Radí odborníčka Mgr. Mária Tóthová-Šimčáková, psychologička

Téééetááá, Hanka bola dnes zasa zlá a ma bíílááá, – referuje mi v školskej šatni šesťročná prváčka, dcérina spolužiačka. Keď som sa na to spýtala Hanky, vyzerala úprimne prekvapená. A vraj je Lívinka známa triedna klamárka. Ja však viem, že v prifarbení pravdy nezaostáva ani moja Hanka. Pravidelné – „ja som to nezhodila“, „nechodila som po kolenách“, „neviem, ako sa to tam dostalo“ a, samozrejme, „Jááá? Niééééé“ – počuť u nás doma v poslednom čase takmer nonstop. Som znepokojená – dávam jej zlý príklad? Bojí sa priznať? Odkiaľ sa to berie? Ostane to tak navždy?

Začína sa to úplne nevinne. Ak máte doma dvoj-, trojročného drobčeka a tvrdí vám, že vonku videl dúhu, hoci obloha je plná hviezd, nie je to klamstvo. Tomu, čo videl, skutočne verí. „Klamstvo je bežný jav v detskom veku. Je to výsledok nadmernej fantázie. Dieťa niekedy prifarbí skutočnú udalosť alebo má rozprávačský talent a vymýšľa si. Vtedy to nepovažujeme za uvedomelé klamstvo, skôr za výsledok bohatej fantázie a snahe po uplatnení,“ hovorí detská psychologička Mgr. Mária Tóthová-Šimčáková.

V tejto fáze je to úplne prirodzené a nemusíte proti tomu nijako osobitne zakročiť. Ak drobca budete napomínať a zdôrazňovať, že vonku predsa nič také nie je, zaútočíte na jeho identitu. V tomto veku totiž realitu a fantáziu nerozlišuje. Nechajte to pokojne plynúť. Nanajvýš poznamenajte, že vy ste síce nič také nevideli, ale to neznamená, že ani on.

„Do tuhého“ ide, ak ešte stále klame ku koncu škôlky, alebo dokonca teraz začal. „Keď nehovorí pravdu dieťa okolo 6 rokov, môžeme to už chápať ako úmyselné klamstvo. Klamanie typu – ja som to neurobil – používa dieťa s cieľom dostať sa z problémov alebo uniknúť potrestaniu. Je prejavom neistoty a slabej sebadôvery, naznačuje, že dieťa má pocit, že je neschopné, nemáme ho radi, nerozumieme mu alebo žiarli na súrodenca, rodičov. Môže to byť aj v tom, že nevie danú situáciu inak vyriešiť. Vo väčšine deti vedia, že sa im na klamstvo príde, ale aj tak klamú ďalej,“ hovorí psychologička.

Pôvod návyku klamať vznikne teda skôr, ako sa úmyselné klamanie skutočne objaví – už v období prvých vzdorov, keď drobca začnete korigovať zákazmi, príkazmi a postihovať ich prekročenie. Čo z toho vyplýva? Uhýbacie manévre detí nie sú ich vizitkou, ale vizitkou vašej výchovy. Dostával po zadku, ak čosi rozbil? Alebo vynadané, ak stratil hračku? Ultimátum, že ho už nebudete ľúbiť, ak strká do kamarátky? Vzhľadom na detský vek je jasné, že rozbiť, stratiť alebo pobiť sa s niekým sa mu určite ešte párkrát v živote podarí. Preto jediným východiskom, aby sa vyhol výčitkám, je preň premyslieť si, ako to pred vami nabudúce utajiť.

Ideálne je, ak teda z výchovy odstránite všetkých strašiakov – krik, vyhrážky, odsúdenie, tresty. Tým odbúrate drobcov strach a posilníte vzájomnú dôveru. Dieťa takto nebude mať dôvod čosi vám zatajiť. Trestať by ste nemali ani klamanie samotné – najmä ak viete, že, hoci nepriamo, ste ho k nemu vlastne dohnali vy. Nebezpečné sú aj manipulátorské manévre typu: „Ak mi to povieš, nič ti neurobím,“ len s cieľom vytiahnuť z dieťaťa niečo, čo vám vlastne vôbec nechce povedať, a následne ho aj tak potrestáte hoci mlčaním či odňatím pozornosti.

Netrestať však v žiadnom prípade neznamená nechať tak! Pomôcť by mohlo zareagovať, no nie z pozície vyšetrovateľa a obviňujúceho sudcu, ale citlivého rodiča. Možno by ste boli prekvapení, ako by váš poklad zareagoval, keby ste jeho pozornosť upriamili skôr na to, ako sa vás jeho klamstvo dotklo, no s dodatkom, že ak má problém, tak ho radi vypočujete a podržíte. Čo poviete?

Ako na klamstvo? Stavte na zodpovednosť:

Choďte príkladom: sami neklamte, najmä v predškolskom veku máte možnosť najviac ovplyvniť výchovu dieťaťa k pravdovravnosti, deti sú vtedy citlivé na pravdu a prísne posudzujú nedodržiavanie sľubov!

Nedovoľte, aby klamali: radšej nech nepovedia nič, ako klamať vám do očí, môžu sa zamotať a už by nebolo cesty späť.

Akceptujte, ak nechce hovoriť: ak vám nechce niečo povedať, možno vám nechce zaklamať, nechajte ho tak...

Využite logické a prirodzené dôsledky: nech deti samy zistia, že klamstvo nebude fungovať, napríklad ak si zoberie vašu vec bez opýtania, nabudúce mu spravte to isté – ako sa cíti teraz? Alebo okázalo nedodržte sľub, ktorý ste drobcovi dali, nech pocíti aké to je, keď robieva to isté on vám.

Nechajte ho preberať zodpovednosť: ak zaklame a dostane sa tým do problémov, nechajte ho nájsť vhodné riešenie, za ktoré ponesie zodpovednosť.

Klamstvo u dieťaťa: Môže byť odrazom vašej prísnej výchovy

Výber pre vás