Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

"Všimli sme si, že keď bol náš Maxim nepokojný, vyhľadával úzke priestory. Vsúval sa medzi nábytok, akoby potreboval cítiť tlak na telo zo všetkých strán. A keď sme ho ukladali spať, natiahol na seba všetky prikrývky s vankúšmi, až tak pokojne zaspal. Začali sme teda zhromažďovať všetky informácie o tom, ako vplýva tlak na naše telo,“ spomína František Farkas na momenty, ktoré určili nové smerovanie v živote ich štvorčlennej rodiny smerom k výrobe prikrývok s prívlastkom záťažové.

Vďaka tomu, že citlivo vnímali potreby svojho jedinečného syna, mohli mu pomôcť. A v konečnom dôsledku aj sebe.

Keď sa v&nbsp;roku 2013 narodil Františkovi Farkasovi syn, bol veľmi šťastný. „Boli sme bežnou rodinou s&nbsp;plánmi a&nbsp;túžbami. Lenže keď mal Maxim dva roky, začalo sa meniť jeho správanie, postupne zanikol očný kontakt, nefungovala sociálna interakcia, spomaľoval sa vývin reči. Malo to rýchly spád, synček sa v&nbsp;priebehu polroka úplne zmenil,“ spomína na rok 2016. Lekári ich spočiatku upokojovali, že ide len o&nbsp;pomalší vývin. „Po dlhých konzultáciách s&nbsp;odborníkmi u&nbsp;nás aj v&nbsp;zahraničí sa nám potvrdilo, čo sme už tušili. Maxim má poruchu autistického spektra,“ hovorí František Farkas.

Jeho hlas znie veľmi pokojne, no netají, že prijať realitu bola najväčšia výzva. „Nakoniec sme našli cestu akceptovania jeho iného pohľadu na svet. Aby sme ho vedeli pochopiť, naladili sme na neho, začali sme viac sledovať jeho potreby,“ spomína.

František Farkas sa netvári, že všetko šlo ľahko. „Prechádzali sme rôznymi emóciami, frustráciou, mali sme obrovské množstvo nezodpovedaných otázok. Dnes už vieme, že len ak rodič vnútorne prijme zmenenú situáciu, dá sa začať s&nbsp;terapiou dieťaťa. Lebo deti ako Maxim sú omnoho vnímavejšie, rodič je pre ne oporný bod a&nbsp;ony vycítia, ak niečo nie je v&nbsp;poriadku,“ vysvetľuje. Sympatické je, že s&nbsp;manželkou neriešia iba seba. Založili občianske združenie, v&nbsp;ktorom pomáhajú iným rodičom. „Diskutujeme o&nbsp;všetkých, aj nepríjemných témach. Po stanovení diagnózy sú rodičia v&nbsp;obrovskom smútku, majú tendenciu uzatvárať sa a&nbsp;ich prvou otázkou často je: Ako sa na nás bude pozerať okolie? Ako spoločnosť prijme naše dieťa? Toto je ich najväčšia frustrácia,“ nezakrýva.

František Farkas však šíri myšlienku, že ruku k&nbsp;dielu musia priložiť práve rodičia: „Ak v&nbsp;rámci svojho okolia budeme o&nbsp;tom diskutovať, nájdeme čoraz väčšie pochopenie, prijatie do spoločnosti a&nbsp;vďaka tomu sa bude ľahšie žiť nám a&nbsp;hlavne v&nbsp;budúcnosti aj našim deťom. Slovenská spoločnosť je na to pripravená, ľudia sú ochotní, otvorení, dokážu pomôcť, chcú načúvať. Stále máme v&nbsp;našom okolí ľudí, ktorí o&nbsp;autizme nepočuli. Aj s&nbsp;naším Maxom chodíme veľa medzi ľudí, chcem, aby o&nbsp;ňom vedeli, počuli ho a&nbsp;videli. My rodičia musíme vybojovať pre deti prijatie, nikto to za nás neurobí.“

Otcovia často nezvládnu problémy svojich detí a&nbsp;odchádzajú od rodín. Pozoruje to aj v&nbsp;jeho komunite? František Farkas odpovedá diplomaticky, že sa na neho často obracajú matky, ktoré chcú pochopiť, čo prežívajú ich partneri. „Predstavte si muža, ktorý čaká na toho svojho syna, predstavuje si, ako budú raz spolu hrať futbal, a&nbsp;odrazu sa všetko zmení. Otcovia často spracúvajú tieto veci ťažšie, nemajú sa komu zveriť so svojím problémom. Musia sa však v&nbsp;prvom rade otvoriť, hovoriť o&nbsp;svojich pocitoch, niektorí majú až nočné mory, lebo len tak sa dá ísť spoločne ďalej a&nbsp;predísť odlúčeniu od rodiny. Deti potrebujú oboch rodičov,“ hovorí. Sám sa pokúšal založiť online skupinu pre otcov detí s&nbsp;autizmom, hovorí však, že záujem majú nateraz len dvaja oteckovia. Verí však, že sa to časom rozbehne.

Maxim si zatiaľ asi neuvedomuje, ako vlastne pomohol rozbehnúť rodinné podnikanie. „S&nbsp;príchodom autizmu prišiel aj problém so synovou nespavosťou. V&nbsp;konečnom dôsledku sme boli nevyspatí všetci a&nbsp;to sa premietalo do nervóznych a&nbsp;nepokojných nálad. Vzali sme to ako výzvu a&nbsp;začali sme ešte viac načúvať nášmu chlapčekovi. Zistili sme, že vyhľadáva pocit tlaku,“ hovorí František Farkas. Po nociach študovali a&nbsp;hľadali informácie, až prišli k&nbsp;preverenej metóde intenzívneho hĺbkového tlaku. Jednou z&nbsp;pomôcok, ktorými sa dá tlak na telo vyvinúť, sú aj tzv. záťažové prikrývky. Keďže vtedy nenašli nikoho, kto by ich u&nbsp;nás vyrábal, pustili sa do navrhovania prikrývky pre vlastnú potrebu sami. „Vzniklo veľmi veľa prototypov, dolaďovali sme detaily, ale pamätám si, že už pri prvej prikrývke sme boli ohromení účinkom. Max pokojne spal a&nbsp;postupne sme sa dopracovali až k&nbsp;osemhodinovému neprerušovanému spánku, čo bolo úžasné,“ spomína.

Len na predstavu. Záťažová prikrývka, ktorá vyvoláva v&nbsp;mozgu reakciu ako pri objatí, môže byť naozaj ťažká. Všetko závisí od hmotnosti človeka. Detské vážia od 2,5 kilogramu, prikrývka pre dospelého môže vážiť aj 9 kilogramov.

„Vnútri prešívanej prikrývky sú komôrky, všetky rovnako na gram presne naplnené zdravotne neškodnými sklenými mikroguľôčkami, aby sa rovnomerne rozkotúľali a&nbsp;rovnomerne vyvolávali tlak. Skúšali sme rôzne látky, aby sa dala prikrývka prať v&nbsp;práčke a&nbsp;aby šitie vydržalo, dospeli sme až k&nbsp;špeciálnym jadrovým nitiam, ktoré sa pre svoju extrémnu odolnosť používajú aj pri šití technického oblečenia a&nbsp;odevov pre horolezcov,“ vymenúva František Farkas.

Pohrali sa aj so psychológiou farieb: „Vylúčili sme aktívne farby a&nbsp;vzory. Mnohí naši klienti majú poruchu senzorického vnímania, dieťa s&nbsp;autizmom môžu výrazné vzory len rozladiť.“

O&nbsp;detailnej práci svedčí aj to, že prikrývka má letnú aj zimnú stranu, pričom na zimnej je ultrajemný plyš. „Pri plyši sme sa inšpirovali princípom hipoterapie, ktorá je založená na dotyku pacienta so srsťou zvieraťa. Preto sme zvolili typ látky, ktorá pripomína vlastnosti konskej srsti. Vieme, že prikrývku používajú aj ľudia s&nbsp;poruchou senzorického spracovania a&nbsp;majú príliš vysokú i&nbsp;nízku citlivosť na zmyslové podnety,“ hovorí.

Keď bola prvá prikrývka, s&nbsp;ktorou boli spokojní, hotová, rozdali svoje prototypy rodinám s&nbsp;autistickými deťmi. Ohlasy boli skvelé a&nbsp;začali cítiť tlak na to, aby si skvelú pomôcku nenechávali len pre seba. Bolo rozhodnuté, pustili sa do výroby. „Našli sme výrobcu v&nbsp;našom regióne, ktorý sa do toho pustil s&nbsp;nadšením. Keď som sa zhováral so ženami, ktoré prikrývky ručne vyrábajú a&nbsp;cítia sa zrejme ako v&nbsp;posilňovni, keď ich skladajú, poprosil som ich, aby si pripomenuli, že pomáhajú niekomu vyriešiť vážny problém. Tak to aj vnímajú a&nbsp;robia to s&nbsp;láskou. Prikrývka pomáha so spánkom, proti stresu, úzkosti a&nbsp;depresiám, zlepšuje tiež sústredenosť. Je však určená aj len na relax pre zdravých ľudí. V&nbsp;niektorých rodinách volajú prikrývky ,nidušky‘,“ hovorí s&nbsp;úsmevom František Farkas. „Nidušky“ sú odvodené od názvu značky Nidu, ktorá je zasa modifikáciou španielskeho slova „nido“, čo znamená hniezdo.

Rodina žije princípom „tu a&nbsp;teraz“, vylepšujú život syna, ako sa len dá. „Pracujeme s&nbsp;menšími cieľmi, krok za krokom, zaoberať sa obavami o&nbsp;budúcnosť len oberá o&nbsp;energiu. Nerád to vyslovujem, pretože veľa ľudí so mnou nesúhlasí, ale postihnutie nášho syna je v&nbsp;istom zmysle naozaj darom. Zmenil nám život k&nbsp;otvorenejšej a&nbsp;uvedomelejšej ceste, vieme sa tešiť z&nbsp;malých vecí, vieme prijať, vieme veriť. Treba sa zameriavať na pozitívne veci na tej našej ceste, na to, čo nás posúva dopredu. Najdôležitejšie je načúvať dieťaťu. Myslím, že nám naše deti vedia ukázať omnoho viac ako my im,“ hovorí muž, pôvodným povolaním ekonóm, ktorý sa neprestáva vzdelávať v&nbsp;tom, čo pomôže jeho synovi a&nbsp;iným rodinám. Ale rád by išiel aj ďalej.

Po záťažovej prikrývke by rád vyrábal terapeutické pomôcky, ktoré sa budú využívať v&nbsp;nemocniciach. Kvôli tomu už absolvoval aj medzinárodný kongres bazálnej stimulácie. „Je to výzva,“ hovorí s&nbsp;úsmevom František Farkas, ktorého synov „iný svet“ inšpiruje a&nbsp;napĺňa nápadmi. Aj preto, že ho donútil zatiahnuť pomyselnú ručnú brzdu: „V&nbsp;rýchlom svete prehliadame maličkosti. Môj syn mi ukázal, ako sa dá tešiť z&nbsp;toho, že svieti slnko, ale že aj prší. Maxim miluje kvapky dažďa na svojej pokožke...“&nbsp;

Pre syna s autizmom ušili rodičia záťažovú prikrývku. Skvelý nápad dnes pomáha aj iným

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Pre syna s autizmom ušili rodičia záťažovú prikrývku. Skvelý nápad dnes pomáha aj iným

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Eliška má ochorenie ako hlavný hrdina z filmu Obyčajná tvár. Kto jej môže pomôcť

KAUZA MILOSLAVOV: Danka Lišaníková ponúka deťom dôležitú vec

Sestry Lucia a Lenka sa snažia o vznik pamätníka obetiam kovidu: Už vedia, kde bude stáť

Nápad za milión! Jana Divišová otvorila požičovňu hračiek. Zachraňujú aj rodičov na home office

Na svoj sen vyzbieral tridsať tisíc. Róbert chce byť prvý Slovák, ktorý auto odšoféruje lakťom

Výber pre vás