Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Stojíme pred kovovou bránou, rovno oproti vchodu na šumiacky cintorín, na ktorej je tabuľka s&nbsp;nápisom Múzeum zvoncov. Je otvorené? Chvíľu váhame, či zatlačiť na kľučku, veď predsa len vchádzame na súkromný pozemok. Milí ľudia na konci veľkého dvora nás posmeľujú, aby sme vošli do malého domčeka obloženého drevom. Vchádzame a&nbsp;vtom počujeme: „Nech sa páči, choďte do zadnej izby s&nbsp;krojmi, pofoťte si, prídem za vami.“ Ako kráčame chodbičkou, nazrieme do kuchyne, odkiaľ sa ozval hlas nášho hostiteľa Mikuláša Gigaca. Práve sa lúči s&nbsp;dvomi českými turistkami, ktoré sa podpisujú do knihy návštev. V&nbsp;zadnej izbe zatiaľ obdivujeme kroje, obrusy, klobúky, opasky, výšivky… Prichádza usmiaty pán a&nbsp;o&nbsp;pár minút pochopíme, že je to človek, ktorý nekonečne miluje miesto, kde žije, a&nbsp;dokáže o&nbsp;ňom rozprávať hodiny.

„Sme v&nbsp;Šumiaci, pod Kráľovou hoľou, v&nbsp;nadmorskej výške okolo deväťsto metrov. Dvadsiateho prvého septembra 1585 ráno o&nbsp;štvrtej našu malú dedinku prepadlo dvesto Turkov a&nbsp;vypálili ju. Ako píše kronikár z&nbsp;Muránskeho hradu, stodeväť ľudí zobrali do zajatia, nič sa o&nbsp;nich nevie. Hrad Turci nedobyli, tak vyplienili dedinky, Šumiac ako prvý. Ale zmohli sme sa nejako,“ hovorí.

Rovnako hrdo spomína, že jeho starý otec štyri roky bojoval spolu s&nbsp;dvanástimi Šumiačanmi v&nbsp;Taliansku počas prvej svetovej vojny: „Vrátili sa len šiesti.“ Je ako otvorená dejepisná kniha, mimochodom, napísal knihu Múdrosti starých Šumiačanov. Dvíha svoju palicu a&nbsp;ukazuje na kožuch ozdobený ornamentmi: „Tento je z&nbsp;roku 1925.“ Vidí, že obdivujeme široké jánošíkovské opasky. „Keď som mal jedenásť rokov, starý otec mi rozpovedal, ako farár na omši založil novozvolenému richtárovi opasok s&nbsp;piatimi prackami a&nbsp;povedal mu: ‚Nebudeš slúžiť sebe ani svojej rodine, ale celej šumiackej dedine.‘ To je múdra veta, ktorú by mal mať v&nbsp;hlave zapísanú každý starosta a&nbsp;všetci od upratovačky po prezidenta. Starkí ma veľa naučili, keby som vám všetko rozpovedal, boli by sme tu pol roka,“ usmieva sa muž, ktorého navštívili prezidenti Michal Kováč, Ivan Gašparovič aj Zuzana Čaputová.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Ideme do kuchyne, kde na stene visia staré taniere. „To je muránska keramika. Z&nbsp;tanierov kedysi ľudia nejedli. Jedli drevenými lyžicami z&nbsp;drevených nádob a&nbsp;zomierali storoční, zdraví, na starobu. Dnes máme zlaté taniere, strieborné lyžice, ale aké sú naše životy?“ pýta sa. Keď nás privedie do miestností, v&nbsp;ktorých visí vyše dvetisíc plechových zvoncov a&nbsp;liatych spiežovcov zoradených pekne vedľa seba, sme bez slov. Spontánne z&nbsp;nás vypadne detská veta, či toto všetko je jeho. Pán Gigac odpovedá: „Je to naše, slovenské. Ja som mal len ten um, vnuknutie zachrániť, lebo by to turisti všetko rozkúpili a&nbsp;rozniesli po svete.“

Každý zo zvoncov má záznam –&nbsp;odkiaľ pochádza, kde ho kúpil, aká je jeho história, ale aj koľko stál. Áno, do zbierky vložil Mikuláš Gigac vlastné zárobky. Sumu však prezradiť nechce. „Celý život som nefajčil, desiatky rokov som nedržal ani len prázdny pohárik v&nbsp;ruke, brigádoval som, robil soboty, nedele. Ale poviem vám, dobehol som až na operačný stôl, srdce mi povedalo, že treba spomaliť,“ dodáva bývalý horár, ktorý ešte na dôchodku jedenásť&nbsp;rokov bol bačom na Kráľovej holi.

Keď sa pýtame, ako sa postavila manželka k&nbsp;jeho zberateľskej vášni, zasmeje sa: „Občas povedala, že budeme zvonce variť na obed. Výplata bola rýchlo fuč. Dvadsaťsedem rokov som spieval a&nbsp;tancoval v&nbsp;súbore Šumiačan. Keď sme boli vystupovať v&nbsp;Juhoslávii, zvonce som hľadal aj tam. Kamaráti priniesli ženám prstene a&nbsp;retiazky, ja som priniesol tri zvonce.“

S&nbsp;láskou však dodáva: „Múzeum zvoncov sme urobili v&nbsp;manželkinom rodnom dome, je z&nbsp;roku&nbsp;1930. V&nbsp;istom momente pochopila, že si so mnou neporadí, nechá to už tak.“ Pre niektoré zvonce lámal majiteľov veľakrát, kým mu ich predali.

Človek má tendenciu pýtať sa, ktorý zvonec či spiežovec je pre neho najvzácnejší. Hovorí: „Všetky sú pre mňa vzácne, pretože majú srdce. To je najdôležitejšie aj pri zvonci, aj u&nbsp;človeka.“

Keď sa lúčime, všimneme si obrovitý kľúč visiaci na zárubni dverí. So šibalským úsmevom vysvetľuje: „Zhodil mi ho zhora svätý Peter, aby ma nemusel volať. Keď už budem chcieť ísť, nech si aj sám otvorím. Dcéra a&nbsp;syn mi však vraveli, nech ho tu nechám ešte visieť.“

<a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/pribehy/mikulas-gigac-majitel-muzea-zvoncov-jednu-vec-ma-mat-zapisanu-hlave-starosta-aj-prezident" target="_blank">FOTOGRAFIE Z UNIKÁTNEHO MÚZEA SI POZRITE V GALÉRII.</a>

Mikuláš Gigac, majiteľ Múzea zvoncov: Jednu vec má mať zapísanú v hlave starosta aj prezident

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Mikuláš Gigac, majiteľ Múzea zvoncov: Jednu vec má mať zapísanú v hlave starosta aj prezident

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Wanda Adamík Hrycová: "Pamätám si časy, keď sme mali pred domom mŕtve čierne mačky."

Nahnevaný Milan Ondrík: Siahli mi na rodinu. Čo by ste robili vy?

Ubytovanie v korune stromu: Z tohto domu pri Novej Bani nebudete chcieť odísť

Psy sa v Tatrách už nedostanú všade: Neskutočné, koľko ich tam ročne prišlo! Číslo je šokujúce

Tatiana je prvou ženou u nás, ktorá pri liečbe rakoviny podstúpila revolučnú bunkovú terapiu

ŠOK Moniky Hilmerovej: Keď otvorila scenár k seriálu Dunaj, neverila vlastným očiam

Výber pre vás