A prečo vás zaujíma Ondrej Rigo? – hlas v telefóne znel ostro. Patril Jane B., jedinej žene, ktorá prežila Rigov brutálny útok. 
Prečo? Vlastne ani sama presne neviem. Možno preto, že dodnes si jasne pamätám na svoj strach, keď na začiatku 90. rokov médiá varovali pred mužom potulujúcim sa Bratislavou. Cez vetracie okienka a pootvorené balkóny sa vkrádal do bytov osamelých žien a lešenárskou trúbkou či kusom betónu ich zmasakroval a mŕtve znásilnil. Aj ja som vtedy bývala sama v centre Bratislavy...

Presne si pamätám aj na články o Jane B., ktorá sa zobudila na úder do hlavy a nad ňou stál chlap s násadou od motyky a snažil sa ju umlátiť. Veľmi dlho som potom spávala s rozsvietenou lampičkou... A pamätám si aj na krvavú plachtu, ktorú na ulici vystavil zúfalý otec zavraždenej dcéry – tento netvor je ešte na slobode! A na našu rodinnú známu, ktorá bola v deň vraždy u jednej z obetí na návšteve. Chvíľu aj premýšľala, že tam prespí, no napokon si to rozmyslela a išla domov. Zachránilo jej to život. V tú noc preliezol násilník pavlačovým oknom a jej kamarátku dobodal nožom. Ráno ju našiel syn, ktorý spal v detskej izbe. Túto vraždu sa však Rigovi nepodarilo dokázať, takže je dodnes vedená ako neobjasnená. Pre detektívov je však páchateľ jasný... 
Samozrejme, Rigove zverstvá ma nezasiahli tak ako obete a ich rodiny, no napriek tomu mnou hlboko otriasli. A potom som sa kvôli seriálu Mesto tieňov stretla s bývalým detektívom JUDr. Jozefom Vachálkom, ktorý spoločne s kolegami dostal Riga za mreže. Chcela som vedieť, aká je pravda a nie televízny scenár. A tak mi začal rozprávať, ako ho zatýkali, vyšetrovali, zhromažďovali dôkazy. Ani on však nevedel, aký je Rigo dnes. Trápia ho výčitky? Priznal konečne vinu? Dokáže pokojne spávať? A tak súhlasil, že sa s ním po rokoch stretne vo väzení, kde Rigo už šestnásty rok pyká za svoje činy.

Keby ste sa spýtali Bratislavčaniek nad tridsať, kedy sa v živote najviac báli, určite by mnohé odpovedali, že v roku 1991. Najmä tie, ktoré žili na prízemí či v pavlačových domoch. Je jedno, koľko mali rokov. Veď najstaršia Rigova obeť mala 88, najmladšie bolo dvadsaťjedenročné dievča. A zabil aj pätnásťročného chlapca, lebo spal vedľa svojej mamy... 
Rigovo vyčíňanie sa začalo v roku 1990 v Nemecku, kam pricestoval na falošný pas za bratom. Strávil tu necelé dva mesiace a umlátil dve ženy. Potom odišiel do Holandska a zabil tretiu. Na mŕtvych súložil a potom ich okradol. Šperky, hodinky či fotoaparát priniesol ako darčeky dvanásťročnej dcérke. 
Keď sa v októbri 1990 vrátil na Slovensko, začal vraždiť Bratislavčanky. Prvou obeťou bola babka v domove dôchodcov. Potom mama so synom, ktorí spali na ubytovni. O necelý týždeň sa pokúsil zavraždiť Janu B. Mimochodom, v ten večer vliezol najprv do okienka v susedstve. Viedlo však do zamknutej špajze, čo obyvateľke bytu zrejme zachránilo život. 
Po nevydarenom pokuse o vraždu vydržal bez krvi necelé štyri mesiace. Potom odstránil sieťku na kuchynskom okne prízemného bytu neďaleko Záhradníckej... O dva mesiace už striehol pod ďalším oknom. Bolo horúce leto, a tak ho mladé dievča, ktoré do noci hralo na gitare, nechalo otvorené. Nezachránilo ho ani to, že v byte spala aj jej babka. Bola hluchá a nepočula, že vedľa ktosi dobil vnučku na smrť a umierajúcu ju znásilnil.

Poslednú vraždu spáchal Rigo v marci 1992. V ten večer bol so svojou družkou v kine Dukla. Keď sa vracali domov, zrazu jej povedal, že si ešte musí niečo vybaviť, a vystúpil z trolejbusu. Do rána už domov neprišiel. Na pavlači na Obchodnej ulici si vytypoval ďalšiu obeť... 
Vtedy mu však už polícia bola na stope. Pár hodín po vražde ho Jozef Vachálek prišiel zatknúť do Carltonu, kde robil šatniara. 
„Ešte bol v tranze, ako had, ktorý práve prehltol korisť. Na topánkach a nohaviciach mal stopy krvi a v jeho skrinke sa našli šperky, ktoré patrili obeti,“ spomína bývalý kriminalista. 
Napriek dôkazom, vrátane nespochybniteľných testov DNA, sa Rigo nepriznal. O krvi na šatách tvrdil, že je to sirup, o jeho spermiách na obeti, že ich narafičila prostitútka z erotického salónu. Stopy jeho topánok a ohorky cigariet pod oknami? Náhodou išiel okolo, bol tam na potrebe, bol zvedavý, preto nakúkal… Odkiaľ má šperky? Jeho vždy ženy čímsi obdarovávali... Nezlomilo ho ani svedectvo Jany B., ktorá jasne videla jeho tvár, lebo do izby, kde s ním bojovala o život, dopadalo svetlo pouličnej lampy. Pamätala si aj na nahrubo zaštopkané bledomodré nohavice, ktoré polícia naozaj našla uňho v šatníku.

Keď Riga zatkli, mal 36 rokov. Dnes má päťdesiatdva. Oddelený plexisklom sedí rovno oproti mne. Súhlasil, že ho aj s Jozefom Vachálkom môžeme navštíviť v Leopoldove, a tak sa dívam na tvár, ktorú si pamätám z novín. Vekom je trochu okrúhlejšia, no keď sa pootočí, jasne spoznám ostrý profil a vysoké kúty nad čelom. Okamžite mám husiu kožu. 
Aký je muž, ktorý toľkým ublížil? Na prvý pohľad nevyzerá ako násilník. Je tichý a málovravný. Rozhovor sa s ním vedie dosť ťažko. Na žiadnu otázku nedá priamu odpoveď. Často hovorí od veci, trochu zmätene alebo všeobecne. Nie je však arogantný. Skôr má strach, že sa ešte niečo použije proti nemu. 
A tak pre istotu radšej naďalej zapiera, aj keď vyšší trest než doživotie ho už v našom štáte nemôže postihnúť. Keď mu však Jozef Vachálek presne opisuje jeho zločiny, nebráni sa. Mlčí a počúva so sklonenou hlavou. Ako dieťa, ktoré prichytili pri darebáctve. Neprotestuje, no k priznaniu sa nedá dotlačiť ani po rokoch. Na niektoré otázky mi však predsa len odpovie. 
Ľutujete aspoň trochu, že ste ublížili toľkým ženám? 
Každý človek predsa cíti ľútosť, najmä po čase. 
Ale vy, ľutujete? 
Aj tak je to jedno. 
Tak cítite ľútosť? 
Ale áno, aj ja som dojatý, napríklad cez film... a každému, keď sa niečo stane, je to ľúto. 
Nemátajú vás spomienky? 
Nie, nemám halucinácie. 
Plakali ste niekedy v živote? 
Áno, v roku 2000, keď umrela moja mama. Zrazilo ju auto. Vtedy mi tiekli slzy. 
Mali ste niekedy niekoho rád? 
Mamu a aj otca. 
Čo sa stalo s otcom? 
Zastrelili ho. Pri vlámačke. 
Prečo ste boli ako dieťa v polepšovni? 
Keď sme boli malí, boli sme horšie deti. V štrnástich ma vzali do polepšovne a potom do domova aj so súrodencami. Boli sme tam rok. Mame nás zobrala sociálka, keď otca zavreli. Ale naši boli dobrí, nebili ma. 
Čo vravela mama na to, že od mladosti ste opakovane trestaný? 
Ona bola zvyknutá. Každý sedí, tak to brala. 
Boli ste ženatý? 
Áno, dva razy. Prvý raz som sa oženil na vojne. Ale keď sme sa vrátili do Bratislavy, začala žiarliť. Viete, východniarka. Tak sa vrátila do Popradu, bol som ju odprevadiť na stanicu. 
Chodí sem za vami niekto? 
Naposledy v roku 2005 bola za mnou dcéra. Napíšte, nech sa mi ozve. Už mi ani nenapíše, asi pre brata. Je na mňa nahnevaný, že mal mojou vinou vtedy v Nemecku problémy. 
Čo robíte celé dni? 
Pracujem. Ja robím rád a aj mi lepšie prejde čas. Šijem topánky, mužské aj ženské. A dobre šijem, bez chýb. 
Čo ste robili, kým ste boli na slobode? 
V Carltone. A kuriča v Pravde a v nemocnici na Bezručovej a na Šulekovej. Aj som si porobil plynárske skúšky, mal som zodpovednosť. Ale potom ma zavreli. 
Čo pre vás znamená doživotný trest? 
Mne už na ničom nezáleží. Ale stále vidím nádej, že sa možno raz ešte dostanem na slobodu. 
To sa však nikdy nestane. Veď ste sa doteraz ani len nepriznali, nepovedali, že aspoň ľutujete tie vraždy. 
Aj tak je to jedno, či to poviem. 
Viete, že pre ľudí ste chladnokrvná vraždiaca beštia? 
Áno, ja som všetko čítal. To ja viem, že ma nenávidia... 
Čo by ste spravili, keby tu teraz namiesto mňa sedela tá žena, ktorá ako jediná prežila útok? Ani jej by ste nepovedali aspoň ľutujem? 
Ja som tam nebol, to nesedelo ani časovo. Ja som to nespravil...

S Jozefom Vachálkom sa vraciame na miesta, kde vyšetroval tragédie. Prichádzame aj k domu, kde žila Jana B. Som presvedčená, že po hroznom zážitku tam už nebýva. No natrafíme na susedku, ktorá nám potvrdí, že sa nepresťahovala, hoci momentálne je v zahraničí. Drobná pani vie aj o tragédii. Práve ona Janu totiž objavila bezprostredne po napadnutí, keď Rigo nakoniec ušiel z bytu. 
„Dole na dvore ukradol motyku a na pavlači pristavený rebrík. Potom preliezol vetracím okienkom. Mňa zobudil syn – mami, hore niekto hrozne búcha! Tak som tam bežala a našla som ju. Bola ešte v šoku, veď ju ranou do hlavy zobudil z tvrdého spánku. Našťastie sa zlomila násada, no aj tak ju bil ďalej. Ona je však silná žena, nakoniec sa ubránila. Ale hrozne ju domlátil a ešte ju aj sotil na horúce kachle.“ 
Vďaka susede sa skontaktujeme aj s mamou napadnutej Jany. Na hlase cítiť, že bolesť sa ani za 17 rokov nezahojila. Najhoršie vraj bolo, že kým Riga po útoku na jej dcéru chytili, prešlo 15 mesiacov. Dovtedy žila s vedomím, že každý chlap na ulici môže byť ON. A vráti sa umlčať svedka.

Napokon s telefonickým rozhovorom súhlasila aj Jana B. Aj keď, pochopiteľne, do reči jej nebolo. 
„A prečo by som sa mala presťahovať? Kde je to bezpečnejšie? V Petržalke?“ začala zostra. „Pre mňa Rigo nie je zaujímavý. Nemám z neho traumu, necítim nič, nič pre mňa neznamená. Nechcem o ňom hovoriť, čítať ani vedieť,“ bola strohá. S jeho obeťami a ich rodinami však súcití: „Veď čo už mohol urobiť horšie, než že tie ženy zmasakroval, zabil a strašným spôsobom ponížil?!“ 
A potom ešte odkázala ženám, aby boli opatrné a dávali si pozor, kto ide za nimi, skrýva sa pod bránu, na dvoroch a v kríkoch. 
A to je zrejme jediné ponaučenie z Rigovho vyčíňania. Pretože je leto a na nejednom prízemnom byte vidno pootvárané okná. Možno je dobré pripomenúť ľuďom, že nikdy nevedia, kto sa potĺka stíchnutými ulicami a nazerá do vysvietených bytov.

Ondrej Rigo: Ja viem, že ma nenávidia

Výber pre vás