Dvadsaťpäťročný Daniel je plný paradoxov. Pred dvomi rokmi mu diagnostikovali schizofréniu, zároveň má v hrdle veľký dar od Boha, ktorý ukazuje v speváckej šou The Voice. „Oslovil ma kamarát, a tak som to skúsil. Na začiatku som mal stres aj trému, ale našťastie som si vybral, že pôjdem ku Kalimu do tímu. Aj keď mi veľké rady nedal, stačilo, že bol pri mne,“ hovorí spevák, ktorého označujú za nádejného víťaza súťaže. Daniel nás prijal u seba doma, spoznali sme aj jeho rodinu a spôsob života. Privítala nás jeho sestra Romana a veľmi príjemná mama. Komunikácia s Danielom spočiatku viazla, nadviazať kontakt s neznámymi ľuďmi, pozrieť sa im do očí, to nebolo pre neho jednoduché, postupne sa však začal otvárať a napokon nemal problém vyrozprávať o svojich ťažkých dvoch rokoch s touto chorobou.

Schizofrénia nie je ako horúčka a neprišla zo dňa na deň. Naplno prepukla pred dvoma rokmi, keď Danielovi chýbala posledná skúška, aby ukončil štúdium masmediálnej komunikácie. Ochorenie mu to prekazilo, musel sa zmieriť s invalidným dôchodkom. „Bol zvláštny, ale brali sme to tak, že je to umelec. Problémy sa však stupňovali a my už sme videli, že s ním niečo nie je v poriadku. Neskôr si sám od nás vypýtal pomoc, že sa necíti dobre. Začalo sa to kombináciou nespavosti a hyperaktivity,“ spomína mama na ťažké začiatky. Rozrozprával sa aj Daniel: „Buď som veľa spal a nevedeli ma zobudiť, alebo som bol celé noci hore a cítil som sa strašne sám. Keď som veľa spal, mal som silné výčitky, že nič nerobím. Zvláštne je, že začnete mať postupne tú chorobu rád a pestujete to v sebe.“

Jeho mama si povzdychne: „My sme v noci všetci spali a on chodil za mnou, že nemôže spať. Potom nevládal nič. Nabaľovalo sa to, až jedného dňa povedal: Mami, poďme! Dva týždne bol hospitalizovaný, nastavovali mu liečbu. Skúšali, ako budú zaberať lieky… Začiatky boli ťažké!“

Prvé dni sa vraj Daniel tváril, že tam asi nepatrí. „Keď mi všetci dali pocítiť, že som chorý, až vtedy som to začal nezvládať. Tam nebolo čo robiť, mal som veľa času, a tak som začal písal texty. Priznám sa, že som skrýval lieky pod jazykom a tým udržiaval adrenalín, ktorý ma akoby živil. Potom som si to rozmyslel, lebo mi brali mobil, tak som prehĺtal lieky a trošku si prehodil priority. Prišiel som na to, že časť tejto choroby mi spôsobilo to, že som celý život všetko dusil v sebe a s nikým sa o ničom nebavil,“ konštatuje.

Jeho mama si však myslí, že ochorenie spustila trauma zo samovraždy otca, s ktorým mal výborný vzťah. „Hovorí sa, že okrem génov chorobu spôsobí životný šok. My si myslíme, že aj manžel bol chorý, lebo normálny človek to neurobí. On sa sám zabil. Podľa mňa je Dankova choroba dôsledok toho. Manžel bol tiež ako syn, trápil sa problémami a mňa, manželku, nechcel zaťažovať. Škoda...“

Danielova mama tvrdí, že ani manželova smrť ju tak nešokovala ako synova diagnóza. „Každý deň sme za ním chodili do nemocnice. Pri tejto chorobe je najdôležitejšia rodina. Len čo sa na chorého vykašle, nedostane sa z toho sám. Musela som byť trpezlivá. Danko odmietal lieky. Niekam sme spolu išli a pred odchodom mu vravím: Poď sem, Danko, daj si ešte liek. Vyšli sme a on nenápadne vypľul tabletku. Ja že čo to bolo a on že nič! Tváril sa, že som zle videla, ale pozor, chorí sú inak veľmi inteligentní alebo prešpekulovaní,“ hovorí mama.

Dodáva, že aj keď videla, že syna znervózňuje jej neustále kontrolovanie, nepoľavovala. „Chorí vraj aj na osobu, ktorú majú veľmi radi a stojí pri nich, zvyknú zvaľovať svoje ochorenie. Aj mne toľkokrát povedal: Mami, ty za to môžeš! Ja som sa nehnevala, mne bolo jedno, že mi nadáva, vedela som, že to nesmiem vzdať.

S jeho sestrou Romankou sme si vždy spolu sadli, prebrali to a poplakali si a potom opäť sme išli ďalej. Ja ho tak nenechám, musí sa dostať aspoň do takého stavu, aby vedel sám fungovať. Veď ja tu nebudem večne. Bol to veľký boj, hlavne prvý rok, teraz sme si na seba zvykli a zlepšuje sa to. Už mal aj také dobre stavy, že som si povedala, či je vôbec chorý. On je tabuľkový príklad toho, že po dvoch rokoch už príde výrazná zmena k lepšiemu a lieky začnú účinkovať.“

Sám Daniel vidí zmenu, preto sa s liekmi „skamarátil“. „Teraz, to beriem už tak, že lieky nie sú zlé. Zahodil som myšlienku, že nemajú význam. Majú a pomáhajú!“ hovorí. O svojej chorobe už dokáže vtipkovať. „Vždy sledujem tých ľudí, ktorí sa na ulici divia, keď ma vidia parkovať na mieste pre invalidov,“ hovorí Daniel, ktorý má preukaz pre ťažko zdravotne postihnutých. Pozoruje vraj ľudí, čo si o potetovanom mladíkovi asi myslia.

Spevák je pozitívny. Aj keď ešte nemôže pracovať, skladá piesne a vypomáha mame v práci. „Po šou Voice by som chcel vydať album, ktorý je už skoro hotový. Vďaka nemu sa mi vracajú pekné spomienky,“ uzatvára s úsmevom a my mu držíme palce, nech ho choroba čo najmenej obmedzuje.

S tabletkou pod jazykom! Talentovaný Daniel Kapitán otvorene o liečbe schizofrénie

Výber pre vás