Elena Vacvalová o manželstve: Nevedela by som žiť s mužom, ktorý...

Elena Vacvalová prehovorila o dcérinej vášni: Kontaktuje organizácie po celom svete

Elena Vacvalová: V živote nebudem spať v bielych damaškových perinách, lebo...

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Manželstvo Eleny Vacvalovej funguje okrem iného aj vďaka tomu, že majú obaja vzťah k&nbsp;zvieratám. Keď sme ich pred časom zastihli v&nbsp;bratislavskom útulku zvierat, obaja chodili od voliéry k&nbsp;voliére a&nbsp;kŕmili granulami psov prosiacich o&nbsp;pozornosť tak, aby sa ušlo každému. 

Na našu otázku, čo humoristke hovorí slovo „útulkáč“, s&nbsp;úsmevom zareagovala: „Prídeme domov a&nbsp;jeden nás tam čaká, volá sa Verdi. Máme ho štrnásť rokov a&nbsp;prišiel k&nbsp;nám z&nbsp;útulku v&nbsp;deň, keď som fotila pre kalendár Slobody zvierat. Vtedy mi dali do rúk šteniatko s&nbsp;tým, že je poslušné a&nbsp;bude sa rado fotiť. Napriek tomu, že sme mali doma ešte 16-ročného psíka, ktorý bol už na odchode a&nbsp;hovorili sme si, že nebudeme mať nového, kým v&nbsp;pokoji neodíde, neodolala som. Prišla som so šteniatkom domov.“

Dodala, že pre <a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/celebrity/hana-gregorova-olutovala-svoje-rozhodnutie-uz-to-nikdy-neurobim" target="_blank">charitatívny kalendár</a> fotila už asi desaťkrát a&nbsp;pomáha, ako sa dá, ale stále má pocit, že je to strašne málo. „Vravím si, že som možno mala robiť v&nbsp;živote niečo, kde by som sa pomoci zvieratám mohla venovať naplno,“ skonštatovala. „Keď som išla študovať žurnalistiku, ešte som o&nbsp;rozhlase a&nbsp;televízii nič netušila, možno som vtedy mala ísť do Košíc na veterinu. Nech sa na mňa čitatelia a&nbsp;diváci nenahnevajú, mám ich rada a&nbsp;veľmi si ich vážim, ale moje srdce bolo odjakživa tu, pri zvieratách. Len som odbočila v&nbsp;živote do nejakej inej uličky…“ dodala, hladkajúc útulkáčov cez mreže.

Na druhej strane však treba povedať, že keby nešla študovať žurnalistiku, nespoznala by sa zrejme so svojím manželom Jurajom Vacvalom. Zoznámila sa s&nbsp;ním totiž v&nbsp;čase, keď robila redaktorku v&nbsp;časopise Kamarát, kde mala na starosti chovateľskú rubriku. Aby sa v&nbsp;téme lepšie zorientovala, požiadala o&nbsp;pomoc redakciu časopisu Chovateľ, odkiaľ za ňou prišiel redaktor – jej budúci muž. Doteraz si pamätá, že mal oblečené „menčestráky“, zimnú jelenicovú bundu, modrobiely šál a&nbsp;aj to, že voňal po koňoch…

Keď sme poznamenali, že by zrejme nemohla žiť s&nbsp;mužom, ktorý nemá blízko k&nbsp;zvieratám, okamžite zareagovala: „Ani nemusíte dopovedať. Určite nemohla. Keď teraz sedíme počas dlhých večerov a&nbsp;pijeme dobré vínko alebo čaj, často sa zhovárame o&nbsp;tom, aké sme mali šťastie jeden na druhého. Máme okolo seba manželské páry – aj našich kamarátov –, kde vidím, ako ten muž trpí, že jeho žena drží v&nbsp;náručí mačku, a&nbsp;keď prídeme na návštevu, upozorní ju, aby ju odložila... Neviem si predstaviť, že by vedľa mňa žil človek, ktorému by to prekážalo.“

Vzťah k&nbsp;zvieratám zdedila aj jej dcéra Elena, ktorá pracuje ako finančná analytička pre medzinárodnú firmu. „Ona tvrdí, že každý človek má povinnosť starať sa o&nbsp;tých, ktorí si sami nevedia pomôcť, či už sú to ľudia, alebo zvieratá. Rozhodla sa pre zvieratá,“ povedala Elena Vacvalová. „Má to pre ňu veľký zmysel, vzdeláva sa v&nbsp;tom, sleduje dokumenty, kontaktuje organizácie na ochranu zvierat po celom svete, posiela im peniaze, pomáha, ako sa dá. Nedávno mi ukázala ďakovný email od ľudí, ktorí zachránili vo Vietname šesť medveďov žijúcich v&nbsp;strašných podmienkach. Sedeli v&nbsp;klietkach, v&nbsp;ktorých sa nemohli ani otočiť, a&nbsp;z&nbsp;tiel im trčali hadičky, ktorými im odoberali žlč. Videla som aj ďakovný list s&nbsp;fotkami opíc, ktoré boli využívané na pokusy a&nbsp;prvýkrát videli slnko a&nbsp;trávu. Myslím si, že keby sa mnoho z&nbsp;tých ľudí, ktorých nezaujímajú zvieratá, pozrelo do očí tej týranej opičky, zasiahlo by ich to. Aj preto nepoužívam žiadnu kozmetiku testovanú na zvieratách... Verím, že by ľudia pomáhali viac, len sú neinformovaní,“ dodala.

Nečudo, že Elena Vacvalová mala oporu aj v&nbsp;jej dlhoročnom boji za otvorenie zvieracieho cintorína v&nbsp;Bratislave. „To je to, čo považujem vo svojom živote okrem rodiny za svoj najväčší úspech, žiadne televízne ceny ani relácie… Ja som to už po desiatich rokoch vzdala, radnica mala stále nejaký problém. Vybrať dane za zviera, to áno, dať nemalú pokutu za to, keď ho pochováte v&nbsp;záhrade, to áno, dať pokutu za pochovanie v&nbsp;lese, to áno, ale dať pozemok, aby mohlo byť niekde dôstojne pochované, to nie.

Darmo som argumentovala, že v&nbsp;roku 1898 mali vo svete prvý cintorín pre zvieratá a&nbsp;naše hlavné mesto ho nemá ani v&nbsp;tomto storočí. Nakoniec sa toho ujal pán Stanislav Vlkovič, ktorý poskytol svoj pozemok. Zavolal mi so slovami: ‚Vy tak dlho a&nbsp;zúfalo bojujete, ja vám pomôžem.‘ Keby nebolo jeho, Bratislava by doteraz nebola schopná venovať miesto cintorínu. Dnes je to prenádherné miesto v&nbsp;Dúbravke, volá sa to Borievka. Je to park s&nbsp;chodníčkami, môžete si tam sadnúť na lavičku, čítať. Je tam krásne.“

Využila už Borievku pre svoje zvieratá aj ona?

„Ešte predtým, ako sa otvoril cintorín, mi postupne odišlo viacero zvierat, ktoré som nechala spopolniť v&nbsp;jedinom krematóriu pre zvieratá v&nbsp;Jablonovom. Teraz mám doma sedem urničiek a&nbsp;už dlho hľadám niekoho, kto by vymyslel, ako ich spolu umiestniť na cintorín, kde mám zarezervované miesto.

Chcem, aby to bolo pekné, negýčové a&nbsp;aby sa tam vošli všetky urničky. Zatiaľ sa neviem rozhodnúť, či to bude drevo alebo skala. A&nbsp;priznám sa, že by mi vôbec neprekážalo, keby som tam bola raz s&nbsp;nimi. Tam je moje srdce. Nikto z&nbsp;nich mi v&nbsp;živote neublížil, nikto mi nedal toľko úprimnej a&nbsp;nezištnej lásky,“ povedala. „Viem, znie to hrozne pateticky, ale ja to tak cítim.“

Elena Vacvalová svojím spôsobom chápe tých, čo sa pozastavujú nad množstvom pozornosti, ktorú dokáže psičkár venovať svojmu miláčikovi, a&nbsp;poukazujú na to, že viac by si mali zaslúžiť ľudia ako zvieratá.

„Ja im rozumiem, pretože keby niekto, kto je zvyknutý spať v&nbsp;bielych damaškových perinách, prišiel k&nbsp;nám a&nbsp;videl, ako žijeme, že spím s&nbsp;kocúrom pri nohách a&nbsp;so psom pri hlave, povedal by si, že som sa načisto zbláznila. Ja mu poviem: ‚V&nbsp;pohode, rozumiem, ja nebudem v&nbsp;živote spať v&nbsp;bielych perinách. Ale vy zasa neviete, čo to je, mať pri tele mačku, počuť, ako pradie, cítiť to vibrovanie a&nbsp;zaspávať s&nbsp;týmto pokojným pocitom.‘

Nikomu nič nevyčítam, viem si predstaviť, že si o&nbsp;nás myslia, že sme blázni, ale jednu vec k&nbsp;tomu predsa len poviem: Za chorých, chudobných, za malé deti, týrané ženy… bojuje denne tisíc organizácií na celom svete. Ale za zvieratá, ktoré nevedia hovoriť, nevedia si vypýtať, nevedia povedať, čo ich bolí, za ne to číslo nie je veľké. Pritom sú to takisto živé tvory so srdcom plným lásky. Za zvieratá musí tiež niekto hovoriť. Samozrejme, tak, aby to nebolo cez čiaru, lebo človek je človek...“

AKÉ VÝSADNÉ MIESTO MAJÚ ZVIERATÁ V DOM8CNOSTI VACVALOVCOV NÁJDETE VO GALÉRII.

Elena Vacvalová o manželstve: Nevedela by som žiť s mužom, ktorý...

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Elena Vacvalová o manželstve: Nevedela by som žiť s mužom, ktorý...

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Milan "Junior" Zimnýkoval: Manželka mi napravila čakry. Zachránila ho, lebo...

Emil Horváth o strate vážne chorej sestry: Nedokázal jej vziať nádej

František Kovár to povedal natvrdo: Prečo som sa nepridal ku komunistom

Oskar Rózsa si po urážke ženy sypal popol na hlavu: Psychologička má jasný názor

Ráchel Šoltésová zo Sľubu: Priznala traumu, akú nechce zažiť v škole žiadne dieťa

Kamil Peteraj bez servítky: Robo Grigorov je továreň na problémy

Výber pre vás