Ruskí vojaci sa už dlhšie zhromažďujú na hraniciach Ukrajiny, ktorej pred ôsmimi rokmi vzali Krym. Rusko popiera, že plánuje útok, a&nbsp;cíti sa samo ohrozené silami NATO. Napätie je veľké, všetci však vzhliadajú k&nbsp;umeniu diplomacie a&nbsp;dúfajú, že vojna nevypukne. Ľudia na ukrajinskom Donbase však stále trpia pre ozbrojený konflikt.

Situáciu sleduje priamo v Donbase aj reportérka z&nbsp;portálu aktuality.sk Stanislava Harkotová. Zúri tam ozbrojený konflikt medzi ukrajinskou armádou na jednej strane a&nbsp;proruskými separatistami a&nbsp;vojenskými jednotkami, ktoré majú kopať za ozbrojené sily Ruskej federácie, na druhej strane.

Prečo ste sa rozhodli písať o udalostiach na Ukrajine? Máte tam rodinné väzby?

Narodila som sa blízko ukrajinskej hranice a pritom som do roku 2014, vlastne ako väčšina Slovákov, o Ukrajine takmer nič nevedela. Všetko zmenili udalosti na prelome rokov 2013/2014, keď sa v Ukrajine začala Revolúcia dôstojnosti, ktorú poznáme pod heslom: Majdan. To bol moment, keď som sa o osudy Ukrajincov začala zaujímať viac. V Ukrajine nemám rodinu, no je pár ľudí, ktorých som za tie roky v Ukrajine stretla a ktorých považujem za svojich dobrých priateľov.

Ako dlho tam pôsobíte? Aký máte režim?

O Ukrajine píšem aktívnejšie zhruba od roku 2015. (ja nežijem v Ukrajine, ale pravidelne tam chodievam)

Akým témam sa tam venujete?

V Ukrajine sa venujem predovšetkým téme konfliktu na východe Ukrajiny, životu v prifrontových oblastiach, ukrajinskej politike, ale aj životu bežných Ukrajincov.

Čo vás dokáže najviac dostať do novinárskeho “tranzu”?

Neviem, či tranz je to správne slovo, ale v tejto práci ma zo všetkého najviac napĺňa, ak natrafím na mimoriadne silný príbeh. Silný natoľko, že cítim až istú osobnú hrdosť na to, že sa mi dostalo možnosti stretnúť sa s človekom, ktorý je jeho nositeľom.

Spomeniete si na svoj prvý príspevok o Ukrajine a o čom bol ten, na ktorý ste vo svojej kariére najviac hrdá?

Na úplne prvý si nespomínam, myslím, že to bolo pred mnohými rokmi čosi o našej hranici s Ukrajinou, no taký prvý reportážny, keď je človek v osobnom kontakte s témou a nepíše len od stola, sa v roku 2015 týkal detí z prifrontových miest na východe Ukrajiny, ktoré k nám prišli na oddychový pobyt, aby pozabudli na vojnu.

Najviac hrdá som na reportáž o žene, ktorá na Majdane dvíhala telefóny zabitých demonštrantov a musela ich rodinám oznámiť, že ich blízky je mŕtvy. Táto žena, učiteľka na dôchodku Julia Votčerová, sa po Majdane rozhodla pomáhať ukrajinským vojakom so zásobami jedla, oblečenia, techniky. Mimochodom, pani Julia im pomáha dodnes. Strávila som s ňou šesť dní obchádzajúc ukrajinské zákopy, no dodnes na ňu spomínam s obdivom, kde sa v jednom človeku berie toľko odhodlania a energie.

Je Ukrajina pre vás druhý domov?

Je. Ja som už vo fáze, keď prechádzam hranicu, že vôbec necítim, že som kdesi v “cudzine.”

Máte nejaký novinársky cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

Rada by som sa dožila toho, aby raz u nás vzniklo čosi ako inštitút reportáže, kde by mohli rásť ozajstní reportéri. Inak nemám voľajaké extra profesionálne ciele, dúfam len, že budem odborne rásť a zlepšovať sa v písaní.

Pracujete pre slovenskú redakciu, zaujimalo by ma, ako tvoji kolegovia vnímajú tvoju prácu “hlavnej špecialistky na ukrajinské zalezistosti” a či si vôbec uvedomujú, že to nie je práca ako v redakcii v Bratislave, či niektorom slovenskom regióne. Alebo azda je?

Tak toto je skôr otázka pre mojich kolegov, ako moju robotu vnímajú. U nás je každý vlastne špecialista na tú svoju tému. Jeden je super investigatívny novinár, iný sa zasa vyzná v politike či v európskych témach, ďalší robí výborné rozhovory. Mám napríklad kolegyne, ktoré píšu výborné reportáže. Takže ja nás vnímam v tomto tímovo, skrátka každý vieme niečo. Práca v Ukrajine je presne taká, aká i na Slovensku. Najdôležitejšia je jazyková výbava, základná orientácia v reáliách a pracujete úplne bežným novinárskym spôsobom, ako všade inde na svete :)

Pokračovanie rozhovoru na nasledujúcej strane.

Len málo ľudí by si dnes kúpilo lístok na Ukrajinu. A vy ste rovno v centre diania. Chce to odvahu… Barbie v detstve zrejme nebola vaša obľúbená hračka.

Ako to viete? Ja som vyrastala na dedine, takže nás, myslím mňa a mojich kamarátov z detstva, bavilo najmä to, že sme mohli tráviť čas vonku do neskorého večera. Možno preto dodnes najradšej svoj pracovný čas trávim v teréne. Neviem si predstaviť, že v čase, keď sa dejú zásadné veci, ktoré sa týkajú Ukrajiny, by som sedela v redakcii v Bratislave. Ak by inak ľudia cestovali po Ukrajine toľko, koľko ja, tak by si ten lístok bez problémov kúpili :)

Je to stereotypné videnie sveta, ale zvlášť by som na mieste, kde hrozí vojna, nečakal oduševnenú novinárku - ženu. Má to aj výhody?

Na miestach kríz pôsobí mnoho žien, nielen novinárky, ale i humanitárne pracovníčky. Koniec-koncov v ukrajinských zákopoch sedia aj ženy-vojačky. Ženy v podobnom prostredí nie sú nič unikátne. Robia si svoju prácu presne tak, ako muži novinári. Výhody? Párkrát som prespala i blízko frontu a vždy sa mi ušiel ten lepší flek na spanie alebo najteplejšia prikrývka. Spomínam si, nebolo to na Donbase, ale v Mosule počas ofenzívy proti Islamského štátu v roku 2017, kde mi jeden z tamojších armádnych zdravotníkov, keď videl, že si vlasy umývam vodou z verejného vodovodu, priniesol niekoľko fliaš balenej čistej pitnej vody. Muži nám vedia v podobných “bojových” podmienkach vytvoriť aspoň základné pohodlie. Výhodou je podľa mňa aj to, že sa ľudia vedia otvoriť skôr žene. Aspoň to je moja skúsenosť. Či už hovorím so ženami, ktoré žijú v prifrontových mestách, alebo s veteránmi, ktorí zažili náročné chvíle v bojoch.

Stretli ste sa tam z tohto pohľadu skôr s obdivom, alebo sa vyskytnú i nejaké nepríjemné situácie?

Niektorí sa skôr začudujú, že sa niekto z takej malej krajiny, ako je Slovensko, zatúlal do ich končín a zaujíma sa. Do vyslovene nepríjemnej situácie som sa nedostala. Bolo pár momentov, keď som nadvihla obočie, no to sú veci, ktoré sa vám pokojne môžu stať aj doma na Slovensku. Nešlo ale o nič vážne.

Nedávno naša polícia odporučila ženám, aby po zotmení nechodili na odľahlé miesta samy. Ideálne v mužskom sprievode. Vy ste v Donbase, proruskej oblasti, kde je plno separatistov. To by ste von azda ani nemali vychádzať

Ja som na Donbase v tej časti krajiny, ktorú má plne pod kontrolou Ukrajina, tie tzv. separatistické republiky som zatiaľ nenavštívila aj vzhľadom na zvýšené bezpečnostné riziko. Napríklad teraz, keď sa spolu zhovárame, sa nachádzam v meste Kramatorsk, ktoré je od línie frontu vzdialené zhruba 60 kilometrov. Už to tu dobre poznám, mám tu známych, do prifrontových miest alebo na front nechodievam sama. Mám fajn kolegu, bývalého novinára, ktorý mi vypomáha vo svojom voľnom čase ako fixer, teda človek, ktorý výborne pozná oblasť.

Pretože je to úplne iný svet, na aký sme zvyknutý doma. Je iný vizuálne, mne sa napríklad páči jeho ponurosť a aj istá surovosť, je iný mentálne. Na Donbase dodnes prežíva pomerne silná nostalgia za Sovietskym zväzom, je to tak trochu jeho skanzen. Dodnes si pamätám na to, ako sme sa v jednom baníckom meste išli najesť do starej, podnikovej jedálne, kde sa prišli najesť aj tunajší baníci. Úplné retro, 70. roky. Poviete si, čo je na tom čarovné? Zodratí muži, v ponuke jedál kaša z pohánky s kúskom rybacieho filé. No pre mňa to bol ale zážitok. Uvedomila som si, že o tomto regióne na Slovensku vôbec nič nevieme. Preto tu odvtedy vlastne i chodievam, snažím sa ho spoznať a pochopiť, keďže v tom, čo sa odohráva aj dnes v Ukrajine, zohral značnú rolu.

Ako ste sa tam prepracovali a aké tam máte zázemie? Zrejme je to o dobrých kontaktoch a dobrých ľuďoch, ktorí Vám pomohli “zakotviť”.

Kontakty sú základ. Bez nich by vám trvalo dostať sa do tunajších reálií o dosť dlhší čas. Môžete mať načítané rôzne knihy, ale osobný kontakt s tými, ktorí tú vašu tému vlastne žijú, je podľa mňa to najcennejšie. Kontakty si nájdete hravo - stačí na miesta, ktoré vás zaujímajú, cestovať, tráviť tam čas. Samozrejme, jazyková výbava je veľké plus, pretože vďaka tomu viete s ľuďmi nadviazať užší vzťah.

Pre človeka žijúceho v pohodlí Západu je videnie Donbasu asi odlišné od vášho. Predstavujem si to ako každodenný adrenalín, strach, neistota. Ako to prežívate vy?

Ja som nikdy nebola človek, ktorý by mal problém vyjsť zo svojej komfortnej zóny - toto je ozajstná škola života. Východ Ukrajiny je osobitý, život je tu o dosť drsnejší, než u nás, tunajšie priemyselné, banské mestá pôsobia najmä teraz v zime pochmúrne, ale netreba si zasa predstavovať, že tu na vás na každom kroku číha nebezpečenstvo.

Dennodenne ste konfrontovaná s realitou. Aká je?

Ľudí tu v zásade trápi to, čo aj nás. Aj tu ľuďom prekáža korupcia, nezamestnanosť, nízka životná úroveň, nízke platy, ktoré potom niektorých nútia hľadať si prácu za hranicami krajiny. Citlivo sa vníma každý pokles hrivny. Napríklad bežný policajt zarobí v Ukrajine necelých 400 eur. Pritom aj tu by si ľudia radi renovovali byty, išli aspoň raz za rok na dovolenku do zahraničia, kúpili si lepšie auto, no finančná situácia im to vôbec nedovoľuje. K tomu ešte treba prirátať pandémiu a jej dopady, a nakoniec i okupáciu Krymu a konflikt, ktorý z rozpočtu Ukrajiny odoberá značnú časť prostriedkov, ktoré by sa inak investovali inde.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Keď získate námet na zaujímavý príbeh či reportáž, potrebujete k tomu materiál. Je náročnejšie získať si dôveru ľudí alebo sú radi, že je tam niekto iný, dokonca cudzinec, ktorému sa môžu vyžalovať?

Ukrajinci sú omnoho otvorenejší ľudia, než my. Sú spoločenskejší, radi diskutujú a ak ste navyše z cudziny, vypytujú sa aj na život u vás doma. Takže v tomto smere je práca v Ukrajine pre novinára veľmi vďačná.

Stretávate sa s miestnymi obyvateľmi, počúvate ich životné príbehy. Dá sa to emočne spracovať a odfiltrovať natoľko, aby vás to neprevalcovalo?

Každý novinár si skôr či neskôr vypestuje svoj spôsob, ako sa vysporiadať s tým, na čo vo svojej práci natrafí. Tak trochu si vybudujete vlastné hranice. Ale aj novinárovi sa stane, že mu príde ťažko, keď je svedkom smutnej udalosti, zvlášť, keď to empatickejší typ človeka. Ja viem ale všetky smútky, pocity nespravodlivosti a nepohody odfiltrovať textom - vypíšem sa z toho.

S čím sa Vám ľudia najviac zdôverujú? Trápi ich viac prízrak vojny, nedostatok peňazí, pandémia, či neistá budúcnosť?

Ako vyzerá chudoba v kontexte donbaského regiónu?

Chudoba vie mať na Donbase ohromujúce rozmery. Zvlášť pokiaľ ide o starých ľudí, ktorí žijú vo vyľudnených oblastiach blízko frontu. Preto veľmi fandím projektom, ktoré sú zamerané práve na nich. Starkí, ktorí žijú na okrajoch dedín, si len sťažka vedia k mizivému dôchodku privyrobiť pár hrivien predajom zeleniny, ktorú si navyše dopestujú pre vlastnú potrebu. Ak by im napríklad niekto nepriniesol drevo na zimu, tak sú frontové babičky nútené zbierať raždie na miestach, kde môže číhať neodhalená mína, alebo by skrátka mrzli vo svojich chalúpkach. Preto je veľmi dôležité ukazovať životy týchto ľudí. Ak sa o nich vie, vie k nim doraziť i pomoc od ľudí, ktorým nie sú ľahostajní.

Funguje tam aj kultúra? Myslím kiná, divadlá, alebo je spoločnosť viac utiahnutá doma a nerozptyľuje sa?

Samozrejme. Život i napriek zložitej situácii pokračuje a Ukrajinci na kultúru nedajú dopustiť. Aj v prifrontových mestách sa usporadúvajú literárne festivaly, koncerty, výstavy. Ja som pred pár dňami v Kramatorsku navštívila kaviareň, v ktorej návštevníkov standupovými vystúpeniami bavili veteráni. Horšie sú na tom mestečká v tzv. šedej zóne v bezprostrednej blízkosti frontu. Napríklad v meste Marinka sa darí zachovať umeleckú školu. Pre tamojšie deti je to v zásade jediná inštitúcia v meste, kde sa vedia zabaviť. Tam majú ale koníčky aj iný rozmer. Samotní učitelia vám povedia, že sa snažia deti udržať pri hudbe alebo tanci už aj preto, aby sa netúlali po okolí mesta, kde to môže byť i vzhľadom na zamínovanie priestoru dosť nebezpečné.

Na vašom profile na sociálnej sieti som si prečítal rôzne príbehy, napríklad aj o Ukrajincovi, ktorého zatvorili preto, lebo vraj často chodil z proruskej do ukrajinskej časti a podozrievajú ho zo špionáže. Je takých príbehov viac? Podelíte sa o niektoré?

Zajatci a politickí väzni v tejto vojne - to je jedna z veľmi vážnych tém. Od začiatku vojny si zajatím prešli stovky ľudí a nejde zďaleka len o ukrajinských vojakov, ktorí sa po bojoch ucitli v rukách protivníka. Vo väzbách a “pivniciach” končia aj civilisti. V začiatkoch vojny ste v zajatí pokojne mohli skončiť len preto, že ste vlastnili biznis a vaše uväznenie bola forma vydierania, aby ste sa vzdali svojho majetku.

&nbsp;Poznáme veľmi známe prípady politických väzňov, ako je Oleh Sencov, rodák z&nbsp;Krymu, ktorý nesúhlasil s&nbsp;okupáciou a&nbsp;po vykonštruovanom procese skončil na Sibíri. Ukrajina ho však nakoniec v&nbsp;roku 2019 vymenila v&nbsp;rámci výmen zajatcov.

Mnohé o tom, čo sa deje ľuďom v zajatí u separatistov, sme sa dozvedeli napríklad vďaka novinárovi Stanislavovi Asejevovi, ktorý dva a pol roka strávil v utajovanom väzení v Donecku, tzv. Izolácii. Opísal bitky, mučenie prúdom, znásilňovanie väzňov, ktoré sa tam odohrávalo. Na Ukrajine je dodnes veľa zúfalých rodín, ktoré majú v zajatí otca, syna, manžela, matky… Áno, v zajatí sú i mnohé ženy, a to i roky, a zatiaľ márne čakajú na ďalšiu výmenu väzňov. Tí ľudia tam žijú v otrasných podmienkach, v preplnených celách alebo, naopak, v malých betónových priestoroch v suteréne. Nedávno som počula, že sa im hovorí aj „stakan“, teda pohár. Človek je tam ako v pohári. Jedna bývalá zajatkyňa mi pred časom opisovala, ako skončila v cele so zločincami, ktorí mali tuberkulózu a žltačku. Iný zajatec zasa o tom, ako mu z kanalizácie do cely vychádzali krysy.

Aký najbizarnejší príbeh ste počuli a riešili s tamojšími aktivistami?

Asi vždy najviac hlavou krútim vtedy, keď počúvam historky o tom, ako na fronte “úradoval” alkohol alebo vyslovene ľudská hlúposť. A to nielen, pokiaľ ide o vojakov, ale aj novinárov. Dnes si už armáda pohyb médií na fronte prísne stráži, ale kedysi, ešte v začiatkoch vojny, si tu z toho podaktorí zahraniční novinári robili disneyland a vyvádzali veci, pri ktorých vám rozum zostáva stáť.

Pôsobili ste v Kyjeve, aj vo východnej časti Ukrajiny. Sú rozdiely v mentalite ľudí, pohostinnosti v jednotlivých častiach?

Kyjev je typické veľkomesto a k tomu patrí aj väčšia anonymita, zhon. V Kyjeve už musíte viac plánovať, keďže každý je zaneprázdnený. To mesto je “žrút” času. Ponúka toľko možností, až si neviete vybrať. V regiónoch je to komornejšie, ľudia sa vzájomne poznajú, vedia si na vás nájsť hocikedy čas. Najpohostinnejších ľudí som zatiaľ stretla na Zakarpatí. Na Donbase si ľudia viac strážia súkromie, sú opatrnejší. Veľmi pomáha, ak k nim prichádzate ako “známy známeho”, ale aj tam sa mi už stalo, že ma k sebe ako úplne neznámeho človeka pozvali k sebe na čaj.

Aktuálne hrozí najväčší vojenský konflikt od Druhej svetovej vojny. Aká nálada panuje v Donbase?

Čím bližšie k frontu, tým sa mi zdá, že sú ľudia pripravenejší, ale aj otrlejší. Nikto pochopiteľne nechce, aby sa začali nové boje, ale zároveň nevidíte žiadnu paniku. Niektorí ľudia, ktorí majú príbuzných v Rusku, vám povedia, že vojna neprichádza do úvahy aj preto, že si bežní Rusi ani nevedia predstaviť, že by ich raz museli mobilizovať. Zároveň, že ruskí vojaci, ktorí v roku 2014 bojovali proti zle vybavenej ukrajinskej armáde, už musia vedieť, že teraz by tie boje vyzerali o čosi inak. Mnohé ukrajinské mestá si budujú teritoriálne obrany, zostavené z bývalých vojakov, policajtov, ale aj bežných ľudí, ktorí chcú v prípade mimoriadnej udalosti pomáhať. Ukrajina je niekde inde, než bola v roku 2014.

Osobne nepovažujem za reálne, že by malo dôjsť k&nbsp;zdrvujúcej vojne Ukrajiny a&nbsp;Ruska. Rusi vedia, že by ich čakal odpor. Riskovali by vojnu s&nbsp;NATO a&nbsp;sankcie?

Môj osobný názor je, že veľká vojna je len veľmi málo pravdepodobná. Určite je vždy dobré byť pripravený na lokálnu eskaláciu. Napríklad na Donbase, kde už frontová línia stojí. No to, že by malo dôjsť k zdrvujúcej vojne medzi Ruskom a Ukrajinou, nepovažujem za reálne. Prečo by Rusi chceli okupovať Ukrajinu, ak musia vedieť, že na odpor by sa im postavilo minimálne niekoľko miliónov ľudí, nehovoriac o tom, koľko peňazí by ich taká vojna a následná okupácia a rekonštrukcia krajiny stála? Navyše riskovať aj vojnu s NATO a sankcie?

Toto je jeden z dôvodov - sankcie, prečo si podľa Ukrajincov Rusi nemôžu veľkú operáciu dovoliť. Pretože by ich ekonomicky zabolela. To, čo skutočne plánuje, vie nateraz zrejme len samotný Vladimir Putin a aj on ešte nemusí byť rozhodnutý.Svoju šancu teoreticky mali v roku 2014, no videli, že plynulo to išlo len na Kryme. To, že by teraz malo dôjsť k obsadeniu povedzme časti ukrajinského územia, mi ale nedáva zmysel. Počula som názor experta, ktorý vysvetľoval, že ruská armáda by veľký útok z troch smerov vlastne ani nemusela vedieť spraviť. Jej velitelia môžu byť síce vzdelaní a majú skúsenosti z vojen v Čečensku alebo v Sýrii, no nemajú nemajú vyskúšané, aké to je manévrovať veľkým počtom divízií naraz. Je rozdiel bojovať v maličkom Čečensku a na rozľahlej Ukrajine.

Iná vec je ale vyvolávanie napätia a využívanie armády na posilňovanie svojej pozície v diplomatickom rokovaní. A to vidíme, že funguje na výbornú. Netreba zabúdať, že tejto vojne sa hovorí hybridná a viac než priame ozbrojené útoky môžu pri vyvýjaní tlaku fungovať iné nástroje.

Je rozšírená skôr skepsa, beznádej, alebo naopak, optimizmus, že všetko sa konečne vyrieši?

Zatiaľ panuje skôr skepsa. Ľudia vedia, že konflikt je nadlho a v podobných napätých situáciách sa ešte budú ocitať.

Na čej strane sú z vášho pohľadu “domorodci”? Dá sa to nejako paušalizovať?

Ľudia si to, čo sa odohrávalo v roku 2014, už určite nemienia zopakovať. V tomto zmysle ich viete zaradiť na stranu misku váh “za Ukrajinu”. Dokonca aj niektoré lokálne politické postavičky, ktoré ešte pred rokmi volali po tom, aby im Vladimir Putin poslal na pomoc vojská, minimálne zmenili rétoriku. Sčasti čosi zmenila aj migrácia - časť ľudí, ktorí chceli budovať tzv. separatistické republiky, z regiónu odišli.

Podľa mňa si tí, ktorí boli možno v roku 2014 i na vážkach, v prvom rade uvedomili, kam to celé dospelo. Tie regióny, ktoré sa ocitli v pseudorepublikách na druhej strane frontu, nemajú budúcnosť. Mizéria, ktorá tam po okupácii nastala, mnohým otvorila oči. No na Donbase stále nájdete aj takých, ktorí vám povedia: Putin molodec. Z mojej skúsenosti sú to napríklad starší ľudia, etnickí Rusi, ktorí na Donbas prišli krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu, a aj vzhľadom na všetky tie turbulencie, v ktorých sa Ukrajina následne ocitla, si skrátka ku krajine akosi nedokázali vypestovať vzťah a zostali zakonzervovaní v minulosti.

Čakal by som, bez irónie či zľahčovania, že v komorách ľuďom na východe Ukrajiny namiesto slaniny visia samopaly a nie slanina. Že sa pripravujú aj týmto smerom.

U niektorých možno aj áno :) Niektoré mestá si vytvárajú teritoriálne obrany, vyplýva to v zásade aj zo zákona, ktorý sa nedávno schválil, aby pre prípad hrozby existovala v meste posila, ktorá ho bude brániť v zásade do momentu, kým sa v ňom neobjavia regulárne ozbrojené sily. Niektorí ľudia majú doma napríklad zbalený čosi ako pohotovostný batoh, v ktorom majú tie najnutnejšie veci: dokumenty, lieky, hygienické a zdravotnícke potreby, náhradné oblečenie, sviečku, zápalky, baterku, powerbanku a tak podobne. Ak by sa čosi zomlelo, vedia, kde presne ten batoh je, a už ho len schytia. Nie je to tu asi úplne bežná vec, ale sú tu i takí ľudia a majú ho zbalený v zásade už od roku 2014, keď sa začínala vojna.

Mohlo by Slovensko podľa vás zohrať nejakú rolu v tomto vážnom konflikte? A vedia na východe Ukrajiny, že existujeme?

Vedia, hoci sa mi už párkrát stalo, že ste niekomu museli povedať: “my sme tí, ktorí boli v spoločnosť štáte s Čechmi”. O Slovensku ako takom ale takmer nič. Tam je ešte čo doháňať na oboch stranách. Naša rola je najmä v podpore Ukrajiny. V tom, že napríklad jasne deklarujeme, že pre nás sú hranice Ukrajiny presne tie, ktoré Ukrajina mala aj pred rokom 2014, a nefilozofujeme o tom, či sú sankcie, ktoré prišli po anexii Krymu, zlé pre časť biznisu. Zároveň si myslím, že sme sa mohli viac vložiť do pomoci ľuďom, pokiaľ ide o humanitárnu pomoc. Pred pár rokmi sme priamo pri hranici mali pár tisícok presídlencov, ktorí utekali pred bojmi, a nemala som pocit, že nás tí ľudia zaujímajú.

Ak by nebodaj došlo k invázii Ruska, čo očakávate, ako by to mohlo konkrétne vyzerať?

Dúfajme, že k tomu nedôjde. Ale ak sa bavíme v hypotetickej rovine, tak by to malo katastrofálne rozmery. Ukrajina je slabá vo vzduchu aj na mori, takže si viem predstaviť všeličo od leteckých úderov na strategické objekty a posádky ukrajinskej armády po raketové útoky, ktoré by mohli spôsobiť úplný chaos v mestách. Do pohybu by sa dali masy ľudí, ktorí by útočisko hľadali v bezpečných častiach krajiny a ktorí by teoreticky mohli utekať aj k nám do Európskej únie. Ukrajina by sa zároveň pokúšala brániť. Jeden vojenský analytik mi povedal, že v tomto prípade by už nebolo vylúčené, že jej špeciálne sily by mohli operovať následne i na ruskom území a snažili by sa naopak o strategické objekty pripraviť Rusov.

Vy máte premyslené, čo budete v takom prípade robiť? Máte nejaký evakuačný plán?

Zrejme by som robila to, čo tunajší ľudia. Ja dám vždy na skúsenejšieho človeka. A tu ľudia s podobnou situáciou skúsenosti už majú. Teoretizovať “čo by bolo keby” má skôr symbolický význam. To, čo budete robiť naozaj, totiž zistíte až vo chvíli, keď vypne elektrina, nebude fungovať mobilné spojenie, nepotečie voda a okolo vás nastane chaos. Určite je dobrá nejaká základná príprava. Pred pár rokmi som absolvovala kurz prvej pomoci, kde sme trénovali všelijaké zručnosti, a aj nedávno som si vravela, že by som si ich zašla znovu trochu občerstviť.

Novinár je v podstate nebezpečné povolanie, aj na Slovensku na to bohužiaľ doplatil váš kolega a politici v podstate stále robia zo žurnalistov terče. Prečo sa nepoučili, a to aj tí naši na Slovensku?

Pretože v politike naďalej víťazí vypočítavosť.

A ako to celé vníma vaša rodina? Hovoríte im o všetkých akciách, ktoré v súvislosti so získaním materiálu na text robíte?

To, že sem-tam sa mihnem v náročnejšom teréne, berú už v zásade ako súčasť môjho života. Vedia, že ma táto práca baví zo všetkého najviac a aj to, že ja nie som človek, ktorý zbytočne riskuje.

Kruté SVEDECTVO z rusko-ukrajinskej hranici: CHUDOBA vie mať ohromujúce rozmery!

Výber pre vás