Magdaléna Magdová

Pandémia trvá už vyše roka, ako to zvládate?

My sme si spočiatku mysleli, že to bude trvať dva týždne. Chodila som do divadla nahrávať rozprávky pre deti, robili sme rôzne online projekty, piekla som chlieb, koláče. Tešila som sa, že prvýkrát vidím, ako pučia stromy a kvitnú kvety, lebo keď pracujem, tak často von vystrčím nos iba cez prázdniny. Čítala som knihy, pozerala filmy, boli sme s manželom na chalupe, ktorú máme dvadsaťpäť kilometrov od Nitry. Ale potom som už toho začala mať plné zuby. A napokon som ten kovid teraz v januári dostala aj ja.

Kde ste sa mohli nakaziť a ako sa vám napokon podarilo vystrábiť sa z choroby?

Neviem, kde som to dostala, testovaná som bola v divadle, na nakrúcaní Oteckov, chodila som na celoplošné testovanie, nosila som aj dve rúška naraz, ruky som si drhla tak, že som si vravela, že už mi ostanú len kosti. Myslím, že veľa obvodných lekárov sa zbavilo zodpovednosti možno zo strachu, že sa nakazia. Ale našťastie mám alergiologičku, ktorá mi hneď na druhý deň, ako som dostala horúčky, dala antibiotiká, keďže som alergik a astmatik. Pomohlo asi aj to, že som sa v septembri dala zaočkovať proti bakteriálnemu zápalu pľúc a korona mi vôbec nepostihla dýchacie cesty, len tráviaci trakt. Ale rátala som s tým, že to dostanem. Kamarátka lekárnička mi hovorila, „nechoď nikde, seď doma“, a ja jej na to, „nemôžem, zbláznim sa, to sa nedá“.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Staral sa o vás počas choroby váš manžel?

Býval vtedy na chalupe, nosil mi nákupy, zavesil mi ich zvonku na kľučku. Nakúpil toľko banánov, ako keby sme mali doma zoo. (Smiech.) No keďže mi nechutilo jesť, polovicu sme museli vyhodiť. Všetko, na čo som dostala chuť, bolo horké, ako keby mi to obliali blenom. Zhodila som nejaké dve-tri kilá, ale potom som mala chuť jesť všetko, takže už ich mám naspäť.

Ste teraz zdravotne v poriadku?

Mala som stredný priebeh, ale zvládla som to a teraz čakám, kedy budem zaočkovaná. A začínam pochybovať o tom, či ešte vôbec budem vedieť hrať. Nazývam to pokoronová depresia. Bola som veľký optimista a všetkým som hovorila, aby sa nebáli, že toto nebude trvať dlho. Ale teraz si už nie som taká istá. Myslím, že do veľkej miery sme aj my ľudia na vine, že to tak dlho trvá. Mätie ma, že nikto ešte nepozná liek. A očkovanie je super, ale nikto nevie, ako dlho to vydrží a či neprídu mutácie. Snažím sa veriť, že raz sa to skončí a že sa toho ešte dožijem. U nás starších človek nikdy nevie... A rok zo života je u mňa dosť veľa.

Po dvojročnej pauze vás opäť vídať na televíznej obrazovke v seriáli Oteckovia. Prečo ste sa vrátili práve teraz?

Keď mi v októbri zavolala produkčná, tak som sa celkom potešila vzhľadom na dobu, v akej teraz žijeme, keďže tej práce je pomenej. Prišlo mi to vhod, lebo poslednú premiéru v divadle som mala 28. novembra. Je to pre mňa príjemné odskočenie si medzi ľudí a zároveň ostávam vo švungu, aj čo sa týka pamäte, keďže stále sa musím učiť nejaké texty. Takže je to príjemný vietor v tomto období ničoty a temnoty.

Aké to bolo znovu sa vrátiť medzi kolegov?

Tá moja seriálová rodina sú skvelí ľudia – Marek Fašiang a malá Laurinka Gavaldová. A mám nového partnera Paľa Topoľského, s ktorým som pred štyridsiatimi rokmi chodila do školy, chodil o ročník nižšie a hrali sme spolu vo Fujarovej šou. Je tam často veselo a trošku ma to vytrhne z každodennej skepsy, v ktorej sa momentálne nachádzame, takže je to pre mňa veľmi príjemné.

Mali ste alebo máte strach kvôli pandémii?

Najväčší strach som mala o rodičov, mama má 87 rokov a otec bude mať v júni 93. Keď som ich bola v Košiciach navštíviť, bála som sa ich objať. Môj ocko už dobre nepočuje, a keďže som mala čiapku a rúško, nevidel mi na ústa a plietol si ma s mojou dcérou Katkou a pritom on je mentálne v poriadku. Zatiaľ sa, chvalabohu, držia, každý deň im volám. Otec už nevychádza z bytu, vybavila som im opatrovateľskú službu, lebo s nákupmi je to už horšie. Ale keď sa mojej mamy pýtam, čo robí, povie mi, „snažím sa obsahom naplniť každú minútu“.

Spomínali ste depresiu, čo vás celkovo najviac frustruje?

Pre mňa je najväčším sklamaním to, ako sa k sebe ľudia správajú, koľko nenávisti, zloby a hlúposti sa v nich prejavuje, som z toho šokovaná. Ľudia si tu dovolia vulgárne nadávať premiérovi, prezidentke, politikom. Ja by som v tejto dobe zakázala sociálne siete, lebo ako sa hovorí, „keď nebol Facebook, iba tvoja rodina vedela, že si ,šiši‘, ale takto to vie celá krajina“. Som z toho veľmi znechutená. Stále sa niečo vyhrocuje, sú „rúškari“ a „nerúškari“, tí, ktorí nie sú zaočkovaní a chceli by byť, nenávidia tých, čo už sú, a tí, čo nechcú byť zaočkovaní vôbec, nenávidia jedných aj druhých. To je strašné, je to začarovaný kruh nenávisti.

Máte teda pocit, že to, čo sa deje, si možno spôsobujeme aj sami?

Verím, že to je dôsledok toho, že ľudia sa veľmi nepekne správajú k&nbsp;prírode, a toho, čo sa celkovo deje na Zemi, a k tomu tá túžba po mamone a „nenažranosť“ niektorých ľudí. Často chodím do prírody so psom a hocikde niekto vysype skládku rozbitých tehál alebo vrecia s odpadom. Takých by som dala do klietky hanby uprostred dediny. Je veľa ľudí, ktorým je jedno, čo sa deje za bránou ich domu.

K tomu všetkému vás asi trápi aj neistota, kedy opäť budete môcť hrať...

Práca mi veľmi chýba. Bola som zvyknutá stretávať sa s priateľmi, veľmi rada chodím do kina, na koncerty, do divadla a toto všetko je teraz pasé. Ale musíme veriť, že sa to raz skončí, robiť si plány.

Čo teda urobíte ako prvé, keď sa život opäť vráti do normálu?

Veľmi by som chcela ísť do Prahy, do Viedne, do Talianska, k moru. Lebo v lete som nebola nikde. Rada chodím do galérií, do Paríža. A pôjdem asi na nejaký žúr s kamarátmi. S manželom sme chodievali do Chorvátska, pre mňa je more životobudič. Sedím na brehu mora, pozerám na nekonečno vody a rozmýšľam o nesmrteľnosti chrústa. Vydržím tak sedieť aj štyri hodiny. A ešte by som chcela ísť do Lisabonu, to mi sľúbila moja dcéra Katka, lebo ona tam už bola.

Katka (32), známa ako Katarzia, žije v Prahe a venuje sa hudbe. Máte v týchto ťažkých časoch o ňu obavy?

Napriek tomu, že stále skladá hudbu, premýšľa, čo ďalej, je to ťažké. Jasné, že sa o ňu bojím. Jednak aby neochorela, jednak čo bude ďalej. Keď som bola chorá, mala som horúčky, prišla v januári do Nitry, lebo na Vianoce nemohla pre koronu. Zavesila mi vianočné darčeky na kľučku zvonku a potom som jej zamávala z balkóna, bolo to smutné. Ale Katka je pracovitá, tri týždne, trinásť hodín denne pomáhala kamarátovi v reštaurácii, ktorému odišli ukrajinské pomocníčky, aby nemusel zatvoriť. Stráži deti kamarátkam, aby mohli pracovať.

Vlastnú rodinku Katka ešte neplánuje?

Nie je zatiaľ ani vydatá, neviem, či má teraz priateľa. Dnes je to také iné. Stále tvrdí, že raz to bude, ale ešte nie. Ja to chápem. Mám rada deti a rada by som mala vnúčatko. My sme s manželom také starostlivé typy a dúfam, že aj ona raz bude ako my. Päť rokov máme psa, niekto vyhodil šteňa a už ostalo u nás. Sme vďační, že sa máme o koho starať.

S manželom v máji oslávite 35. výročie svadby. V čom je tajomstvo, že vám to tak dlho spolu klape?

Máme spoločné zážitky, spomienky, veľmi veľa spoločných známych. Nebola to stále prechádzka ružovou záhradou, prežili sme dobré aj zlé. Napríklad keď sa mi na začiatku niečo udialo z jeho strany, tak som sa s ním nebavila. On potom prišiel prvý a&nbsp;povedal: „Ide pani do mesta? Pani mi už odpustila?“ Veľmi dôležitý je humor a tiež tolerancia. Niektorí muži alebo ženy strašne cepujú toho druhého. Môj muž mi celý život dával slobodu, nevyčítal mi, že chodím do práce, aj keď som tam niekedy bola od rána do večera. A ja som mu tú slobodu dávala tiež. Za 35 rokov sme sa asi len dvakrát pohádali tak, že bol krik.

Ste podobné povahy alebo skôr rozdielne?

Sme naozaj rozdielni. Naša dcéra hovorí, že nechápe, ako my dvaja môžeme byť spolu. No keby bol manžel v skutočnosti taký akčný a energický ako ja, neviem, či by sme sa navzájom nepozabíjali. A keby som bola ako on, asi by sme sa unudili na smrť.

Môj muž je teraz na dôchodku, ale stále je fešák. (Smiech.) Keď robil v Rakúsku, boli sme málo spolu, ale teraz sa postará o psa, občas povysáva, začal robiť palacinky. Našiel sa na tej našej chalupe, kúpil si pílky a kosačky... Neviem si predstaviť, že by ležal doma pred telkou, veď by sa tu zbláznil. Takto má stále nejaký program.

Minulý rok v septembri ste oslávili šesťdesiatku. Ľudia vtedy zvyčajne bilancujú, bol to aj váš prípad?

Rekapitulovala som, čo som všetko pozažívala. A skonštatovala som, že som mala dobrý život. Stretla som úžasných ľudí, robili sme perfektné divadelné predstavenia. Stále sa cítim plná síl, hoci ma už niečo bolí. Ale som vďačná za všetko, čo som prežila, a cítim v sebe pokoru, že som mala viac šťastia ako nešťastia. Povedala som si, že aj keby som teraz odišla, nežila som márne. Ale zatiaľ sa ešte nikam nechystám. (Smiech.)

Herečka Eva Pavlíková o pandémii: Mám pokoronovú depresiu

Výber pre vás

Herečka Eva Pavlíková o pandémii: Mám pokoronovú depresiu

Súvisiace články

Dilema čerstvej mamičky Skoncovej: Po kom je náš syn?

FOTO Luxusnou taškou za tisíce spustila Dominika Cibulková módnu vlnu!

Čerstvý otecko Valábik: Takto vyzerajú moje nedele

Pouličný umelec si vzal na mušku Demi Moore. Pozrite, čo z nej urobil

Misska Sliacka dostala od manžela dojemný dar: Toto roztopí každú ženu!

Výber pre vás