Wanda Adamík Hrycová: "Pamätám si časy, keď sme mali pred domom mŕtve čierne mačky."

ROZHOVOR Wanda Adamík Hrycová o čase, keď otec chodil ozbrojený, kedy mala strach aj o láske

Wanda Adamík Hrycová je hrdá na otca, že sa nezľakol: "Pred domom sme nachádzali..."

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Puto producentky Wandy Adamík Hrycovej a&nbsp;jej otca Andyho Hryca bolo zvlášť silné. Ona v&nbsp;ňom našla vzor a&nbsp;oporu, on bol hrdý na dcéru, ktorá sa vypracovala vo filmovej brandži, vždy sa vedela ozvať, keď bolo treba, a&nbsp;porodila jeho troch vnukov. Keď čakala toho najmladšieho, dokonca spolu nakrúcali na slovensko-ukrajinskom pohraničí jej film Čiara (2016).

Andy Hryc si v&nbsp;snímke inšpirovanej skutočnými udalosťami zahral skorumpovaného policajta a&nbsp;krátko sa v&nbsp;nej mihli aj jeho dvaja vnuci, vtedy štvorročný Artem a&nbsp;dvojročný Vadim. „Bol to môj nápad, veľmi som chcel, aby som sa s&nbsp;nimi mohol objaviť na plátne. Je to úžasné, keď si aj o&nbsp;tridsať rokov pustia ten film a&nbsp;ja tu už nebudem, spomenú si na mňa,“ povedal nám na margo scénky, kde počas veselice v&nbsp;kultúrnom dome drží vnukov na rukách. S&nbsp;tretím vnukom Nazarom (7) si zahrať nestihol...

Tretí vnuk Andyho Hryca sa zato objavuje v&nbsp;aktuálnom filme Vlny, ktorý jeho dcéra spoluprodukovala a&nbsp;pri ktorom na svojho otca intenzívne myslela. „Je to len drobná úloha, syn sa prejde popred kameru, vidieť ho iba zozadu. Čakala som do poslednej chvíle, či ho režisér Jirka Mádl nevystrihne, a&nbsp;nevystrihol,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Ale zabudla som ho dať do záverečných titulkov, tak mu to budem musieť vynahradiť v&nbsp;inom filme,“ dodáva producentka, s&nbsp;ktorou sa stretávame na bratislavskej premiére tohto dlhoočakávaného česko-slovenského filmu. Ten je založený na skutočných udalostiach z&nbsp;rokov 1967 až 1968, ktoré sa udiali v&nbsp;zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, keď novinári bránili slobodu slova napriek tlakom a&nbsp;vyhrážkam. Po Čiare je to pre Wandu Adamík Hrycovú druhý film, ktorý premiérovala ako producentka aj na festivale v&nbsp;Karlových Varoch. Tentoraz však jej otec, s&nbsp;ktorým je stále prepojená, chýbal.

Viedli ste občas počas toho, ako film Vlny vznikal, pomyselný dialóg so svojím otcom, ktorému posadil komunistický režim jeho otca do väzenia?

Určite, lebo téma filmu je aj témou môjho otca. Vlastnil rádio Twist, kde vychoval celú jednu generáciu slobodných a&nbsp;nezávislých novinárov, ktorých dnes počujeme a&nbsp;čítame v rôznych médiách. Otec bol ten, ktorý ich chránil v&nbsp;časoch mečiarizmu a&nbsp;autoritárskeho režimu doslova vlastným telom. Pamätám si časy, keď som bola tínedžerka a chodil ozbrojený, keď siskári sledovali našu rodinu, keď sme mali mŕtve čierne mačky pred domom. 

Môj otec bol pilier, ktorý lámal všetky pokusy o&nbsp;vydieranie, o&nbsp;sledovanie novinárov, takže keď som si prvýkrát prečítala scenár Vĺn, vedela som, že film musí vzniknúť. Pre mňa je to aj taká rodinná pochodeň, pocta ľuďom, ktorí sa nezľaknú a&nbsp;bojujú napriek všetkému. Lebo o&nbsp;to ide – nenechať sa zastrašiť. V&nbsp;myšlienkach som bola s&nbsp;otcom veľmi často a&nbsp;myslím si, že by bol veľmi spokojný, keby film videl. A&nbsp;určite by v&nbsp;ňom chcel hrať. (Úsmev cez slzy.)

Vnímali ste otca ako hrdinu?

To, ako sa správal, som vnímala ako prirodzenú, samozrejmú vec. Celý život som za ním stála, viem, prečo to robil. Pre mňa je sloboda jedna z&nbsp;najväčších hodnôt, nemohla by som žiť v&nbsp;neslobodnej spoločnosti, odišla by som preč. A&nbsp;mňa fascinovalo, že on neodišiel. Ani v&nbsp;šesťdesiatom ôsmom, ani neskôr, keď mal príležitosť, a&nbsp;v&nbsp;časoch mečiarizmu sa postavil do prvého šíku a&nbsp;bojoval. Veril, že zlo treba poraziť, a&nbsp;podarilo sa to. Ja som naňho veľmi hrdá, tak ako na všetkých ľudí, ktorí sa vtedy nezlomili. Zloba totiž môže kvitnúť, len keď ostatní budú mlčať a&nbsp;zľaknú sa. Preto sa treba ozvať, nebyť ticho.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Viete si predstaviť vychovávať svoje deti v&nbsp;období pred rokom 1989?

Ťažká otázka. Som šťastná, že som vtedy nežila svoj dospelý život. Jirku Mádla, ktorý sa veľa rozprával s&nbsp;novinármi z&nbsp;rozhlasu, o&nbsp;ktorých sú Vlny, som sa pýtala, ako sa spätne pozerala na to obdobie napríklad Věra Šťovíčková, ktorú hrá Táňa Pauhofová. Či jej nebolo ľúto, že neodišla za hranice, pretože potom 20 rokov robila upratovačku. Povedala mu, že komunisti jej zobrali len spoločenský status a&nbsp;peniaze… Len! To je silná vec. Prebehli mnou zimomriavky, lebo, úprimne, nie som si istá, či by som to vydržala, nevzdala to a&nbsp;neodišla. Pre mňa sú to hrdinovia. A&nbsp;v&nbsp;konečnom dôsledku vyhrali, lebo ten režim sa skončil, ukázalo sa, že boli na správnej strane dejín.

Veľa sa skloňuje slovo odvaha. Považujete sa za odvážnu?

Nemyslím si, že tí novinári to brali ako strašné hrdinstvo, pre nich to bola nevyhnutnosť, nemohli inak. A&nbsp;tak si pamätám aj otca, nebolo to&nbsp; o&nbsp;odvahe, bolo to o&nbsp;tom, že inak nevedel žiť. A&nbsp;ja? Ani ja neviem byť ticho, ale to nie je hrdinstvo. Hovorím si, že veď sme sa všetci nezbláznili, azda vieme, čo je správne a&nbsp;čo nie, čo je pravda, čo je lož. Myslím si, že väčšina to vie odlíšiť a&nbsp;urobí si názor na to, keď niekto tvrdí, že zem je plochá. Všetci chceme žiť dobrý a&nbsp;slobodný život a&nbsp;ten je vtedy, ak sa budeme rozhodovať sami za seba – čo budeme robiť, s&nbsp;kým sa kamarátiť, kam chodiť, čo pozerať, čo čítať a&nbsp;čo točiť. Ak sa niekto pokúša mi to diktovať, poviem nie.

Keď vás niečo nahnevá, či už v&nbsp;súkromí, v&nbsp;práci, alebo ako občianku, idete do toho „po hlave“ alebo s&nbsp;pribúdajúcim vekom viac zvažujete reakciu?

Výbušnosť či prchkosť mi asi s&nbsp;pribúdajúcim vekom prirodzene ubúda a&nbsp;to mi pomáha sa trochu mierniť. Ale nič to nemení na tom, že sa ozvem vždy, keď mám pocit, že sa niečo nedeje, ako sa má, alebo vidím, že niekto klame, podvádza a&nbsp;manipuluje. Bola som vychovaná tak, aby som sa postavila za svoje názory bez strachu. Samozrejme, nesiem si za to celoživotné dôsledky, lebo nie každému sa to páči, veľa ľudí sa naštve alebo so mnou nesúhlasí. Ale to je v&nbsp;poriadku. Ja za to preberám zodpovednosť. Uvidím, čo sa bude diať, lebo aktuálna vládnuca garnitúra už zmenila zákon o&nbsp;Audiovizuálnom fonde. Idú doň nasadiť svojich ľudí, ktorým dali do rúk rozhodovacie právomoci. Na rozdiel od nezávislých komisií budú rozhodovať nominanti vlády a,&nbsp;povedzme si priamo, nebude v&nbsp;ich záujme, aby vznikali filmy ako napríklad Vlny. Ale ja sa nenechám zviazať.

Ak hovoríme o&nbsp;odvahe, nemôžem sa neopýtať na vašu prítomnosť na nedávnom filmovom festivale v&nbsp;Kyjeve. Ako ste vnímali odvahu ľudí, ktorí tam žijú?

Zažila som, čo znamená vojna v&nbsp;meste, ktoré nie je na frontovej línii, napriek tomu niekoľkokrát denne či v&nbsp;noci utekáte do krytu a&nbsp;neviete, ako dlho v&nbsp;ňom zotrváte. A&nbsp;hoci protivzdušná obrana robí výbornú prácu, stopercentnú istotu prežitia nemáte na Ukrajine nikde. Každé ráno zverejňujú správy o tom, koľko rakiet, dronov a kadejakých iných striel počas noci letelo na Kyjev. Je super úspech, keď zistíte, že z 39 striel zostrelili 38, lenže tá jedna niekam dopadla a&nbsp;možno niekoho zabila. Ľudia tam žijú nonstop v&nbsp;strese, ktorého dôsledky si ani neviem predstaviť. Ale fascinuje ma ich nekonečná chuť žiť a&nbsp;to, že aj v&nbsp;týchto časoch sa tam organizujú festivaly, koncerty, hrajú divadlo, balet, operu. Umenie dokáže posilniť ducha a&nbsp;to oni nevyhnutne potrebujú. 

Pre mňa bol mimoriadne silný zážitok, keď som po leteckom poplachu išla na džezový koncert na streche obchodného domu, kam prišli krásne oblečení ľudia držiaci deti za ruku. Poplach môže prísť kedykoľvek, preto pred každou akciou dostanete upozornenie, kde je najbližší kryt, premietanie či koncert sa preruší a&nbsp;či už po 10 minútach, alebo po dvoch hodinách sa všetci vrátia na svoje miesto a&nbsp;dopozerajú alebo dopočúvajú. V&nbsp;Kyjeve funguje elektrina štyri hodiny denne, a&nbsp;to znamená, že všade sú generátory produkujúce nekonečný rachot, pretože každá kaviareň či reštaurácia musí mať svoj, aby fungovala. Je to veľmi silné. Nechápem preto, ako niekto môže povedať, že veď tí Ukrajinci môžu zajtra ukončiť vojnu. Ako? Ako môžete skončiť vojnu, keď sedíte v&nbsp;detskej nemocnici a&nbsp;zrazu do nej priletí ruská raketa a&nbsp;zlikviduje ju?

Napadlo jej, že sa nemusí vrátiť k svojim trom deťom? Čítajte na nasledujúcej strane.

Keď ste spomenuli deti… Máte tri. Napadlo vám, že sa k&nbsp;nim už nemusíte vrátiť?

Priznávam, ja som sa veľmi bála ísť do Kyjeva. Spomínaná detská nemocnica zažila útok raketou štyri dni pred tým, ako som na Ukrajinu vyrazila autom. Netajím, aj som dúfala, že ten festival zrušia, že mi zavolajú, že tam nemusím ísť, ale nič také sa nestalo. Povedala som si, im nemôžem urobiť to, že sa vzdám. Svoj pobyt tam som vnímala ako gesto podpory. V&nbsp;Kyjeve, čo je inak kozmopolitné mesto plné cudzincov, kde som pred vojnou bola ikskrát, dnes žiaden cudzinec nie je. Vedela som, že oni to vnímajú veľmi citlivo a&nbsp;vážia si, že prídem, tak som skrátka prekonala svoj veľký strach. Modlila som sa, aby to všetko dobre dopadlo, a,&nbsp;chvalabohu, stalo sa. Ale bála som sa...

Viete si predstaviť, že by ste boli matkou žijúcou na Ukrajine?

Nie. Ak by som mala možnosť, pri prvých náznakoch vojny by som zbalila celú rodinu a&nbsp;zavelila odísť preč. Ale chápem, že väčšina ľudí tam takú možnosť nemá. Niekto má starých rodičov, niekto nevládze, iný nevie, kam ísť, alebo nemá prostriedky. Denná realita, ktorú tam ľudia, rodičia a&nbsp;ich deti prežívajú a&nbsp;vidia, je obrovská trauma.

Manžel vás zrejme neľahko púšťal na Ukrajinu...

On bol so mnou, nepustil ma tam samu. Proti rakete vás síce nikto neochráni, ale je pravda, že som mala aspoň psychologickú podporu, akýsi pocit istoty. Aj keď slovo istota je nepresné, nikto nemá istotu. Keď bol letecký poplach, on nešiel do krytu vždy, ja áno. Hovorila som si, že sme tu dvaja, nech sa nám obom niečo nestane, čo budú robiť doma naše tri deti. Je však pravda, že môj muž ako bývalý vojak v&nbsp;krízových situáciách takéhoto charakteru vie, čo má robiť. Keby sa niečo udialo, ja by som bola paralyzovaná. Bola som preto rada, že je tam so mnou. Našťastie sme sa vrátili zdraví a&nbsp;živí k&nbsp;deťom, ktoré boli ten čas u&nbsp;starých rodičov aj v&nbsp;tábore.

Na záver trochu odľahčime náš rozhovor. Keď hovoríme o&nbsp;odvahe, spýtam sa, je potrebná na život s&nbsp;Wandou Hrycovou?

(Smiech.) To sa spýtajte môjho muža. Je pravda, že žiť so mnou nie je ľahké a&nbsp;ani ja sama so sebou často neviem vyjsť. Mám však veľmi odvážneho a&nbsp;láskavého muža, ktorý mi dáva veľa do života, brzdí ma, upokojuje a&nbsp;kotví. Je mimoriadne dobrý poslucháč, dá sa s&nbsp;ním veľmi dobre rozprávať, je veľmi rozumný, a to napriek tomu, že je mladší o&nbsp;päť rokov… Možno aj preto, čo všetko prežil v&nbsp;živote, aj ako bývalý vojak, výsadkár, ktorý má za sebou misie v&nbsp;Afganistane a&nbsp;Kongu, dospel skôr, má správne nastavené hodnoty a&nbsp;videl naozaj všeličo. Tak dúfam, že so mnou vydrží ešte nejaký ten piatok. (Úsmev.)

Je vám teda prístavom, bútľavou vŕbou...

Áno, to je dôležité. Je to človek, ktorý mi jej partnerom, ktorý ma vypočuje, je to môj milenec, ale aj najlepší kamarát a&nbsp;dôverník. Je to super.

Wanda Adamík Hrycová: "Pamätám si časy, keď sme mali pred domom mŕtve čierne mačky."

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Wanda Adamík Hrycová: "Pamätám si časy, keď sme mali pred domom mŕtve čierne mačky."

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Abstinujúca alkoholička Michaela Duffková sa bude vydávať. Berie si exmanžela

Silvia Šarköziová vyložila karty na stôl: Kozmetika, ktorú používam. Odpadnete z tých cien

Maroš Kramár si mal na pľaci pichnúť ihlu do žily. S tým, čo urobil, režisér nepočítal

Premiéra filmu MIKI: Trblietavá Cibulková, Schindlerová zladená s priateľom aj štýlový Ondrík

Nepríjemný zážitok Lucie Hurajovej na letisku. Zachránila ju milá žena

Veronika Lackovičová z Dunaja sa nebála povedať pravdu o kolegoch: Všimla si jednu vec

Liv Bielovič o šokujúcom incidente: BITKA herečiek v štúdiu. Pridali sa aj ich agenti

Výber pre vás