Andrej Romanovič Čikatilo je sériový vrah, ktorý zavraždil minimálne päťdesiattri detí a žien. Aspoň k toľkým obetiam sa priznal a s gustom opísal, ako ťažko prichádzali o život, keď sa ocitli v jeho drápoch.

Na jeho vyčíňanie sa neprišlo dlhých dvanásť rokov aj preto, že sa to dialo v Sovietskom zväze. A v komunistickej krajine predsa sérioví vrahovia neboli, takže režim podozrivé miznutie a sadistické vraždy obyvateľov v okolí Rostova tutlal. Najmä keď Čikatilo bol dlhoročný člen komunistickej strany.

A tak si spokojne mučil, štvrtil a pojedal ľudské mäso. Najmenšiu ľútosť neprejavil ani na súde. Naopak, zámerne šíril takú hrôzu, že príbuzní už len z pohľadu na neho kolabovali. Vydýchli si až 14. februára 1994, keď ho vo väznici zastrelili výstrelom za pravé ucho.

Od Čikatilovej smrti uplynulo tento rok dvadsaťpäť rokov. Dodnes ešte žijú svedkovia jeho popravy. Išiel vraj na ňu pokojný. Myslel si totiž, že ho čaká iba ďalší výsluch. Až keď mu zrazu prikázali, aby si v pivničnej miestnosti kľakol na kolená, po prvý raz prejavil strach. Neveril, že vtedajší ruský prezident Boris Jelcin definitívne zamietne jeho odvolanie proti rozsudku smrti. Veď už raz ho sovietska polícia očistila, keď ignorovala dôkazy, že ho vzrušuje násilie. Vraždu mladého dievčaťa, nad ktorou jej vrah ejakuloval, poriadne nevyšetrila a prišila ju recidivistovi, ktorého v tom čase prepustili z basy.<br /> „Čože, oni to zamietli? Takže teraz ma zastrelia?“ opýtal sa prekvapene Čikatilo do hrobové ticha, ktoré po prečítaní rozsudku zavládlo v pivnici. Boli to jeho takmer posledné slová. Od smrti ho delili už iba sekundy. Vzápätí ho stráž odviedla do vedľajšej miestnosti a presne o ôsmej hodine večer zaznel výstrel, ktorý navždy ukončil život beštie v ľudskej koži. Tesne predtým vraj ešte zakričal: „Nezničte mi mozog, chcú ho odkúpiť Japonci.“

Až po poprave si naozaj vydýchli aj nešťastní príbuzní jeho obetí. Čikatilo totiž s veľkým gustom mučil aj ich. V súdnej sieni predvádzal kruté divadlo. Užíval si, keď podrobne opisoval, ako deti a ženy týral, vytrhával im jazyk, krájal ich a pojedal. Nečudo, že miestnosťou sa neustále niesol plač a vzlyky pozostalých. Často museli prichádzať aj zdravotníci, aby kriesili pozostalých, ktorí tú hrôzu už nevládali počúvať o omdleli.<br /> Na Čikatila bol navyše hrozný pohľad. Keď sa cynicky neusmieval, predvádzal záchvaty šialenstva, smial sa, kričal, dokonca sa obnažoval. Psychiatrický posudok potvrdil, že ide o krutého sadistu.

Aby nikomu v súdnej sieni neublížil, bol po celý čas zamknutý v železnej klietke. No tiež aby nikto neublížil jemu. Príbuzní, ktorým umučil najmilovanejších ľudí, by boli radšej, keby im ho vydali a umieral by pomaly a bolestivo, ako jeho obete. <br /> Na druhej strane, aj na tejto beštii v ľudskej koži sa podpísali okolnosti, v ktorých vyrastal. Jeho otca nespravodlivo zastrelili pre vymyslené obvinenie z vlastizrady. Mama ho nenávidela. No hlavne, jeho päťročného brata dedinčania uniesli, zabili a zjedli počas hladomoru, ktorý po druhej svetovej vojne postihol Sovietsky zväz. Vtedy bolo bežné, že zúfalí ľudia jedli ľudské mäso. Buď orezávali mŕtvoly tých, ktorí od hladu už umreli, a keď bolo najhoršie, kradli malé deti…

Najprv mu zjedli päťročného brata, potom jedol ženy a deti on. Popravili ho na Valentína

Výber pre vás