečuje zháňanie financií do projektu tak, aby sa stal reálnym. A, samozrejme, koordinuje celý pracovný proces. Pridali ste ruku k&nbsp;dielu aj ako hudobník? Áno, zároveň som komponoval scénickú hudbu do tohto predstavenia. Ako prvý som sa mohol zoznámiť s&nbsp;týmto dielom tak, že mi ho Zdenka prečítala. Musím povedať, že, samozrejme, Zdenka vníma toto dielo z&nbsp;pohľadu ženy, ale ja zvyknem protestovať, lebo je to hra, ktorá je veľmi pútavá a&nbsp;užitočná aj pre mužov. Myslím si, že mnohí muži sa v&nbsp;tomto príbehu nájdu tiež a&nbsp;môžu objaviť spôsob, ako uchopiť život v&nbsp;okamihu, keď sú v&nbsp;ňom trošku zabrzdení, aby získali motiváciu a&nbsp;odvahu hľadať aj v&nbsp;strednom veku šťastie. Bola pre vás táto spolupráca príjemná? Predsa len, nemusí byť vždy príjemné priniesť si prácu domov. Braňo: Má to aj svoje výhody. Je to predstavenie doslova z&nbsp;našej domácej kuchyne, čo znamená, že sme na ňom spolupracovali veľmi intenzívne. Pri tvorbe predstavenia musí človek spravidla absolvovať niekoľko povinných pracovných stretnutí, ktoré sme si my mohli dovoliť vypustiť a&nbsp;o&nbsp;predstavení sme sa rozprávali stále v&nbsp;pohodlí domova. Stalo sa súčasťou nášho súkromného života. Iným párom by takýto tvorivý prístup možno mohol aj prekážať, ale nám bol, na­opak, veľmi príjemný. Obdobie vzniku hry sme si aj v&nbsp;tomto zmysle veľmi užili. Teraz sa spoločne tešíme najmä na publikum, lebo divadelná hra bez publika je ako noty bez zvuku. Sme plní očakávania. Je táto hra pre vás umeleckým posunom? Myslím v&nbsp;zmysle, že väčšinou hráte tímovo, ale teraz budete na javisku sama? Zdena: Na doskách SND som 45 rokov. Nemôžem sa sťažovať, celý život hrám veľmi zaujímavé postavy. Stvárnila som aj hlavné postavy, ale je úplne niečo iné, ak máte v&nbsp;predstavení okolo seba partnerov a, na­opak, ak ste v&nbsp;hre pre jednu herečku, respektíve vo „one woman show“. V&nbsp;čom je to iné? Zdena: Je náročnejšie udržať divákovu pozornosť počas hodiny a&nbsp;štyri­dsaťpäť minút môjho pôsobenia na javisku. Je to, myslím si, ťažké pre každého herca a&nbsp;nie každý by to podstúpil. Keď som povedala kolegom, že pracujem na hre pre jednu herečku, povedali: „Vau, to neviem, či by som sa na to dal.“ Je to trošku o&nbsp;risku, ale za tých veľa rokov v&nbsp;divadle mám remeslo v&nbsp;ruke, ovládam ho. No je to aj o&nbsp;tom, či ešte stále dokážem upútať diváka počas všetkých tých minút, ktoré som na javisku.

Ono to znie z&nbsp;vašich úst aj ako dôležitá výzva či skúška. Zdena: Hra mi dáva možnosť overiť si, či diváka stále viem upútať, pretože, ako vravím, je to žena vo veku a&nbsp;zároveň ja mám nažité, nahraté, a&nbsp;preto sa veľmi teším na pokus, či to diváci zoberú tak, ako by som chcela. Už sme si to trošku overovali pred premiérou na pár priateľoch, ktorým sme predstavenie zahrali ako generálku, ako taký pokus. Keď som videla zaslzené oči niektorých mojich priateliek, tak som si hovorila, že to padlo na úrodnú pôdu. Našli sa v&nbsp;tom, súzvučili s&nbsp;tým, čo som im hovorila z&nbsp;javiska. Verím, že toto predstavenie osloví najmä strednú a&nbsp;staršiu generáciu.

A čo mladšie ženy? Mladé ženy ešte nemajú problémy, ktoré trápia ženy od istého veku. Preto možno bude moja Shirley viac oslovovať ženy strednej generácie. A&nbsp;potom aj pre ich manželov, ktorých dotiahnu na predstavenie. Chceme s&nbsp;hrou chodiť aj po Slovensku, už aj teraz máme dohodnutých pár predstavení v&nbsp;niektorých mestách a&nbsp;okrem iného diváci na vidieku sú veľmi ústretoví voči predstaveniam, ktoré prídu z&nbsp;Bratislavy. Nie každý má čas, financie a&nbsp;priestor na to, aby chodil na predstavenia do hlavného mesta. Tak verím, že keď s&nbsp;tým budeme chodiť na zájazdy, tak to diváci ocenia a&nbsp;prídu sa pozrieť aj na hru jednej herečky. A&nbsp;máte už vytypované miesta konania? Zdena: Máme a&nbsp;taká optimálna sála je pre 200 až 350 miest. Braňo: A&nbsp;vytypované máme prísť s&nbsp;týmto predstavením všade… Zdena: (Smiech.) Áno, všade, kde nás chcú. Braňo: Všade, kde majú radi dobré divadlo, lebo je to kvalitné predstavenie s&nbsp;vynikajúcou herečkou. Zdena: Ó, ďakujem. (Úsmev.) Braňo: Áno, Zdenka je určite výborná herečka a&nbsp;toto bude jej herecký koncert. Z&nbsp;divadelníckej stránky je to bravúrne. Mimochodom, človek nemusí byť skúsený divadelník, nie je to dielo, ktoré by bolo nejakým spôsobom závažné, ale nie je ani plytké. Je to, myslím si, veľmi dobre namiešaný divadelný koktail, ktorému dal tvar vynikajúci režisér Michal Vajdička. A&nbsp;má vaša spolupráca aj nejaké úskalia? Zdena: Nie, nemáme žiadne úskalia v&nbsp;partnerskom vzťahu. (Smiech.) Ale myslím to skôr tak, že keď ste spolu aj doma, aj v&nbsp;práci, či to predsa len neprináša problémy, ako je napríklad klasická ponorková choroba. Zdena: Nie, nič také. Keď sme prežili koronu, prežijeme všetko. Braňo: Korona otestovala každý vzťah, aj keď, ak môžem niečo o&nbsp;našom vzťahu povedať, tak neskromne tvrdím – my sme tento fakt nejakého negatívneho otestovania nepocítili. Aktívne sme komunikovali aj predtým, takže s&nbsp;tým problém nebol a&nbsp;nezmenil to ani lockdown. Zdena: A&nbsp;ešte chcem povedať jednu záležitosť, ktorú som si uvedomila, až keď to Branko povedal. My dvaja sme sa zoznámili pri Pokrvných bratoch (muzikál na Novej scéne, pozn. red.). To bolo úplne na začiatku nášho vzťahu, kde bol Branko dirigentom a&nbsp;korepetítorom. Autorom textu Pokrvných bratov je Willy Russel a&nbsp;pri tom istom autorovi sme sa teraz po 28 rokoch nášho vzťahu opäť pracovne stretli. Braňo: Zaujímavé je, že sme si to uvedomili až neskôr. Nebol to cieľ, ale zhodou okolností je za tým rovnaký autor. Keď sa ešte vrátim k&nbsp;hre, s&nbsp;ktorými názormi, ktoré v&nbsp;predstavení odznejú, sa vy stotožňujete? Dali ste doň aj niečo zo svojho súkromia, z&nbsp;vášho know how? Zdena: Nie je možné hrať hru a&nbsp;stvárniť postavu bez toho, aby som do toho nedala niečo zo svojho súkromia. Viete, o&nbsp;tom je herectvo, že jednoducho idete so svojím vnútrom, vedomím, skúsenosťou, skrátka, vstupujete do tej postavy. Inak by ste túto postavu nevedeli dešifrovať. Zaujímavá časť tej tvorby je vtedy, keď sa prekrýva text s&nbsp;tým, čo vy máte nažité, aký je váš názor na to, čo idete tlmočiť divákovi. Samozrejme, keby som mala pocit, že s&nbsp;niektorými vecami, ktoré táto žena robí, nesúhlasím, nemala by som o&nbsp;čo bojovať. A&nbsp;táto postava je na jednej strane submisívna, ale má krásny oblúk a&nbsp;dostáva sa až k&nbsp;tomu výsledku, keď si uvedomuje samu seba ako ženu, ako charakter, srdce a&nbsp;dušu. A&nbsp;práve preto sa mi páči, lebo je tam ten veľký oblúk a&nbsp;je tam čo hrať. Zahrám si teda od submisívnej až po ženu, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú hodnotu, a&nbsp;to je pre mňa na tomto predstavení to zaujímavé. Takže vďaka tomuto predstaveniu vnímate aj istú paralelu s&nbsp;vlastným životom? Je to o&nbsp;tom, že človek má či nemá nejaké skúsenosti, spraví chybu, poučí sa z&nbsp;nej, ale ak by vám niekto povedal, aby ste to nerobili, aj tak si spravíte svoje. A&nbsp;o&nbsp;tom je to. Mám nažité, pády, vzlety, naprávania chýb, hľadanie novej cesty. Keď má herečka prosto skúsenosť, vkladá svoju empíriu do danej postavy.

Braňo: Je to veľká životná dilema. Do nej sa dostáva každý človek, ktorý si kladie otázku, či má žiť život podľa toho, čo si ľudia myslia, alebo čo si myslí on sám, čo chce len on, a&nbsp;túto dilemu rieši aj táto hra. Je to jej hlavná myšlienka a&nbsp;myslím si, že hľadanie slobody života je veľmi príznačné pre Zdenku. Zdenka reprezentuje ženu, ktorá slobodne žije svoj život a&nbsp;tým sa akoby podobá na túto postavu, to má s&nbsp;ňou spoločné. Zdena: Aj ja som na začiatku, ešte ako dievča, nemala tú šancu ani skúsenosť presadiť niektoré veci, aby som vedela mať jasný názor. A&nbsp;aj ja, ako vravím, som bola v&nbsp;istých chvíľach v&nbsp;polohách, keď som s&nbsp;určitými vecami nesúhlasila, ale nedá sa ľuďom radiť a&nbsp;hovoriť do života, kým to neskúsia, nezažijú. Ak sami nepadnú a&nbsp;nenájdu cestu zo situácie, v&nbsp;ktorej sa nachádzajú. Podstatné je, vedieť sa po páde postaviť.

Ako by ste teda definovali modernú ženu, skúsenú ženu súčasnosti? Zdena: Asi by som si ju nedovolila definovať a&nbsp;paušalizovať. Každá žena má svoj spôsob, ako chce žiť, kam sa chce dostať, respektíve mnohé ženy o&nbsp;tom vôbec nerozmýšľajú, a&nbsp;to je asi tá tragédia. Dokázať si, že s&nbsp;„one woman show“ viete zaujať diváka, vnímam ako vašu ďalšiu polohu pre sebarozvoj. Je ešte niečo, čo by ste chceli skúsiť? Zdena: Pozrite sa, keď sa dívam na filmovú tvorbu, kde hrajú veľké americké herečky, ktoré ja potom dabujem, a&nbsp;to je jediné, čo mi zostáva, že ich dabujem (smiech), tak si hovorím, aké majú šťastie. Majú nažité, skúsenosť, remeslo, vedia, o&nbsp;čom rozprávajú, a&nbsp;ľudia to vnímajú veľmi intenzívne. Mne sa už možno nikdy v&nbsp;živote nepodarí dostať sa na filmové plátno cez takúto postavu. Práve preto som si povedala, že si túto príležitosť vytvorím sama, v&nbsp;divadle. V&nbsp;ňom je možnosť aj sloboda. Nie som závislá od názorov televíznych či filmových dramaturgov a&nbsp;od názorov ľudí, ktorí dávajú a&nbsp;nedávajú na tieto projekty peniaze. Som závislá sama od seba, od toho, čo chcem a&nbsp;od Brankovho manažovania. (Úsmev.)

Spomínate, že predstavenie bude aj testom, ako zaujať divákov. Máte pocit, že divák sa po pandémii zmenil? Zdena: Neviem, zatiaľ som nehrala toľko predstavení, aby som zistila, ako sa divák zmenil. Viem len jedno, že tí, ktorí majú radi divadlo, si aj počas pandémie chodili sadnúť do hľadiska na tých pár miest, mali rúška a&nbsp;chvalabohu, že nám zostali verní. Pevne verím, že spolu s&nbsp;definitívnym uvoľňovaním opatrení majú ľudia po dvoch rokoch pocit, že je dobré mať aj živý kontakt s&nbsp;hercom. Je to iné, ako zapnúť si seriál v&nbsp;televízii. Žije to, dýcha z&nbsp;toho človečina a&nbsp;veľa ľudí mi hovorí, že už chcú prísť do divadla. Každé predstavenie je iné, závisí od toho, aká spoločnosť sa zíde v&nbsp;hľadisku, aká je práve klíma v&nbsp;ten deň, ako sú nastavení, aký je vekový priemer. Každé predstavenie má trošku iný výsledok, preto aj ľudia prídu do divadla niekoľkokrát. Herec musí byť trošku aj psychológ, lebo nasáva od ľudí energiu, pozitívnu aj negatívnu. Dá sa od toho odosobniť? Zdena: Od toho sa nechcem odosobňovať, chcem hrať s&nbsp;tým divákom, ktorý je v&nbsp;hľadisku, aby to bolo autentické. Nemôžem ísť ako mechanická myš. Musím pracovať s&nbsp;divákom a&nbsp;viem vycítiť, či ma počúva, nakoľko udržím pauzu a&nbsp;pocitovo idem s&nbsp;ním. Braňo: Ja som si na tých pár koncertoch, ktoré sme so skupinou Fragile rozbehli, uvedomil, že žijeme veľmi zaujímavú dobu. Pochopiteľne, čo si všetci uvedomujú, je, že si po dvoch rokoch pandémie viacej ceníme zdravie. A&nbsp;vzhľadom na situáciu, ktorá vznikla na Ukrajine, si viac vážime mier. Zrazu to nie sú len nejaké frázy a&nbsp;cítiť z&nbsp;ľudí, ktorí rozmýšľajú, že si veci viac vážia a&nbsp;cenia. To isté býva aj na koncerte alebo v&nbsp;divadle – vážia si viac, že tam môžu ísť, je to pre nich bonus a&nbsp;ten si užívajú omnoho aktívnejšie. Neberú to ako automatickú vec. Obaja ste umelci, pracujete s&nbsp;emóciami. Pomáha vám to v&nbsp;ľahšom spracovaní toho, čo sa deje okolo vás, alebo ste stále ľudská bytosť, ktorá sa nechá emóciou pohltiť? Zdena: Ja neviem emóciu uchopiť inak ani na javisku, ani v&nbsp;súkromí, ako ju mám. Keď ma niečo vezme a&nbsp;privedie ma to k&nbsp;slzám, tak ma to privedie k&nbsp;slzám. A&nbsp;obdivujem občas moderátorky, ktoré čítajú správy a&nbsp;pritom sledujú zábery z&nbsp;tejto situácie na Ukrajine. Musia odstrihnúť pocity. Ja by som to nedokázala. Som vďačná za to, že som emotívny človek, lebo myslím si, že práve emócia je to, čo je prenosné, čo ide cez rampu a&nbsp;zasiahne diváka v&nbsp;hľadisku. A&nbsp;divadlo má byť o&nbsp;tom, má byť o&nbsp;emóciách, smiechu, slzách, vtedy je to divadlo, ktoré sa dostane k&nbsp;ľudom a&nbsp;dlho v&nbsp;nich zostáva a&nbsp;dlho v&nbsp;nich rezonuje.

A&nbsp;mimo divadla, zmenila vám pandémia bežný kolobeh života? Braňo: Samozrejme, každý sa začal venovať viac sám sebe. Zdenka je vášnivá kuchárka a&nbsp;objavila veľa nových receptov. Fanúšikovia Zdenky môžu očakávať novú kuchársku knihu, ktorá by mala vyjsť na jeseň. Ja som zase veľmi vďačný degustátor (smiech). Pokiaľ ide o&nbsp;mňa, tak ja som sa venoval novým aranžmánom pre skupinu Fragile. Mal som na to aj viac času a&nbsp;robíme veľa nových skladieb. A&nbsp;spoločne? Sme veľmi radi, že sme splnili Zdenkin sen o&nbsp;divadelnej hre a&nbsp;prispel som k&nbsp;tomu aj ja. Možno keby sme boli stále v&nbsp;pracovnom kolobehu, tak by k&nbsp;tomu nebolo nikdy prišlo. Zdena: Nebolo by k&nbsp;tomu prišlo, pretože Branko mal 20 produkcií mesačne a&nbsp;nenašiel by si čas na produkciu tohto predstavenia. Opäť sa raz ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Zdena: Áno, presne tak.

Partneri Studenková a Kostka sa pustili na tenký ľad: Riskantný krok do budúcnosti!

Výber pre vás