Jedného dňa prišla ako obyčajne do práce. Mohla sa volať Mařenka alebo Otília, žiaľ, jej meno história vedy nezaznamenala. Robotníčka začala rutinne prekladať vrecká s práškom, ktorý sa využíval na ochranu poľnohospodárskych rastlín. Obsahoval mikroskopickú hubu Pythium oligandrum. Možno sa len zasnívala alebo bola unavená, skrátka, vrecko jej vypadlo z rúk a obsah sa jej vysypal do topánok. Po príchode domov si uvedomila, že nohy jej nezapáchajú tak nepríjemne ako obyčajne. Žeby prášok? Vyskúšala ho ešte raz a fungovalo to. Nabrala odvahu a zverila sa okoliu. Vďaka tejto náhode, aspoň tak sa to traduje, sa začalo Pythium oligandrum, čiže múdra huba, používať neskôr aj na liečenie ľudí.

Pythium oligandrum objavil začiatkom minulého storočia americký vedec Drechsler na koreni akejsi rastliny. Automaticky ho označil za škodcu. Český fytopatológ Ing. Dáša Veselý, DrSc., však obetoval tejto hube celé roky výskumu. Zistil, že je to predátor požierajúci svojich príbuzných, teda iné huby a plesne. Ako prvý na svete ju dokázal izolovať z pôdy a využiť pre poľnohospodárstvo . A neskôr, vďaka náhode s roztrhnutým vreckom, aj pre voňavejšie ľudské nohy. Pri nohách však neostali ďalší Česi očarení múdrou hubou Radim Klimeš a Martin Suchánek, ktorí sa tešia z patentu na jej výskum a využitie. Výsledkom ich snaženia sú prípravky nielen na liečbu ľudí, ale aj zvierat a dokonca na likvidáciu plesní zo stien. „Mám ju rád,“ hovorí s úsmevom mikrobiológ MUDr. Karol Mencl z Pardubíc a ukazuje nám jemný biely povlak v skúmavke. „To je ona. Pythium nás stále prekvapuje novými účinkami. Dokáže bojovať s plesňami pod nechtami na nohách, paradentózou, lupienkou, atopickým ekzémom, vaginálnymi mykózami, preležaninami či vredmi predkolenia,“ vymenúva celý rad účinkov. Huba je naozaj „múdra“, pretože neublíži zdravým tkanivám, likviduje len nepriateľa, má unikátne rozmnožovacie ústrojenstvo a na svoju potravu je schopná počkať si v akomsi spánkovom stave. Plesne si navyše proti nej nedokážu vytvoriť odolnosť tak, ako je to pri klasických chemických liekoch.

„Zdá sa, že pythium dokáže zabrániť baktériám tvoriť biofilm, ktorý sa tvorí v ranách, na slizniciach, hadičkách a katétroch, ktoré majú pacienti voperované v tele,“ hovorí o novom výskume nechtadoktor Karel Mencl. „Keby sa to potvrdilo, bol by to ohromný krok vpred.“ Dúfa aj on v nejakú náhodu? „Čakám na ňu,“ hovorí so smiechom. „Aj ja trpím akýmsi flemingovským komplexom, pri ktorom človek udržuje len taký primeraný poriadok v laboratóriu a teší sa, že raz ráno príde, zistí, že mu niečo narástlo v miske a urobí veľký objav... Aj keď je objav v súčasnej vede skôr o mravčej poznávacej práci a tímovej spolupráci, náhody určite pomáhajú. Lenže základom je pozorovací talent vedca, ktorý nejde len za vidinou jedného cieľa. Ak pozerá aj do strán a dáva si do súvislostí javy, môže odhaliť užitočné veci, ktoré nám príroda ponúka.“ O tom, aké je dôležité správne naložiť s náhodou, vie svoje aj prof. RNDr. Silvia Pastoreková, DrSc. Celý vedecký svet ju dnes pozná ako Slovenku, ktorá zásadne prispela k objavu nového onkomarkera signalizujúceho viaceré typy rakovinových nádorov. „Už ako študentka som pracovala vo Virologickom ústave SAV, v laboratóriu doktora Jana Závadu, ktorý v tom čase skúmal neznámy vírus v nádorových bunkách. Po škole som k nemu nastúpila na ašpirantúru a mojou úlohou bolo pripraviť protilátku, ktorá by bola schopná naviazať sa na skúmaný vírus. Môj manžel, profesor Jaromír Pastorek, navrhol taký spôsob vývoja tejto protilátky, ktorý v konečnom dôsledku viedol k objaveniu bielkoviny CA IX. Iba náhodou bola časť vírusu, ktorú sme skúmali, rovnako veľká ako ,naša‘ bielkovina, preto sme si ju všimli,“ snaží sa profesorka jednoducho vysvetliť zložitú vec.

Moment objavu však v tomto prípade nemá svoj presný dátum a hodinu: „Prvýkrát sme zažiarili, keď sme zistili, že bielkovina sa zjavuje len v bunkách nádorového charakteru. Postupne sme si uvedomili, že sme objavili naozaj dôležitý fenomén. Spočiatku však nebolo jasné, aký bude mať účinok.“ Uplynulo dvadsať rokov a dnes už vieme, že bielkovina CA IX je prítomná v agresívnych, zle okysličených nádoroch, ktoré sú odolné proti chemoterapii aj rádioterapii a náchylnejšie na tvorbu metastáz. „Dokážeme ju už nájsť a nádorové bunky odhaliť, čo sa dá využiť pri diagnostike aj liečbe nádorov,“ hovorí profesorka a dodáva, že skúmanie bielkoviny ešte nie je zďaleka ukončené a môže priniesť nové prekvapenia. „S manželom však túžime najviac po tom, aby sa poznatky, ku ktorým prispel náš výskum, konečne preniesli do praxe. U pacientov s rakovinou obličiek už prebieha tretia fáza klinických pokusov na overenie novej terapie zacielenej na CA IX,“ dodáva. Prítomnosť tejto bielkoviny dokáže tiež napovedať, či pacientovi štandardná liečba zaberie, alebo treba zvoliť iný liečebný protokol, no zavedenie jej testovania do rutinnej praxe u nás ešte nie je aktuálne. „Potrvá to ešte niekoľko rokov, ale keď sa podarí zracionalizovať a zlepšiť liečbu pacientov, bude to pre nás najväčšie zadosťučinenie,“ uzatvára profesorka.

Na pracovnom stole profesorky Pastorekovej je reprodukcia fotografie svetoznámeho manželského páru, Márie a Pierra Currieovcov. „Doniesla som si ju z návštevy ich parížskeho múzea. Bol to pre mňa veľký zážitok,“ hovorí. „Uchvacuje ma na nich to, ako súdržne a poctivo šli za svojím cieľom. Je to asi jediný spôsob, ako sa dá dosiahnuť hodnotný výsledok. Ani my sme s manželom v mladosti nenastupovali do výskumu s vidinou kariéry alebo svetových objavov, ale boli sme zapálení pre svoju vec. Investovali sme energiu aj do odvážnych a možno vopred stratených experimentov, ale nič nás neodradilo,“ spomína vedkyňa, ktorá strávila nejednu bezsennú noc, keď vzrušene čakala na výsledky pokusov: „Vloženie kúska génu do bunky a čakanie na to, čo sa stane, nejaký deň trvá,“ smeje sa. Čo musí úspešný vedec mať okrem kúska šťastia? „Trpezlivosť, silu vrátiť sa k problému aj keď sa nedarí, a komunikatívnosť, pretože dnes veda nie je o jednom človeku. Keď si vyberáme spolupracovníka, musí byť rozhodne tímový hráč. Musí aj rád študovať, byť zručný experimentátor a vedieť písať publikácie. Pre mňa je písanie veľmi motivujúce, núti ma hlbšie uvažovať nad výsledkami, objavujem pri tom nové súvislosti. Vedieť prezentovať výsledky je dôležité, pretože inak si vašu prácu nikto nevšimne,“ dodáva profesorka Pastoreková.

- Fonendoskop je na svete zrejme vďaka hanblivému francúzskemu lekárovi René Leinekovi. Bol v rozpakoch, keď mal dáme s bujným poprsím priložiť ucho na srdce. Zroloval niekoľko papierov a zistil, že tlkot srdca počuje lepšie. Princíp fonendoskopu bol na svete v roku 1816.

- Keď vo veľkej farmaceutickej firme hľadali liek na vysoký krvný tlak, objavili takzvanú modrú tabletku, ktorá od roku 1998 pomáha párom dosahovať viac radosti pod perinou.

- V medicíne je asi najznámejším príkladom objav penicilínu. Roku 1928 Alexander Fleming nechal pred odchodom na dlhší čas na stole v laboratóriu kultivačnú misku so stopami baktérie stafylokoka. Po návrate zistil, že sa v miske objavila huba, ktorá zamedzuje baktériám rásť. Antibiotikum bolo na svete. Nech žije neporiadok!

Nehody, ktoré nám zachraňujú zdravie

Výber pre vás