Psychológ Dahlén robil výskum, prečo mnohé ženy fascinujú zločinci. Máte aj vy takéto skúsenosti?

Áno. Mnohokrát som sa o tom presvedčil, keď mi pred rokmi napísalo pár mladých žien, skôr ešte dievčat vo veku od sedemnásť do 24 rokov. Ťažko pochopiť ich pohnútky, keď vedeli, komu píšu. Ak mi napíše 22-ročná študentka ekonómie, že ju zločin fascinuje a ak by to bolo možné, navštívila by ma, považoval som za najrozumnejšie nereagovať. Jedna 19-ročná slečna zo stredného Slovenska však mala vskutku obdivuhodnú výdrž, poslala mi v priebehu 21 mesiacov 32 listov. Bola jediná, ktorej som takmer po dva a pol roku odpovedal a napísal jej, že by som považoval za pekné písať si s ňou, ale nemyslím, že by bolo odo mňa rozumné nechať ju márniť čas písaním listov väzňovi, o ktorom sama píše, že nečítala nič dobré. No keď som bol pred pár rokmi na súde v Bratislave, pri odchode zo súdu ma na chodbe oslovila neznáma mladá žena: Jozef, ja som tá, čo vám písala do Ilavy. Nemohol som s ňou hovoriť, ale stačil som je povedať vďaka. Jedna žena, s ktorou som si písal viac ako tri roky a aj ma navštevovala, bola kamarátka z dávnych časov. Našla článok o mne na internete a napísala riaditeľovi väznice list. Navštevovala ma, dokiaľ mohla. V tom čase už mala nádor, takže cesta z Nemecka bola pre ňu únavná. Nedala si povedať, aby taký kus necestovala. Keď som sa pýtal, prečo to robí, odpovedala mi, že ma pozná iného a tým to bolo vybavené.

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/pribehy/exkluzivne-seriovy-vrah-zien-jozef-slovak-nam-priznal-ako-si-vyberal-svoje-obete.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Sériový vrah žien Jozef Slovák prehovoril spoza mreží. Priznal, ako si vyberal obete!</a>

Máte vyše šesťdesiat, dokonca ste prekonali infarkt. S nastupujúcou starobou vás netrápia výčitky svedomia za to, čo ste vykonali?

Už som vám na túto otázku raz odpovedal a znovu opakujem, sotva by to na niečo bolo, na veci to už nič nezmení. Raz som odpovedal jednému novinárovi, že mám výčitky a ten napísal, že som pokrytec…

Váš prípad spracoval Dominik Dán v jednej zo svojich kníh. Čítali ste ju?

Nie, ale počul som, že to zhruba zodpovedalo skutočnosti.

Želáte si dostať sa ešte na slobodu? Dokonca aj sexuálny deviant Rigo, ktorý zabil deväť žien, sa pred časom pokúsil požiadať o prepáčenie zvyšku trestu.

Toto nie je prostredie na želania. Treba sa držať pri zemi a uspokojiť s tým, čo je. Ak by som sa zaoberal myšlienkou, ako sa dostať na slobodu, tak by som zblbol ako poniektorí tu, čo vypisujú kde-kade a nehovoria o ničom inom než o podmienečnom prepustení. Počúvam to tu na vychádzke už dvadsať rokov a stále je to dookola to isté. Nemárnim čas prázdnymi rečami o tom, čo by bolo, keby bolo. Oddelenie doživotných trestov je špecifické tým, že mnohí odsúdení, aj keď spáchali, čo spáchali, postupom času sami seba presvedčili, že sú nevinní. Snažia sa to tvrdošijne dokazovať bez ohľadu na fakty.

Ako vychádzate s inými väzňami?

Mám dosť svojich starostí, než aby som sa zaujímal o iných. Niektorých ani nepoznám po mene, ani sa nezaujímam, čo spáchali. Som už štyri roky v cele s jedným väzňom a verte, že som sa s ním ani raz nerozprával o tom, za čo tu je. Podstatné je, že je pohodový a nekonfliktný. Čo urobil, to je jeho vec. Nikto tu však nie je za to, že nepozdravil kandeláber… Priateľstvo ako také je medzi odsúdenými výnimočné. Tu na oddelení doživotných trestov prakticky vylúčené. Jednak je nás tu obmedzený počet, ale aj preto, že muži pochádzajú z rôznych pomerov, čomu zodpovedá aj mentalita, inteligencia, správanie. Z toho vznikajú rôzne situácie ústiace často do nezmyselných konfliktov. Stále platí, že najväčším nepriateľom väzňa je iný väzeň. Ak mám pred sebou bachara, viem, čo môžem očakávať, ale nikdy nikto nemôže mať istotu, čo urobí väzeň.

Vraví sa, že človek si zvykne na všetko. Aký život žije človek odsúdený na doživotie?

Niektorí sa venujú štúdiu právnickej literatúry a míňajú nazdarboh čas na vypracovanie všelijakých podaní vo viere, že dosiahnu oslobodenie. Iní okrem času, čo pracujú, pozerajú televíziu. Môžeme ju pozerať prakticky celý deň od rána do deviatej večer, na každej cele je televízor. Máme osem programov, ale väčšinou tam aj tak nič poriadne nie je, takže do večierky kreslím, maľujem, vybavujem korešpondenciu. Väčšinu času som však venoval tomu, čomu rozumiem, riešeniu technických vynálezov. Skoro tridsať patentov, ktorých som autorom a spoluautorom, je na podmienky, v ktorých vznikli, dosť.

Občas sa v médiách objavia správy, že sa nejaký väzeň pokúsi o útek, napadne eskortu…

Áno a my na to doplatíme. Po jednom takom incidente som na obyčajné kružidlo na rysovanie výkresov čakal mesiac, lebo všetko musel schváliť riaditeľ. Takže som sa rozhodol skončiť s vynálezmi. Čo mám rozrobené, dorobím, zhruba posledných sedem, a bude to. Pýtali ste sa ma aj na Vianoce a Silvestra. Čo to je? Žiadne sviatky neslávim a existujem tak ako v každý iný všedný deň...

ROZHOVOR so Slovákom odsúdeným na doživotie. Trápia sériového vraha žien výčitky svedomia?

Výber pre vás