Charizmatický herec sa narodil a vyrastal vo Zvolene. Jeho otec bol hercom v Divadle Jozefa Gregora Tajovského, mama pracovala ako metodička na miestnom úrade. „Spolu hrali aj v ochotníckom divadle, brávali ma na skúšky. Dokonca moja mladšia sestra sa narodila práve na zájazde toho divadla v českom Náchode,“ spomína Ivo na okamihy, ktoré formovali smerovanie jeho života.

Detstvo si poriadne užil, dosť sa navystrájal. Prvé roky života strávil vo zvolenskej miestnej časti Podborová, k rieke Hron to mal iba na skok. Z blízkej lúky nosil rodičom domov rôzne živé „prekvapenia“. Obľuboval napríklad chrústy, ktoré sa vždy krásne rozleteli po byte. Slimáky, ktoré nazbieral, sa zas rozliezli po celej bytovke. „A keď som domov prišiel s rukavicami plnými myší, mama nevedela, či ma má vyraziť oknom alebo dvermi,“ smeje sa Ivo. Okolie Hrona sa stalo aj jeho útočiskom. Napríklad vtedy, keď ho otec ako sedemročného nachytal v pivnici s prvou cigaretou aj s prvou frajerkou. „Ušiel som k rieke, už bez frajerky, a bol som tam až do večera. Bál som sa ísť domov. Vrátil som sa, až keď sa zotmelo,“ spomína Ivo a dodáva, že aj tak dostal remeňom po zadku. Keď mal o rok viac, presťahovali sa do Bratislavy. Jeho mama sa rozhodla študovať réžiu na Vysokej škole múzických umení. Asi dva roky žili v podnájme.

Ivov otec pracoval ako asistent réžie vo filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Jeho vybrali do filmu Sladký čas Kalimagdory, ktorý nakrúcali aj v nemčine. „Musel som sa naučiť po nemecky, preto ma dali do základnej školy s rozšíreným vyučovaním nemeckého jazyka. Lenže spolužiaci boli už rok popredu. Mal som čo dobiehať, zo začiatku to nebolo jednoduché,“ hovorí herec. Vďaka tomu však ani dnes nemá problém dorozumieť sa v krajinách, kde sa hovorí po nemecky. Hoci v podstate vyrastal v divadle, keď chcel ísť študovať na konzervatórium do Brna spolu s Marošom Kramárom, s ktorým účinkoval v niekoľkých detských inscenáciách, rodičia jeho rozhodnutie neschválili. „Asi sa báli pustiť ma do veľkého sveta, radšej ma mali doma…“ Rozhodnutie súvisiace s vysokou školou však už ovplyvniť nemohli a Ivo si vybral Vysokú školu múzických umení. „V súčasnosti sa ukazuje, že herectvo nie je bohvieaké zamestnanie,“ hovorí Ivo s miernou iróniou. Tvrdí, že seba by si vedel predstaviť aj v iných povolaniach. Napríklad by mohol byť športovcom, dlhé roky hral aktívne tenis. Alebo hudobníkom – chodil na klavír a ešte aj dnes si rád zahrá na gitare.

Po štúdiu nastúpil do Slovenského národného divadla, v ktorom účinkoval deväť sezón. Rozhodol sa však odísť. Prečo? Bolo za tým viac vecí, ktoré sa mu nepáčili. Po revolúcii sa začali vyťahovať hry, ktoré sa dovtedy nemohli uvádzať. Väčšina bola depresívnych, ako celková nálada vtedajšej spoločnosti. Gogál to vysvetľuje: „Keď som sa opýtal, či by sme nemohli každú sezónu hrať jednu komédiu na Malej scéne a jednu v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, že by si súbor aj diváci trochu ,odfúkli‘, povedali mi, že o to sa stará niekto iný a ja mám držať zobák a hrať. To sa mi nechcelo. Nie pre každého je divadlo droga.“ Dnes sa Ivo venuje predovšetkým dabingu, občas sa objaví v televíznom seriáli. Vo filme nehral už pekne dlho. Smeje sa: „Asi už nie som fotogenický…“

Po odchode z divadla sa Ivo Gogál pustil do podnikania s kuchynským nábytkom. S odstupom času priznáva, že to bol síce rozumný krok, ale on sa v biznise zle orientoval. Nadšenie pre podnikanie mu však nechýbalo. „Vo firme sme chceli čo najskôr získať zákazníkov, preto sme logicky nasadili nízke marže, ktoré nás nestíhali uživiť. Aj keď sme makali ako diví.

Chýbal nám kapitál, nebolo jednoduché získať na prevádzku úver, ktorý som potreboval, aby som si trochu prerobil ten svoj ,antipodnikateľský‘ mozog. Po piatich rokoch som to vzdal,“ hovorí Gogál a dodáva, že nové vedenie sprivatizovanej fabriky, ktorej výrobky predávali, zdvihlo marže o 30 percent a začalo celkom príjemne zarábať. Prečo neskončil s podnikaním skôr? Vraj, keď sa do niečoho zahryzne, snaží sa vydržať čo najdlhšie.

Herec je druhýkrát ženatý, je otcom štyroch detí – z každého manželstva má dve. Umeleckým smerom sa však vybral iba mladší z jeho dvoch synov, Jakub. Nevyhováral mu to rozhodnutie? „Nie, pre neho to bolo najlepšie riešenie. Nerozumel si s matematikou, chémiou ani s gramatikou,“ prezrádza Ivo so smiechom. Aj keď sa na televíznej obrazovke neobjavuje často, práce a povinností má vyše hlavy. Vraví, že už sa teší na dôchodok. Plánuje si ho užiť v dome v Maďarsku, neďaleko slovenských hraníc, kde aj teraz trávi každú voľnú chvíľu. Chalupu kúpili Gogálovci asi pred tromi rokmi. S prácou okolo domu ani so starostlivosťou o pozemok Ivo nemá problémy. „Ja som taký magor, hneď sa do všetkého hrniem. Nakúpim si najrôznejšie nástroje a prístroje... S niektorými aj pracujem, iné som ešte ani len nerozbalil…“

Herec dlho patril k nadšeným rybárom. S povzdychom priznáva, že v poslednom čase tento koníček zanedbáva. Hoci mu priamo za maďarským pozemkom preteká rameno Dunaja, s udicou si k nemu ani nesadne. Rybačka mu prirástla k srdcu ešte ako chlapcovi krátko po tom, čo sa s rodičmi a so sestrou presťahovali do Bratislavy. „Kým som nemal pätnásť rokov, musela so mnou na ryby chodiť babka z Topoľčian, mamina mama. Našťastie, kým sa natrvalo presťahovala k našim, chodila sem pomerne často,“ spomína Ivo Gogál.

Herec Ivo Gogál nepovažuje divadlo za drogu: Radšej má dabing

Výber pre vás