Dáša Balogová

Kanadskí výskumníci sa podrobne zaoberali tým, prečo rodičia deťom často nehovoria pravdu. Je šokujúce, aké sú príčiny našich lží – chceme si nimi uľahčiť naše výchovné manévre! „Rýchlo sa obleč, lebo zavrú škôlku a budeš musieť ostať sám doma,“ durime v rannom strese drobca miesto, aby sme mu pokojne povedali: „Daj si šatočky, o chvíľku vyrážame do škôlky.“ Alebo ako jedna mamička z čakárne – namiesto „neseď na stole, to sa nepatrí“, okríkla dievčatko hrozbou „okamžite zlez z toho stola, lebo budeš mať na zadku pupáky“.

Pritom zväčša dieťaťu nechceme vyslovene klamať, skôr podceníme jeho skutočnú potrebu porozumieť situácii. Klinická psychologička Mgr. Miriam Belianska konštatuje: „Často sa môžeme stretnúť s tým, že rodičia namiesto priamej a pravdivej odpovede alebo vysvetlenia situácie dajú deťom príkaz, alebo použijú klamstvo ako manipuláciu.“ Bežnými dôvodmi klamania deťom býva naša vlastná pohodlnosť, keď sme pod tlakom okolností, prípadne snaha ochrániť potomka pred nepríjemnou realitou.

Pri bezmocnosti sa zvykneme uchyľovať k lživým vyhrážkam – „ak nebudeš poslúchať, príde čert a zoberie ťa!“ „Veď počkaj, vráti sa ocko a zbije ťa!“ Ak však budeme drobca strašiť a kontrolovať, hrozí, že ak práve nebudeme nablízku, spraví presný opak toho, čo od neho chceme. „Namiesto nátlaku by bolo omnoho výchovnejšie, keby ste dieťaťu dokázali vysvetliť, prečo máte naň dané požiadavky. Ak má argumenty, bude v plnení úlohy omnoho ochotnejšie a cieľavedomejšie a neupadne do vzdoru voči vám. Ak mu budete venovať čas a vysvetlíte dôvody, budujete u neho zdravý rozum a svedomie, ktoré využije, aj keď nebude pod vašou kontrolou,“ odporúča psychologička.

Hoci nám pokojné argumentovanie zaberie o minútu viac času, odmenou nám bude napríklad to, že nabudúce sa nebudeme musieť naťahovať pre obrus zašpinený od kečupu, ale dieťa príde s priznaním samo.

Pri veľmi zvedavom dieťati našimi „nevinnými lžami“ navyše riskujeme, že drobec nás pár otázkami „prekukne“ a pristihne. Trapas to bude o to väčší, ak sme mu práve dovysvetľovali, že klamať sa nesmie a ten rozliaty kečup na obruse zapierať nemal. Podľa psychologičky sa deti vypytujú, rodičovské hlavolamy pretože si potrebujú u dôveryhodnej osoby overiť, ako funguje svet. Ak drobcovi poskytneme nepravdivé alebo skreslené informácie, spôsobíme mu v hlavičke zmätok. Napríklad odmalička krpcovi vravíme, že Slnko obieha okolo Zeme, lebo sa nám to zdá jednoduchšie, ako vysvetľovať fungovanie slnečnej sústavy.

No spolužiaci v škôlke mu tvrdia, že, naopak, Zem obieha okolo Slnka, a dosvedčí to aj pani učiteľka. Takto naše dieťa zbytočne privedieme do outsiderskej pozície. Okrem chaosu v hlávke však svojou pohodlnosťou ľahko prídeme aj o jeho dôveru! „Väčšina detí reaguje na objavenie klamstva dotknuto. Ste osoba, ktorej dieťa absolútne verí a práve preto sa vás dovolí opýtať aj na veci, ktoré by sa neopýtalo nikoho iného. Ak potom dostane odpoveď, ktorá ho môže pred druhými znemožniť, alebo si uvedomí, že s ním nehovoríte na rovinu, jeho dôvera sa oslabí,“ varuje psychologička. Môžeme to ešte zachrániť tým, že sa ku klamstvu priznáme a vysvetlíme, čo vás k nemu viedlo. Aj naše priznanie bude pre fafrnka výchovné.

Niekedy je však predsa len lepšia milosrdná lož ako absolútna úprimnosť. „Každý človek občas klame. V medziľudskom styku sa cení schopnosť komunikovať s druhými taktne,“ pripúšťa Mgr. Belianska. Ak budeme nášmu malému umelcovi tvrdiť, že jeho čarbanica je krásna, podporíme jeho sebavedomie a povzbudíme ho do ďalšieho kreslenia. „Ak podporujete svoje dieťa v nejakej činnosti, vychválite ho za výkon, ktorý síce nie je geniálny, ale je dosť dobrý, podporujete ho v činnosti a umožníte mu vidieť, čo by dosiahnuť mohlo,“ opisuje benefi t jemnej a prípustnej nepravdy Miriam Belianska.

Máte doma malého klamára? Asi sa lžiam naučil od vás!

Výber pre vás