Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Bol deň ako každý iný. Jarmila Zrubcová sa chystala do práce, v ktorej robila na zmeny, keď jej odrazu začala tŕpnuť ľavá ruka. „Odrazu som ju nevedela ovládať a potom som pocítila, že sa niečo deje aj s nohou. Posadila som sa dúfajúc, že to prejde. Uvedomila som si, že ma celý deň pobolievala hlava, ale nevenovala som tomu pozornosť. Tŕpnutie neprechádzalo, naopak, stupňovalo sa a odrazu som si uvedomila, že sa mi niečo deje aj s jazykom,“ hovorí. Chytila preto telefón do ruky a stihla zavolať synovi. Dobehol o päť minút. Mamu už našiel ležať na zemi.

Hoci sa nedokázala ani postaviť, a&nbsp;keď sa snažila niečo povedať, vydávala iba nezrozumiteľné zvuky, na jeho slová, že zavolá sanitku, krútila záporne hlavou. Našťastie ju neposlúchol. Išlo totiž o&nbsp;každú minútu. „Vnímala som všetko, hoci som bola paralyzovaná. Počula som, ako syn komunikuje so záchranárkou cez telefón. Radila mu, aby otvoril okno, položil ma na posteľ a&nbsp;dal do vyvýšenej polohy hlavu. Pamätám si, ako v&nbsp;jednom momente v&nbsp;strachu kričí: Ona odchádza. Odchádza!“ spomína na vypäté chvíle Jarmila Zrubcová. Keď sanitka dorazila a&nbsp;mladý doktor pozrel na pacientku, hneď povedal: „To bude mozgová príhoda.“

Pri mozgových príhodách zvádzajú lekári boj o&nbsp;čas. Sanitka sa rútila do nitrianskej nemocnice. „Bolo mi zle, nevedela som ani dýchať a&nbsp;dodnes si pamätám na to nepríjemné húkanie sanitky. Aj dnes, keď počujem sanitku, je mi zle, celá stŕpnem a&nbsp;neviem sa pohnúť,“ priznáva. Keď lekári urobili v&nbsp;nemocnici všetky potrebné vyšetrenia vrátane CT hlavy, bolo jasné, o&nbsp;čo ide. Diagnóza záchranára sa potvrdila. „Lekár za mnou prišiel a&nbsp;povedal: Pani Zrubcová, prekonali ste mozgovú príhodu, máte zakrvácanú polovicu mozgu a&nbsp;to je príčinou ochrnutia ľavej strany tela. Mne sa vtedy zrútil celý svet. Takú ranu nečakáte. Mala som 57 rokov,“ hovorí.

V&nbsp;tom stave nevedela ani usedavo plakať, pre ochrnutie vlastne nedokázala vydať zvuk. Začali jej len tiecť slzy a&nbsp;mysľou jej prebehlo, že sa už nikdy nebude hýbať, ostane pripútaná k&nbsp;posteli… Potom prišla myšlienka nádeje, že azda jej v&nbsp;nemocnici predsa len pomôžu. „Lekár mi povedal: Nebojte sa, do roka sa dáte do poriadku. Ja na to zdesene: Do roka?! To nebudem rok chodiť?“ spomína Jarmila Zrubcová na udalosti z&nbsp;roka 2017.

„Na druhý deň sa mi vrátila reč, hoci nie súvislá. Už som však vedela povedať, ako sa volám, kde bývam… Hoci to šlo ťažšie, ale išlo,“ hovorí. Lekári na jiske nasadili pacientke infúzie, ktoré, našťastie, postupne zabrali, krv v&nbsp;mozgu sa vstrebala a&nbsp;nakoniec nebola nutná operácia. S&nbsp;napichnutými predlaktiami, do ktorých jej tiekla liečba, trávila dlhé dni.

Jarmila Zrubcová je už dlhé roky vdovou. Má však tri deti a&nbsp;šesť vnúčat a&nbsp;netají, že práve rodina bola veľkým hnacím motorom, aby sa nevzdala: „Utkvelo mi v&nbsp;pamäti to, ako mali slzy v&nbsp;očiach, keď ma prišli navštíviť. Nerada vidím svoje deti a&nbsp;ich blízkych plakať a&nbsp;trápiť sa, takže som v&nbsp;sebe našla silu, ktorá mi nedovolila opustiť sa.“

Napriek všetkému odhodlaniu nebolo jednoduché prijať novú situáciu. V nemocnici strávila šesť týždňov na neurológii.&nbsp;„Mala som plienky, sestričky ma museli kŕmiť, umývať, nedokázala som sa sama otočiť na posteli. Do toho ešte prišiel aj epileptický záchvat…“ spomína.

Jarmila Zrubcová si dnes vonku pomáha pri chôdzi paličkou, pretože sa na ľavú nohu nevie stopercentne spoľahnúť. Dokáže však chodiť, sama cestovať do firmy, kde pracuje na štyri hodiny. Bola rada, že ju vzali naspäť napriek hendikepu a&nbsp;umožnili jej pracovať v&nbsp;jednozmennej prevádzke a&nbsp;iba štyri hodiny. Viac jej telo nezvládne. Napriek tomu je to úspech oproti minulosti.

Ešte má v&nbsp;živej pamäti chvíle, keď jej lekárka zdvihla ľavú ruku alebo nohu a&nbsp;tie bezvládne padli na posteľ, ako keď dvihnete a&nbsp;pustíte bábiku. „Bol to šialený pocit, tú bezmocnosť neprajem nikomu. Aj keď sa o&nbsp;vás všetci pekne starajú, vnútorne strácate pocit dôstojnosti, prepadá vás beznádej, čo s&nbsp;vami bude.“

Už len sedenie bolo spočiatku výkon. „Bola som netrpezlivá, stále som sa pýtala rehabilitačnej sestričky, kedy budem aspoň sedieť. Keď mi jedného dňa po štyroch týždňoch povedala, že mi primár dovolil sadnúť si na jednu minútu, rozhorčila som sa, že je to krátko. Ani neviem, či som nakoniec presedela celú minútu, tak sa so mnou točil svet, že som rada klesla naspäť na posteľ,“ spomína dnes už s&nbsp;úsmevom.

Postupne urobila najskôr jeden krok, potom dva, a&nbsp;prišiel deň, keď v&nbsp;špeciálnej chodúľke zvládla aj desať krokov. „Nevedela som sa potom od únavy ani nadýchnuť, ale hnalo ma dopredu vedomie, že nechcem ostať ležať. Chcem tu byť pre moje deti, keď už nemajú otca, musím tu byť aspoň ja, kým to ide. A&nbsp;sľúbila som ich vziať raz na dovolenku,“ dodáva.

Cit do ruky aj nohy sa odhodlanej pacientke vrátil asi po pol roku. Okrem tela bolo treba liečiť aj dušu a&nbsp;to sa darilo vďaka rodine. „Nejaký čas som bývala u&nbsp;najmladšieho syna Peťa. Jeho manželka Miška ma sprchovala, kŕmila… Som jej vďačná za všetko, čo pre mňa urobila,“ hovorí s&nbsp;dojatím.

Spomína, ako sa snažila byť užitočná a&nbsp;skúšala aspoň očistiť zeleninu do polievky. Všetko jej však padalo z&nbsp;rúk. Chcelo to skrátka čas a&nbsp;rehabilitačné cvičenia. Vďačná je celej rodine, ktorá jej stále pomáha, a&nbsp;dodnes ju dojíma aj to, ako pozorne ju vnímajú vnúčatá.

„Keď vidia, že som unavená, posielajú ma ľahnúť si, ony urobia, čo treba. Keď sa mi to stalo, ochotne mi natierali ruky aj nohy...“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Jarmila Zrubcová vie o&nbsp;celosvetovej kampani s&nbsp;názvom Hrdinovia FAST, do ktorej sa zapojilo aj Slovensko. Zameriava sa na to, aby deti dokázali rozpoznať príznaky mŕtvice a&nbsp;zavolať rodičom alebo starým rodičom pomoc. „My sa o&nbsp;chorobách rozprávame. Hlavne moje desaťročné vnučky Karinka a&nbsp;Saška sú veľké vyzvedačky. Pýtali sa, čo sa mi stalo, ale vedia aj to, že ich prababka mala rakovinu prsníka, a&nbsp;bavili sme sa o&nbsp;hrčkách v&nbsp;prsiach…

Je dobré, keď sú deti primerane zasvätené do problémov. Niekto by povedal, že by sa nemali trápiť povedomím o&nbsp;chorobách, ale myslím si, že ich treba pripraviť na to, že môžu nastať rôzne situácie. Vedia, že keby sa so mnou niečo dialo, majú volať rodičom, a&nbsp;ak ich nezastihnú, tak zavolajú číslo 155,“ hovorí Jarmila Zrubcová.

Jarmila Zrubcová sa musela vyrovnať s&nbsp;tým, že jej život už nie je ako predtým. „Medzi moje záľuby patrilo varenie a&nbsp;pečenie. Môj najmladší syn je vyučený cukrár, veľa som sa od neho naučila. Piekla som ľuďom na objednávky, niekedy aj sedemsto kusov zákuskov. Pomáhala som kamarátke v&nbsp;kuchyni variť a&nbsp;piecť na svadby. Dnes už nevládzem a&nbsp;ani by som tak precízne nedokázala rukou pokrájať zákusky a&nbsp;ruka by ma neposlúchala ani pri ozdobovaní tort,“ hovorí.

Na druhej strane, pochopila, že zamestnanie v&nbsp;kuchyni a&nbsp;práca na zmeny vo firme, teda prakticky dve zamestnania a&nbsp;aj starostlivosť o&nbsp;rodinu boli skrátka priveľa. „Aj lekári mi povedali, že sa toho za tie roky nakopilo a&nbsp;niekde to muselo, žiaľ, vystreliť,“ hovorí.

Všetkým odkazuje, aby mysleli aj na seba, ale ak sa niečo stane, netreba sa vzdávať. „Vždy je nejaká nádej, hoci malá, že sa z&nbsp;toho dostanete. Aj keď sú chvíle, keď sa zdá všetko prehrané, treba ich prečkať a&nbsp;zabojovať. Vždy je kvôli komu. Ja som veľmi chcela byť rodine ešte oporou…“ uzatvára.

Jarmila Zrubcová mala mozgovú príhodu: "Tú bezmocnosť neprajem nikomu."

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Jarmila Zrubcová mala mozgovú príhodu: "Tú bezmocnosť neprajem nikomu."

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Achilleas Sdoukos robí so sklom divy: Skryje do neho ženské telo aj hudbu

KAUZA MILOSLAVOV: Danka Lišaníková ponúka deťom dôležitú vec

Pre syna s autizmom ušili rodičia záťažovú prikrývku. Skvelý nápad dnes pomáha aj iným

Sestry Lucia a Lenka sa snažia o vznik pamätníka obetiam kovidu: Už vedia, kde bude stáť

Nápad za milión! Jana Divišová otvorila požičovňu hračiek. Zachraňujú aj rodičov na home office

Výber pre vás